Mária Holešová žala na Slovensku úspechy s Iuventou Michalovce, potom si s chorvátskou Podravkou Koprivnica zahrala aj v prestížnej Lige majstrov a získala ocenenie pre najlepšiu hádzanárku Slovenska za rok 2018. Následne však v maďarskom Mosonmagyaróvári pocítila nepriazeň osudu, z ktorého ju vyslobodil až koniec angažmánu. O takpovediac reštart svoje hráčskej kariéry po období, keď nedostávala vôbec príležitosť, sa pokúša v Turecku. Dvadsaťosemročná krídelníčka v rozhovore pre slovakhandball.sk priblížila, čo prežívala počas nepríjemných chvíľ v Maďarsku, ako zvažovala, či bude pokračovať s hádzanou, alebo presedlá na iné športové odvetvie, prezradila tiež, ako sa cítila pre premiére v novom drese Ego Spor Ankara.
Po konci pôsobenie v Mosonmagyaróvári ste vyjadrili vieru, že budete v hádzanárskej kariére pokračovať, hoci ste zároveň priznali, že sa pohrávate aj s myšlienkou jej ukončenia. Našťastie, zatiaľ platí prvá možnosť. Čo vás priviedlo k tejto voľbe a čo najviac zavážilo?
- Veľmi často som rozmýšľala nad tým, že naozaj skončím. Nemala som v sebe ani štipku chuti pokračovať ďalej a zažívať znovu ten psychický teror, čo som zažívala posledné dva roky. Mám super fitness trénerku Nikol Klímovú a s ňou som bola dohodnutá, že keď skončím, tak má postaví na pódium a pôjdem touto cestou, keďže má cvičenie extrémne baví a našla som sa v ňom. Na druhej strane som si však hovorila, že zahodiť približne 18 rokov tvrdej práce, ktorú som vynaložila v hádzanej, len kvôli ľuďom znamenajúcim pre mňa jedno obrovské nič, by bola hlúposť. Verila som v to, že niekto tam hore vidí celú tu krivdu voči mne a nejako mi pomôže a budem pokračovať. Keď mi bývalý manažér povedal, že má pre mňa tento klub, tak som dlho neváhala. Brala som to ako totálne nový začiatok a veľkú výzvu. Ja mám výzvy veľmi rada.
Ako ste sa ocitli v Turecku?
- Povedzme si úprimne, že keď vás niekto odpíše úmyselne na rok z hry a hráte pozíciu ľavého krídla, tak ste doslova a do písmena tam, kde nechcete byť... Ľavé krídlo je najmenej žiadaný post, čiže som viac-menej čakala na zázrak. Mala som vraj nejaké ponuky, ale dostali sa ku mne informácie, že z finančného hľadiska neboli adekvátne. Samozrejme že za môj odchod tak ďaleko môže aj finančná ponuka Ankary, nakoľko mi dali ešte lepšie podmienky, ako som mala v Maďarsku.
Priblížte nám vášho nového zamestnávateľa?
- Je to nováčik najvyššej tureckej ligy. Minulý rok hral nižšiu súťaž a stal sa jej víťazom. V tejto sezóne máme ambície skončiť do tretieho miesta, aby sme mohli v nasledujúcom ročníku účinkovať v európskej pohárovej súťaži.
Turecko nie je bežná destinácia pre slovenských hádzanárov. V nedávnej minulosti tam hrával napríklad Maroš Baláž... Nemali ste obavy ísť hrať do nie typickej hádzanárskej krajiny?
- Nie, nemala som vôbec obavy sem prísť. Po mojej skúsenosti v Mosonmagyaróvári som si povedala, že nech budem hocikde, tak nič horšie sa mi už nemôže nikdy stať. Zatiaľ som tu naozaj šťastná a spokojná. Verím, že to bude takto celú sezónu.
Aké prostredie vás tam čakalo?
- Ankara je hlavné mesto Turecka. Žije tu približne 6,5 milióna ľudí, čiže je to jeden veľký chaos. Nie som zvyknutá na toľko ľudí a úprimne to nemám ani rada, keď sa pohybujem niekde, kde je hlava na hlave. Nuž ale zvykla som si.
Hádzaná vám teda na novom pôsobisku chutí?
- Hádzaná má naozaj začala znovu baviť. Znovu si ju užívam a pociťujem to vnútorné šťastie, keď môžem stáť na ihrisku a môžem hrať. Všetko je to len vďaka ľuďom tu a ich prístupu ku mne. Ja som veľmi citlivý človek a veľa veci si veľmi pripúšťam, keď sa ku mne ľudia správajú zle. Tunajší ľudia sú veľmi dobrí a láskaví. Vážia si ma nielen ako hráčku, ale aj ako človeka. Majú záujem so mnou pracovať a skutočne cítim od nich veľkú podporu, čo si nesmierne vážim a veľmi mi to pomáha vyblokovať von z hlavy to, že som rok nehrala. Snažím sa im to všetko oplácať na tréningoch a v zápasoch. Myslím si, že po posledných dvoch rokoch som nemohla prísť na lepšie miesto ako práve sem.
Máte dôveru trénera?
- Podľa mňa áno a veľkú, za čo mu veľmi ďakujem. Dáva mi tým pocit ´bezpečia´ a pohody na ihrisku, že nech spravím čokoľvek, tak bude za mnou stáť a bude mi veriť, že za dôveru sa mu odvďačím výkonmi. Dôvera trénera ja pre mňa a moje výkony základom, no zároveň je to pre mňa aj veľká zodpovednosť. Keď cítim, že mi tréner verí, tak nehrám len za seba a tím, ale hrám najmä za neho, aby som tú jeho dôveru nestratila. Keď mi zápas nevyjde podľa predstáv, tak ma to hnevá desaťkrát viac, pretože nesklamem tým len seba, ale možno aj jeho.
Prvý duel proti Anadolu vám vyšiel, o čom svedčí aj oficiálne 8 vašich gólov (pôvodná informácie hovorila o 9, pozn.) do siete súpera, na ktoré ste potrebovali desať pokusov. Dá sa povedať, že ste si po dlhom čase naplno užili súťažné stretnutie?
- Skutočne to bolo pre mňa prvé súťažné stretnutie po dlhom období, ale veľmi som sa naň tešila. Keďže sme nováčik súťaže, tak všetci sú na nás zvedaví, že čo sme za družstvo a ako hráme. Zápas sme chceli vyhrať, ale myslím si, že nikto nečakal, že ho vyhráme tak vysoko o 11 gólov. Ja osobne som sa veľmi bavila. Tešil ma ten pocit byť po tak dlhej dobe opäť súčasťou hry, že aj ja môžem konečne pomôcť tímu svojou hrou a ukázať, že naozaj niečo viem a nepresedím ako jediná hračka z celého družstva 60 minút na lavičke, ako keby som mala ruky naopak.
Národný tím žien Slovenska dostal voľnú kartu na MS. Bola by účasť aj pre vás veľkým lákadlom?
- To, že dievčat dostali voľnú kartu a budú súčasťou majstrovstiev sveta je podľa mňa skvelá správa pre slovenskú hádzanú, ale aj pre samotné hráčky, aby sa ukázali a prípadne prestúpili do ešte lepších klubov. Byť súčasťou tohto veľkého turnaja je podľa mňa sen každého športovca a dievčatám budem veľmi držať palce, nech tam odohrajú čo najlepší turnaj a pozdvihnú vyššie našu hádzanú aj vo svete.
