Tomáš Urban mal v závere aktuálnej sezóny dôvod na radosť. So svojím nemeckým klubom GWD Minden úspešne zavŕšil snaženie o zachovanie prvoligovej prvoligovej príslušnosti a krátko predtým získal v ankete Slovenského zväzu hádzanej ocenenie Hádzanár roka 2O21. Aký bol boj o záchranu, čo vraví na víťazstvo v ankete a čo je pre neho najväčšou motiváciou, prezradil 32-ročný košický rodák v rozhovore pre slovakhandball.sk.
Veľká úľava nastala po víkendovom záverečnom kole, ktoré prinieslo definitívu ohľadom záchrany v I. bundesligy?
- Tá prišla už vo štvrtok po stretnutí s Erlangenom, ktoré bolo rozhodujúce. Pozbierali sme všetky sily, aby sme tento kľúčový duel zvládli, čo sa nám aj podarilo, hoci tesne 22:21. Po ňom to z nás všetko opadlo, lebo hoci sme mali horšiu vzájomnú bilanciu s Balingenom, tak pri prípadnej rovnosti bodov je rozhodujúce celkové skóre, ktoré sme mali podstatne lepšie. V nedeľu na palubovke Wetzlaru to bola pre nás povinná dohrávka, ktorú sme prehrali 28:30. Bolo cítiť, že už nedávame do toho toľko ako vo štvrtok, keď išlo o všetko. Napokon sme obsadili 16. miesto, dva body nad pásmom zostupu.
Prehrali ste prvých 9 ligových duelov v sezóne, po 14 kolách ste mali na konte 2 body. Verili ste vtedy, že sa ešte dá zachrániť?
- Áno, veril som. Celý čas som mal tento pocit, lebo v príprave nám veľa vecí fungovalo. Potom sme sa ocitli v kríze. Veľa zápasov, v ktorých sme aj vyhrávali, sme si takpovediac prehrali sami. Boli tam aj tesné výsledky v náš neprospech. Ocitli sme sa úplne dole, ale veril som, že to dokážeme otočiť, že musí niečo prísť, čo nás nakopne. Štart nám síce nevyšiel, ale stále som videl v tomto mužstve potenciál minimálne na udržanie sa v najvyššej súťaži. V decembri sme zvládli pár zápasov, uhrali nejaké body a priblížili sa k predposlednej priečke. Tam sa objavilo svetielko na konci tunela a zacítili sme nádej.
Vlani ste pomohli druholigovému Emsdettenu k udržaniu sa v súťaži, teraz ste boli výraznou postavou pri záchranárskej misii Mindenu. Je z vás špecialista záchranár?
- Možno mi teraz prischne takýto prívlastok, proti ktorému nič nemám, keďže už sa mi to podarilo viackrát. Svoje zohrávajú aj skúsenosti, možno práve vďaka nim to lepšie zvládam. Verím stále, že to dokážeme a napokon sa to podarí.
Pred sezónou ste sa vrátili do I. bundesligy. Ako vám chutilo pôsobenie v jednej z najlepších ligových súťaží na svete?
- Druhá liga má tiež svoju kvalitu, je fyzicky náročnejšia a vonku sa oveľa ťažšie vyhrávajú zápasy. Najvyššia súťaž je však kvalitatívne a atmosférou úplne niekde inde. Čiastočne som spokojný so svojimi výkonmi, hoci spokojnosť nie je úplná. Na niektorých veciach musím popracovať, zameriam sa na to aj počas letnej prípravy. Vo všeobecnosti som spokojný, pred rokom som hral o záchranu v druhej lige a teraz v prvej, čo je výrazný rozdiel. Som hrdý, že sa mi to podarilo a môžem povedať, že to bola z mojej strany dobrá sezóna. Keby mi niekto pred jej začiatkom povedal, že to bude takto, tak by som to bral.
Nedávno ste druhýkrát v kariére získali na Slovensku ocenenie Hádzanár roka. Je podľa vás v správnych rukách?
- Verím tomu, že áno. Viem, čo všetko som musel absolvovať, čo všetko je za tým. Uvedomujem si aj to, čo mi vyšlo a čo naopak nie. Pred pár rokmi by to v inej konkurencii možno dopadlo inak. Keby to bolo na mne, ja by som ocenenie dal Teovi Paulovi, ktorý by si to za svoje výkony v klube i reprezentácii v minulom roku zaslúžil.
Čo vás najviac motivuje do vašej ďalšej kariéry?
- Moja najväčšia motivácia je rodina. Milujem ten pocit, keď mám svojich najbližších na zápase a po dobrom výkone si všetci spoločne vychutnávame radosť a pocity šťastia. Vychutnávam si takéto chvíle. Zároveň chcem aj synovi ukázať, že čo všeličo sa dá zvládnuť, keď sa chce. Sú možno tisíce hráčov, ktoré by chceli hrať v najvyššej nemeckej súťaži. Ja tú možnosť mám a užívam si každý zápas, na ktorý nastúpim. Je to pre mňa česť, že môžem nastupovať proti najlepším hádzanárom na svete, čo sa nepodarí každému.
