Pred 50 rokmi získali hádzanári Československa na OH v Mníchove po finálovej prehre s Juhosláviou striebro
Zo štyroch kolektívov, ktoré pred päťdesiatimi rokmi reprezentovali vtedajšie Československo na olympijských hrách v Mníchove – boli nimi basketbalisti, volejbalistky i volejbalisti a hádzanári - sa pred ich začiatkom najmenšie šance na veľký úspech dávali posledným z nich.
Tí totiž dva roky predtým na svetovom šampionáte vo Francúzsku ako obhajcovia zlata skončili s hanbou až siedmi. Základnú skupinu v konkurencii Japonska, Spojených štátov a Juhoslávie síce vyhrali bez straty bodu, ale hrou nenadchli. Počas prestávky duelu s Juhosláviou, keď súper viedol 11:8, sa v šatni strhla emotívna debata, či treba zabojovať o víťazstvo a v takom prípade naraziť už vo štvrťfinále na silné Dánsko, alebo bude lepšie prehrať a stretnúť sa s Maďarskom. "Ak chceme obhájiť titul, musíme zdolať každého," rázne ukončil ráznym hlasom tieto špekulácie, ktoré rozdelili mužstvo dva tábory, brankár František Arnošt, jeden z najskúsenejších. Mužstvo zabojovalo, za stavu 8:12 strelilo šesť gólov po sebe a napokon vyhralo 16:15. No čo z toho, keď v 1. kole play-off podľahlo Dánom 16:18, zatiaľ čo v súboji o konečné 7. miesto zmietlo Maďarov z ihriska (21:14)... Jedinou útechou bolo, že si vybojovalo účasť na mníchovskej olympiáde, v programe ktorej sa hádzaná opäť objavila po dlhých tridsiatich šiestich rokoch.
VÍCHA NAMIESTO KÖNIGA
Po návrate domov "padali hlavy". Prvým "sťatým", ako inak, bol tréner Bedřich König, jedna z najvýraznejších osobností v histórii československej hádzanej. Jeho nástupcom sa stal v tom čase 40-ročný Jiří Vícha, slávny brankár pražskej Dukly i reprezentácie, Königov niekdajší zverenec. "Mužstvo sa výrazne sa zmenilo. Z hráčov, ktorí v šesťdesiatom siedmom získali vo Švédsku titul majstra sveta, v ňom zostali len Škarvan, Brůna, Beneš, Klimčík a Konečný, k nim prišli mladší hádzanári už novej generácie," zaspomínal si neskôr Jiří Vícha, asistentom ktorého bol rodený Michalovčan Ladislav Šesták.
Na rozdiel od predchádzajúcich rokov, keď základ národného tímu tvorila pražská Dukla, Vícha si vybral hráčov zo siedmich klubov. Aby sa zohrali, absolvovali počas vyše dvoch rokov trvajúcej prípravy až päťdesiatpäť prípravných zápasov. Keďže ich výsledky neboli veľmi presvedčivé, na ceste do Mníchova sprevádzala šestnástich nominovaných hráčov skepsa odborníkov i fanúšikov.
LEKÁROV "DOPING"
Pred prvým duelom základnej B-skupiny proti Tunisku sa v šatni zjavil MUDr. Pavel Handzo. "Nie ste prvé mužstvo, o zdravie ktorého sa budem počas olympiády starať, pričom všetky doterajšie takpovediac moje získali medailu," povedal s ľahkým úsmevom na perách uznávaný telovýchovný lekár. Tej sa s nami sotva dočkáte, ozval sa skadesi pochybovačný hlas. "Hlavy hore, chlapi. To isté mi vraveli futbalisti pred ôsmimi rokmi v Tokiu. A vidíte, dotiahli sme to spolu až do finále."
TŔPNUTIE NA BREHU FILSU
Čo sú zač tí Tunisania?
Vedelo sa, že ide o najsilnejší africký tím tej doby, veď v rokoch 1974 až 1979 vyhrali prvé tri kontinentálne šampionáty, no hrať ich videl málokto. Navyše pred príchodom do Mníchova požiadali organizátorov o halu, v ktorej budú môcť trénovať za zatvorenými dverami. Čo to má znamenať? Azda si mužstvo, ktoré päť rokov predtým pri svojej premiérovej účasti na svetovom šampionáte hladko prehralo všetky tri zápasy, naozaj trúfa, alebo len robí ramená a zneisťuje súperov? Našich na pár minút naozaj vyviedli z miery. V Augsburgu hrajúci duel totiž začali rozpačito. Boli nervózni, strácali lopty, nepremieňali šance, navyše mali smolu, veď až osemkrát trafili žrde súperovej bránky. Napriek tomu napokon vyhrali vysoko o 18 gólov (25:7), čo ocenili až o štyri dni neskôr, keď o ich postupe do semifinálovej skupiny rozhodovalo skóre.
Aj na druhý duel proti Islandu cestovali o dva dni neskôr do Ulmu ako vysokí favoriti. Avšak v hale, v ktorej bolo dvetisíc súperových fanúšikov, sa poriadne zapotili. Ešte tri minúty pred koncom prehrávali 16:19 a len vďaka veľkej bojovnosti i s prispením šťastia vyrovnali gólom Vladimíra Jarého pár sekúnd pred koncom na 19:19 a získali aspoň bod.
Vedeli však, že ak v poslednom zápase základnej skupiny prehrajú v Göppingene s Nemeckou demokratickou republikou, už nebudú mať svoj osud vo vlastných rukách. Tesne po prestávke síce viedli 5:4, ale potom dal súper najmä vďaka streľbe spojok z väčších vzdialeností štyri góly po sebe – využijúc aj to, že naši brankári Škarvan i Králik mali slabší deň – a tesný náskok si udržal až do konca (14:12). V tú chvíľu bolo jasné, že ak Islanďania v záverečnom súboji skupiny vyhrajú nad Tuniskom aspoň o 22 gólov, postúpia do bojov o medaily, zatiaľ čo Československo bude hrať len o nižšie priečky. Hráči z ostrova gejzírov, na ktorom je hádzaná jedným z najpopulárnejších a najúspešnejších športov, chŕlili spočiatku na Afričanov oheň a síru. Keď v 10. minúte viedli už 8:1, Peter Pospíšil a Vincent Lafko, dvaja z troch Slovákov, ktorí boli v tíme, sa znechutení radšej vybrali na prechádzku ulicami mesta k rieke Fils. Keď sa tesne pred koncom vrátili do haly a zistili, že Islanďania vedú len 27:16, začali so spoluhráčmi tancovať od radosti. Československo vďaka o desať gólov lepšiemu skóre obsadilo 2. miesto a postúpilo – berúc si so sebou prehru 12:14 s NDR - do jednej z dvoch štvorčlenných semifinálových skupín.
NÁHRADNÍK V HLAVNEJ ÚLOHE
Konečne sa dostali do supermodernej mníchovskej olympijskej haly pre 12 000 divákov, ktorá bola na takmer každom stretnutí zaplnená až po strop. Po výhre 15:12 v obojstranne takticky hranom súboji s odvekým rivalom Švédskom nasledoval duel kto z koho so Sovietskym zväzom. Víťazstvo znamenalo pre oboch účasť vo finále!
Rozhodujúcu rolu v bitke nervov so silným súperom, s ktorým sme v príprave dvakrát tesne prehrali, zohral muž, ktorý v predchádzajúcich štyroch stretnutiach sledoval spoluhráčov len z tribúny a ktorý aj tento zápas takmer celý presedel na striedačke. Tretí brankár tímu Peter Pospíšil nahradil skúsenejšieho Jaroslava Škarvana, ktorého Jiří Vícha po rozpačitých výkonoch vynechal zo zostavy. Hoci obaja pochádzali zo Starého Plzenca a roky sa dobre sa poznali, v prílišnej láske sa vraj nemali. Peter Pospíšil, brankár bratislavskej Červenej hviezdy, išiel medzi žrde len na štyri súperove sedmičky. Dostal z nich iba jeden gól, dve chytil – jednu najlepšiemu strelcovi zápasu Valentinovi Kulevovi, ktorého vynervovaný tréner Anatolij Jevtušenko na striedačke zlostne kopol do členka – a pred štvrtou svojím stoickým pokojom tak znervóznil strelca, že ani bránku netrafil. Bojovný, oduševnený a veľmi disciplinovaný výkon v súboji, zlomovým momentom ktorého bola naša trojgólová šnúra za stavu 10:10, bol odmenený víťazstvom (15:12) a postupom do finále. A opäť vďaka o dva góly lepšiemu skóre... Hralo sa v nedeľu 10. septembra 1972.
NEZASTAVITEĽNÍ "PLAVI"
Sebavedome hrajúca Juhoslávia na ceste doň vyhrala všetkých päť duelov, aj s úradujúcimi svetovými šampiónmi Rumunmi (14:13), ktorí boli v ére legendárneho bombardéra Gheorgheho Gruiu len ťažko zdolateľní. "Počas prípravy sme sa s ňou stretli šesťkrát, tri razy sme zvíťazili, dvakrát prehrali a raz remizovali. Nie sme úplne bez šance,“ veril Jiří Vícha.
Ale "plavi" boli v Mníchove na nezastavenie. Opäť hrali rýchlo, kombinačne pestro, exceloval nielen brankár Arslanagič, ktorý chytil päť penált, ale aj líder mužstva Pokrajac i najlepší strelec finále Lazarevič. V 7. minúte viedli 4:0, v polčase 12:5, trinásť minút pred koncom dokonca 18:8 a napokon vyhrali 21:16. Po slávnostnom
ceremoniáli, počas ktorého trom najlepším odovzdával medaily lúčiaci sa predseda Medzinárodného olympijského výboru Američan Avery Brundage, nikto nepochyboval, že zlaté sú v správnych rukách. "Nič iné ako víťazstvo sme si nepripúšťali, očakával som takéto presvedčivé. Tým viac, že hráči Československa sa mi zdali byť unavení akoby už predom zmierení so striebrom. Tým ale nechcem povedať, že hrali zle, najmä v druhom polčase ukázali niekoľko pekných akcií. No my sme boli lepší," vyjadril sa tréner Juhoslávie Vlado Štencl, ktorý o šesť rokov neskôr získal v Dánsku s reprezentáciou Nemeckej spolkovej republiky titul majstra sveta, čím sa v hádzanárskej Mekke stal "nesmrteľný“. Žije v nej dodnes a hoci má už osemdesiatosem, názory a glosy tohto "mága“ sú stále zaujímavé a rešpektované. "Nehrali sme to, čoho sme schopní, ale proti takémuto rozbehnutému súperovi by to nedokázal nikto. Nie som preto sklamaný ani hrou, ani výsledkom,“ stroho skonštatoval Jiří Vícha.
PRIATEĽSTVO JE VIAC AKO MEDAILA
O mnoho rokov neskôr dostal Jiří Vícha v jednom z rozhovorov otázku, čo preňho s odstupom času znamená mníchovské striebro. "Radosť po úspechu je síce veľmi intenzívna, ale krátka, rýchlo sa pominie, vyprchá z človeka. Preto si oveľa viac vážim priateľstvá s ľuďmi, ktorí sú mi blízki a s ktorými sa stretávam. Pritom nezáleží na tom, či denne, alebo len raz v roku. Tie na rozdiel od úspechov sú večné. Bolo síce fajn viesť reprezentáciu našej krajiny v olympijskom finále, ale už je to preč a len málokto si na to spomenie."
Na olympiáde pred päťdesiatimi rokmi vybojovaná medaila je posledná zo šiestich, ktorú hádzanári Československa získali na vrcholných podujatiach. Ich nečakaný mníchovský úspech už žiadna z nasledujúcich generácií nezopakovala.
LEN 12 MEDAILÍ
Zo šestnástich hráčov, ktorí boli na OH 1972 v Mníchove, dostali striebornú medailu aj s vygravírovaným menom len tí dvanásti, ktorí nastúpili vo finále. Zvyšní štyria sa aspoň kópií dočkali až o pár mesiacov neskôr. Mimochodom, ich zhotovenie v kremnickej mincovni inicioval Jiří Vícha.
P. S. Obaja tréneri a deviati zo šestnástich hráčov strieborného tímu nie sú už medzi živými.
HÁDZANÁRI ČSSR NA OH 1972
ZÁKLADNÁ B-SKUPINA: ČSSR - Tunisko 25:7 (10:3), ČSSR - Island 19:19 (8:10), ČSSR - NDR 12:14 (4:5).
REPREZENTOVALI ČESKOSLOVENSKO
BRANKÁRI
FRANTIŠEK KRÁLIK (zomrel v roku 1974)
PETER POSPÍŠIL (2006)
JAROSLAV ŠKARVAN (2022)
HRÁČI V POLI
LADISLAV BENEŠ
FRANTIŠEK BRŮNA (2017)
VLADIMÍR HABER
VLADIMÍR JARÝ
JIŘÍ KAVAN (2010)
ARNOŠT KLIMČÍK (2015)
JAROSLAV KONEČNÝ (2017)
JINDŘICH KREPINDL
VINCENT LAFKO (2012)
ANDREJ LUKOŠÍK
PAVEL MIKEŠ
IVAN SATRAPA
ZDENĚK ŠKÁRA (2010)
TRÉNERI
JIŘÍ VÍCHA (2013)
LADISLAV ŠESTÁK (2020)
MEDIALY HÁDZANÁROV ČESKOSLOVENSKA
MS 1954 ŠVÉDSKO BRONZ
MS 1958 NDR STRIEBRO
MS 1961 NSR STRIEBRO
MS 1964 ČSSR BRONZ
MS 1967 ŠVÉDSKO ZLATO
OH 1972 MNÍCHOV STRIEBRO
ZDENO SIMONIDES
DENNÍK ŠPORT
text k foto (titulka):
Stoja zľava: František Brůna, Jaroslav Konečný, Ivan Satrapa, Ladislav Beneš, František Králik, Jiří Kavan, Zdeněk Škára, Vincent Lafko, Arnošt Klimčík a Andrej Lukošík. Kľačia zľava: Peter Pospíšil, Pavel Mikeš, Vladimír Jarý, Vladimír Haber, tréner Jiří Vícha a Jindřich Krepindl. Na snímke nie sú asistent trénera Ladislav Šesták a Jaroslav Škarvan.
foto (v texte): Andrej Lukošík a Vincent Lafko, dvaja hráči prešovského Tatrana so striebornými olympijskými medailami.
FOTO ARCHÍV (tm, al)
