Minulotýždňový tretí zápas série o 3. miesto play-off Niké Handball extraligy 2021/2022, v ktorom hádzanári MŠK Považská Bystrica rozhodli boj o bronz proti HC Sporta Hlohovec (3:0 na zápasy), priniesol koniec účinkovania nielen pre oba tímy. Bodku a nielen za aktuálnou sezónou urobil aj arbiter Zbislav Oťapka, ktorý viedol stretnutie s Petrom Haščíkom. Pre Oťapku to bol rozlúčkový duel s dlhoročnou kariérou rozhodcu v najvyššej súťaži. Dôvodom je vekový limit.
Aké bolo vaše lúčenie?
- Myslím si, že posledný zápas sa ako rozlúčka vydaril, či už z hľadiska úrovne i napätia. Záver bol emotívny, predsa len 27 rokov nepretržite na najvyššej úrovni mi niečo prinieslo aj z hľadiska životných míľnikov.
Aktéri vám dopriali predĺženie rozlúčky, keďže v riadnom hracom čase sa stretnutie skončilo zmierlivo 30:30 a rozhodlo sa až v dramatickom penaltovom rozstrele. Potešilo vás to?
- Lepšie sa to už ani nedalo zrežírovať. Bol dobrý a napínavý zápas s dramatickým vyvrcholením, pre divákov veľmi atraktívny.
Čo všetko máte počas takmer troch desiatok rokov na hádzanárskych palubovkách za sebou?
- Vychádza to na 650 - 700 odrozhodovaných zápasov, z toho 14 rokov medzinárodnej kariéry, ktorá trvala od roku 1998 do roku 2012 a bol som rozhodcom Európskej hádzanárskej federácie (EHF) i Medzinárodnej hádzanárskej federácie (IHF).
Čo považujete za vrcholy svojej kariéry?
- Zúčastnil som sa na MS juniorov v Brazílii v roku 2003, o dva roky neskôr aj na MS juniorov v Maďarsku a rozhodoval som tiež na ME kadetiek v roku 2001 v Turecku. V úlohe arbitra som sa predstavil aj v Lige majstrov či iných európskych pohárových súťažiach.
Aké boli vaše najväčšie zážitky pri rozhodovaní?
- Nepochybne mi najviac utkvelo v pamäti, keď sme rozhodovali v maďarskom Veszpréme pred päťtísícovou kulisou, ale aj finálový duel o titul majstra ČR 2002/2003 medzi Frýdkom-Místkom so slovenským kanonierom Danielom Valom a Duklou Praha, keď bolo na zimnom štadióne sedemtisíc ľudí, čo bola v tom období najvyššia návšteva na hádzanej v Česku.
Koľko sme mali rozhodcovských partnerov, s ktorými ste tvorili dvojice?
- Nemal som ich až tak veľa a môžem povedať, že so všetkými som si ľudsky sadol a nemali sme medzi sebou problémy. S Petrom Haščíkom, s ktorým som strávil viac ako polovicu kariéry a zažil aj tie rozhodcovské vrcholy s účasťou na šampionátoch či v európskych pohároch, sa stretávame dodnes aj mimo hádzanej. V roku 1995 som začínal s Igorom Karlubíkom, potom som rok a pol pískal s Jánom Beňom, nasledoval tucet rokov bez prestávky s Petrom Haščíkom, päť rokov s Milanom Sivákom, tri roky s Romanom Zubom a posledné dva opäť s Petrom Haščíkom.
Je niečo, čo sa vám nepodarilo dosiahnuť?
- Azda len to, že sme sa nedočkali nominácie na majstrovstvá Európy dospelých. Možno sme neboli od toho ďaleko, ale chýbalo nám asi aj trochu šťastia.
Čo vám bude najviac chýbať z rozhodcovskej kariéry?
- Poviem to tak, že každý zápas v najvyšších súťažiach bol pre mňa akoby taký sviatok.
Plánujete v hádzanej zotrvať aj budúcnosti?
- Áno. Chcel by som pokračovať ako delegát, čo som už aj naznačil komisii rozhodcov SZH a pokračovať v rozhodovaní v nižších súťažiach. Rád by som odovzdával mladým rozhodcom skúsenosti, aby sme vychovali dobrých arbitrov do budúcnosti. Nedávno som bol v tejto pozícii, keď sme s Dávidom Chudobom, jedným z našich najperspektívnejších mladých rozhodcov, viedli duel MOL ligy v Dunajskej Strede, čo bol preňho prvý zápas v tejto súťaži.
