PREZIDENT SZH JAROSLAV HOLEŠA O ZLATÝCH MAJSTROVSTVÁCH EURÓPY: KEĎ SA NA DIEVČATÁ ČLOVEK POZREL, TAK NADOBUDOL POCIT, ŽE ONY NEMÔŽU PREHRAŤ

Máme doma majsterky Európy v hádzanej. Je to splnený sen? Bola takáto myšlienka vo vašej hlave, keď ste sa rozhodli byť prezidentom Slovenského zväzu hádzanej?
Úprimne, všeličo mi napadlo, ale to, že budeme mať tím s titulom a zlatom z majstrovstiev Európy, to určite ani vo sne. Som pozitívne mysliaci človek aj rád snívam, ale toto je nad všetky očakávania. Znie to stále neuveriteľne. Teraz mám v kancelárii veľký plagát celého tímu kadetiek a je tam napísané MAJSTERKY EURÓPY, tak každé ráno ma to prekvapí (smiech).

Komentátori v priamych prenosoch obdivovali našu obrannú činnosť a rýchly prechod do útoku. Čo by ste na našej hre najviac vyzdvihli vy ako bývalý hráč?
Mne sa veľmi páčilo, ako výborne fyzicky boli dievčatá pripravené. Je to výsledok ich svedomitej práce, ktorá trvala viac ako dva roky a plnili všetky pokyny kondičného trénera Jána Čerňana. Musím povedať, že tak perfektne fyzicky pripravený tím sme ešte asi nikdy nemali. Až do finále sme boli absolútne dominantní aj popri krajinách ako Dánsko, kde vieme, že v škandinávskych krajinách je kondičná zložka jednou z najdôležitejších vecí v príprave. Rovnako technicky aj talentovo sme dokázali byť najlepší. Ďalšia vec, ktorú oceňujem je mentálna sila. Z toho družstva išiel pokoj a už od prvého zápasu, keď sa na dievčatá človek pozrel, tak nadobudol pocit, že ony nemôžu prehrať.

Prekvapilo vás, že sa naše kadetky nezľakli súperov ako Španielsko, Dánsko a v semifinále ani domácej Čiernej Hory, ktorá mala v hľadisku obrovskú podporu?
Určite áno. Musím povedať, že toto je aj zásluha celého realizačného tímu a tej dvojročnej prípravy. Dievčatá hrali množstvo medzištátnych zápasov s týmito súpermi. V rámci Mediteránskych hier s Čiernou Horou aj Chorvátskom, častá bola tiež konfrontácia s Maďarkami. Naše kadetky hrávali proti tímom širšej európskej špičky, takže súperov poznali a nebáli sa, lebo vedeli, že na to majú.

Ako ste prežívali jednotlivé zápasy a finále proti Chorvátkam?
Hovorí sa, že s jedlom rastie chuť. Najhoršie chvíle boli určite počas main round, lebo ten systém je postavený tak, že hoci sme vyhrali základnú skupinu, potrebovali sme ďalšie body. Keby sme prehrali oba zápasy v main round, spadli by sme do bojov o 9. až 16. miesto a tým pádom by sme boli mimo nášho cieľa – skončiť do 12. miesta a získať miestenku na majstrovstvá sveta 2026. Ten main round bol náročný, ale potom to už išlo od zápasu k zápasu. Hovoril som si, že bolo by skvelé dosiahnuť štvrťfinále. Keď sme tam už boli, tak som chcel Slovenky vidieť v semifinále, no a pred finále som si povedal „dúfam, že neskončíme druhí“ (smiech). Dievčatá si to zaslúžili, bolo to niečo úžasné.

Tento úspech je aj výsledkom koncepčnej práce slovenských klubov, v ktorých dievčatá pôsobia. Čo bude pre túto výnimočnú generáciu najdôležitejšie v najbližších 2-3 sezónach?  
Chcem sa aj touto cestou veľmi pekne poďakovať všetkým klubom – Bytči, Žiline, Stupave, Dunajskej Strede, Šali, Michalovciam, Topoľčanom a spomeniem aj Nesvady a Zlatnú na Ostrove, ktoré tam mali odchovankyne. Bolo vidno, že kluby spolupracujú s reprezentačnými trénermi po celú dobu na príprave dievčat. Reprezentačný zraz je raz za mesiac, ale to gro práce sa robí v kluboch. V tomto to sadlo a tá spolupráca je na špičkovej úrovni. Všetkým trénerom zo spomenutých klubov patrí veľká vďaka, pretože sa veľkou mierou pričinili o tento úspech. Určite nám veľmi pomohlo, že okrem tých tradičných klubov – Michalovce, Šaľa, Dunajská Streda, Stupava a Bytča, ktoré dlhodobo vychovávajú hráčky pre reprezentáciu, pribudol napríklad klub v Žiline, ktorý založila Renáta Bartková. Rozšírila sa skupina o veľmi talentované dievčatá, takže verím, že sa pridajú aj ďalšie kluby. Teraz vidia, že sa to dá a vychovať reprezentantku nie je nemožné. Je to naozaj len o spolupráci a dodržiavaní metodiky. Samozrejme, že je to náročné, lebo podmienky v mestách nie sú rovnaké. Verím však, že tento veľký úspech a titul z majstrovstiev Európy nám otvorí dvere nielen k samosprávam, ale aj na ministerstvách, aby sa viac investovalo v podpore klubov, trénerov a športu celkovo.

A zároveň vidíme, že nie je prekážkou, keď klub nemá A tím pôsobiaci v NHE či MOL lige. Napriek tomu sa dá kvalitne pracovať s mládežou.
Áno, ale vždy je dobré, keď to Á-čko funguje, aby mládež videla perspektívu. Treba ju mladých hádzanárom a hádzanárkam ukázať, lebo keď ju nemajú, často so športom skončia vo veľmi mladom veku, čo je veľká škoda. Teraz je našou úlohou udržať pri hádzanej nielen zlaté kadetky, ale aj niekoľko talentovaných junioriek, ktoré v júli vo svojej vekovej kategórii skončili. V posledných rokoch máme naozaj veľký odbyt dievčat, ktoré v 18-19 rokoch skončia, lebo sa chcú venovať civilnému zamestnaniu, vysokej škole, rodine, alebo niečomu inému. Musíme im ukázať perspektívu, že v hádzanej sa oplatí makať ďalších 4-5 rokov a skúsiť dokázať niečo veľké.

Je ambíciou zväzu udržať dievčatá pokope v podobe štvrtého účastníka MOL ligy, alebo bude lepšie, keď sa vydajú cestou do kvalitnejších zahraničných líg?
Stále majú 15-16 rokov a odísť v tomto veku do zahraničia, tak to nemusí vždy dopadnúť úspešne. Bolo by dobré, keby v priebehu dvoch rokov už nastúpili v najvyššej ženskej lige. Je pravda, že v MOL lige máme len tri družstvá, ktoré majú vlastnú filozofiu, ale my potrebujeme, aby tieto dievčatá, dostali šancu, keď prídu do veku 17-18 rokov. Budeme sa snažiť ten štvrtý klub vytvoriť, alebo zrealizovať jednu z ďalších dvoch možností, na ktorých pracujeme a zatiaľ by som to nechcel bližšie konkretizovať.

Mimochodom, niektoré naše kadetky už dostali ponuky napríklad z Maďarska. To vás asi neprekvapuje.
Určite nie. Hádzanárske akadémie v okolitých krajinách fungujú a niekde sú štátom dotované, takže napríklad takí Maďari by mali peniaze aj na naše dievčatá. Je to určite lákavé, lebo tréningové podmienky sú na trošku vyššej úrovni, ale na druhej strane človek je v dosť skorom veku vytrhnutý z domova a nie vždy to dopadne podľa predstáv.

Ako hodnotíte prácu realizačného tímu a trénerskej dvojice, ktorú tvoria skúsený Pavol Streicher s mladým asistentom Ľubošom Hepnerom? Budú pokračovať s týmto družstvom v nasledujúcich sezónach, alebo dostanú opäť mladé hráčky, ktoré potiahnu do veku 18 rokov?
Pavol Striecher a Ľuboš Hepner pokračujú s týmto tímom ďalej. Majú pred sebou dva šampionáty – majstrovstvá sveta 2026 a majstrovstvá Európy junioriek o dva roky. Funguje to a navzájom sa skvele dopĺňajú, čo vidíme všetci.

Dá sa povedať, že sme našli návod na úspech, ktorý sa bude dať uplatniť aj pri ďalších mládežníckych tímoch?  
Univerzálny návod podľa mňa v športe neexistuje. Keď sa na to pozriem spätne, tak tento model máme zavedený už dlhé roky – keď počet sústredení závisí od európskeho kalendára a taktiež s kondičným trénerom Jánom Čerňanom spolupracujeme už niekoľko rokov. Keby sme chceli porovnať počet tréningov tohto zlatého tímu a počet tréningov ďalších mládežníckych tímov, ktoré neboli tak úspešné, tak je rovnaký. Vyzerá to tak, že x-faktorom bolo, že dievčatá do bodky splnili všetko, čo im tréneri povedali, uverili tomu a pracovali na sebe aj mimo reprezentačných zrazov. Nič neoklamali a to sa im vrátilo v podobe veľkého úspechu. Samozrejme obrovským vkladom bola práca realizačného tímu pod vedením Paliho Streichera.

Ako tento úspech pomôže hádzanej na Slovensku? Mení sa koncepcia a budeme klásť väčší dôraz na mladšiu generáciu na úkor seniorských tímov?
Koncepcia sa meniť nebude. Seniorský tím vždy určuje dianie. Verím, že čo najviac z týchto 18 dievčat uvidíme v seniorskom družstve. Niektoré sa tam môžu ocitnúť o 2-3 roky, iné neskôr, každý má tú cestu individuálnu. Musíme naďalej klásť dôraz na to, aby kluby pracovali tak, ako chceme a aby bol ten vývoj rovnomerný všade, nielen v štyroch či piatich kluboch z celého Slovenska. Koncepcia je o dodržiavaní pravidiel a metodiky, nie o hľadaní alibi. V športe klamstvo nemá miesto. Keď do toho vložíte 100 a viac percent, budete sa tešiť, ale keď nedodržíte dohodnuté pravidlá už v príprave, nestane sa nič pozitívne.

Autor: slovakhandball
Foto: SZH