Počas uplynulého víkendu ukončila aktívnu vrcholovú kariéru jedna z najvýraznejších osobností slovenskej ženskej hádzanej. Jej posledný súťažný zápas na palubovke bol víťazný. Lýdia Jakubisová sa v drese Thüringer HC tešila po víťazstve nad Buxtehuder SV z 3. miesta v Nemeckom pohári.
Krátke obzretie sa za hádzanárskou kariérou, ktorú začala pomerne neskoro vo veku 13 rokov a počas ktorej prešla klubmi HK Lehota pod Vtáčnikom, HK Prievidza, HK Bánovce nad Bebravou, HK Slávia Partizánske, HK Slovan Duslo Šaľa, Rhein-Main Bienen, DJK/MJC Trier, VfL Oldenburg a Thüringer HC, i plány do budúcnosti ponúkla 40-ročná pravá krídelníčka v rozhovore pre slovakhandball.sk
Bojnická rodáčka zanechala výraznú stopu najmä v Nemecku, kam zamierila v roku 2007, čo znamená 15 rokov bundesligového pôsobenia. Najdlhšie zotrvala a najväčšie úspechy zažila počas jedenástich sezón Thüringer HC, kde je s 328 súťažnými zápasmi a 1041 gólmi rekordérkou v klubových štatistikách.
Uplynulý týždeň bol pre vás v znamení lúčení. Boli to definitívne vaše posledné zápasy na vrcholovej úrovni?
- Zatiaľ si myslím, že áno. Uplynulú nedeľu to môj posledný zápas za THC. Novú zmluvu nemám a ani neplánujem nič podpísať. Teraz si už užívam dovolenkové chvíle.
Prečo ste si povedali, že už stačilo?
- Už minulý rok mal byť pre mňa taký prechodný, keďže som začala trénovať naše druhé družstvo, ktoré hráva III. ligu. Tento tím pozostáva väčšinou zo starších dorasteniek, ktoré účinkujú aj v dorasteneckej lige. Ja trénujem toto družstvo, okrem toho chodím do práce na štyri hodiny a ešte som sama hrávala I. bundesligu, takže to bolo časovo dosť náročné najmä počas víkendov. Viackrát som nemohla byť s mojimi zverenkami, keďže som mala hráčske povinnosti. Podľa plánu som mala ako hráčka už len vypomáhať, ale keďže naše tretie pravé krídlo bolo zranené, tak som v podstate odohrala celú sezónu. Navyše, na konci som to približne dva mesiace v podstate ťahala sama, keďže sa nám zranila aj ďalšia pravá krídelníčka. Trávila som na palubovke 60 minút. Nesťažujem sa, hoci to bolo náročné. Koniec sezóny mi super vyšiel. Myslím si, že som tam mala dokonca až stúpajúcu formu, čo sa často nestáva v tomto veku.
Všetko stíhať bolo časovo náročné. Veľakrát som trávila v hale aj štyri hodiny. Najskôr som mala tréning s mojimi zverenkami a potom ešte aj svoj tréning. Chcem robiť všetko na sto percent, takže z tohto dôvodu som ukončila kariéru. Povedala som si, že už stačilo bundesligy a ďalej pôjdem už len v trénerských šľapajach.
Našli ste sa v trénerstve?
- Prekvapujúco ma to začalo baviť. Nikdy som si nemyslela, že sa budem venovať trénerskej činnosti. Nechcela som to, ale musím povedať, že na tejto úrovni je to niečo iné ako s malými deťmi a napĺňa ma to.
Plánujete ešte hrať pre zábavu v nižšej súťaži?
- Uvidím, či sa dostanem na palubovku s mojím treťoligovým družstvom. Od júla, keď dovŕši 16 rokov, by tam mohla začať aj moja dcéra Lily. Bola by som rada, keby sme si ešte spolu zahrali. To je taký zatiaľ nesplnený sen. Pôsobenie v úlohe hrajúcej trénerky mi nepripadá ako dosť reálne, lebo potom človek nemá prehľad, čo sa deje na ihrisku. Uvidíme, ale nehovorím, že nie, lebo nie som zatiaľ v hlave nastavená úplne tak, že už nikdy nevybehnem na palubovku.
Aké to boli rozlúčky? Najskôr v utorok na palubovke Buxtehude v I. bundeslige a potom počas víkendu v Stuttgarte na turnaji Final 4 Nemeckého pohára? Veľmi ste si priali dať bodku nejakým úspechom?
- S domácou palubovkou sme sa lúčili ešte predtým, keď sme zdolali druhý tím tabuľky z Dortmundu. Rozlúčky po Dortmunde boli veľmi pekné, rozlúčili sa so mnou spoluhráčky, klub, nahrali mi pekné video aj dievčatá i tréner Popluhár zo Slovenska, čo ma milo prekvapilo. Čerešnička bolo Final 4 Nemeckého pohára. Škoda, že sme nezískali pohár, ale Bietigheim sa stal zaslúžene jeho víťazom. Po výhre o 3. miesto nad Buxtehude sa na banneri objavila moja fotka, celá hala mi zatlieskala. To bolo krásne gesto od HBF, vzdali mi hold ako legende bundesligy.
Aj vašich päť gólov na záver bundesligového účinkovania i v pohári je pekná bodka, súhlasíte?
- Áno, ale mohlo ich byť viac. Aj ja som bola celkom prekvapená zo seba, ako mi vyšiel záver sezóny, takže naozaj pekná bodka.
Prežívali ste posledné chvíle emotívne?
- Keď sa mi všetko premietlo, poplakala som si, ale nebolo to až také zlé. V hlave som mala už dlhšie, čo a ako bude pri rozlúčke. Zatiaľ to až tak nevnímam. Možno to bude intenzívnejšie, keď sa začne nová sezóna a uvedomím si, že už fakt nie som súčasťou prípravy. Vzhľadom na skutočnosť, že zostávam v hádzanárskom dianí, mi to nepríde až také strašné. Možno je to aj tým, že je tu možnosť zahrať si v III. lige, tak mi to nepripadá ako taký definitívny koniec. V podstate ani môj muž a moje okolie tomu neverí.
V lige ste skončili na 4. mieste, v DHB-Pokali na 3. priečke. Spokojnosť?
- Druhá časť sezóny sa nám vydarila, konečne sme sa zohrali a hrali sme super hádzanú. Prvá polovica nám nevyšla, a preto sme skončili v lige až na 4. mieste. Napokon sme vzhľadom na nevydarenú prvú časť boli spokojné s umiestnením. V pohári sme v semifinále čelili Bietigheimu, proti ktorému si nemôžete dovoliť robiť žiadne chyby. My sme ich spravili o trochu viac ako súper, preto sme prehrali. V dueli o bronzovú pozíciu sme sa chceli hráčkam Buxtehude revanšovať, keďže v bundeslige sme s nimi dvakrát prehrali, čo sa nám podarilo a vyhrali sme aspoň v pohári. Zadosťučinením bolo, že sme vyhrali posledný duel sezóny i mojej kariéry. Napokon môžem vysloviť so sezónu spokojnosť.
V poslednom domácom ligovom vystúpení ste symbolicky uzavreli skóre víťazného duelu proti vicemajstrovi z Dortmundu gólom z protiútoku. Ako ste vnímali tento moment?
- Áno, proti Dortmundu mi bolo dopriate, aby som sa pred domácim publikom rozlúčila gólom v poslednej sekunde. To bol fakt highlight, na ktorý nezabudnem.
Ste spokojná so svojou kariérou a s tým, čo ste v nej dosiahli?
- Ja som so svojou kariérou spokojná. V Nemecku som toho dosiahla dosť - šesť majstrovských titulov, dva triumfy v DHB-Pokali, trikrát zisk Superpohára. Ocitla som sa aj medzi nominovanými hráčkami do All-Star tímu Ligy majstrov. Na Slovensku som bola raz šampiónkou a dvakrát víťazkou SP, s reprezentáciou som sa zúčastnila na ME. Teraz už môžem povedať, že som na seba hrdá. Najspokojnejšia som s tým, že ma rodina celý čas podporovala a podriaďovala život mojej kariére. V Nemecku sme si našlo svoj druhý domov a zatiaľ sa na Slovensko neplánujeme vrátiť.
Ktoré momenty považujete za jej vrcholy a na čo budete najradšej spomínať?
- Z môjho pohľadu sú to majstrovské tituly v Nemecku, ale najkrajšie spomienky mám na účasť na európskom šampionáte v roku 2014, kde sme postúpili zo základnej skupiny. Na to nikdy nezabudnem. Sme malá krajina. Keď sme sa konečne prebojovali na vrcholné podujatie a ešte sme tam dostali aj ďalej, tak bo bolo niečo neuveriteľné.
Vaše ďalšie hádzanárske pôsobenie je spojené aj so slovenskou reprezentáciou. Môžete prezradiť viac?
- Teším sa na spoluprácu s bratmi Robom a Ľubom Popluhárovcami, keďže som dostala ponuku na asistentku trénera v národnom tíme kadetiek. Bude to nová výzva. Dúfam, že budem môcť dievčatám odovzdať čo najviac zo svojich skúseností a že im to pomôže.
