Slovenská rozhodcovská škola má na medzinárodnej úrovni dobré meno. V minulosti sa o to zaslúžili viaceré mužské dvojice arbitrov, ktoré sa predstavili v záverečných súbojoch na vrcholných svetových či európskych podujatiach alebo významných stretnutiach európskych pohárových súťaží. Čoraz viac príležitostí dostávajú od Európskej hádzanárskej federácie (EHF) pri dohliadaní nad dodržiavaním pravidiel ženy. Už aj Slovensko má svoju prvú ženskú medzinárodnú rozhodcovskú dvojicu, a to vďaka duu Lucia Jánošíková - Barbora Bočáková, ktoré nedávno získalo prvú medzinárodnú skúsenosť. V tejto súvislosti sme z dvojice arbiteriek vyspovedali 32-ročnú L. Jánošíkovú.
Ako ste sa dostali k hádzanej?
- Hádzanú som hrala od detstva. Do svojich 18 rokov som vyrastala v Senici, kde môj športový potenciál podchytila ešte na prvom stupni základnej školy výborná telocvikárka a trénerka Dagmar Morávková. Ona ma doviedla do klubu TJ Záhoran Senica, kde som nastúpila ako mladšia žiačka. Ako hráčka som mala som veľké šťastie na trénerky a trénerov. Vychovali a vycibrili vo mne športového ducha, vštepili základy férového prístupu nielen v hre, ale i v živote. Vďaka nim, ale i mojim rodičom, ktorí ma v hádzanej podporovali, som ako odchovankyňa senickej hádzanej zažila veľa klubových úspechov, či už to už bolo v žiackych kategóriách, v doraste, kde som ako kadetka dostala do slovenskej reprezentácie, alebo neskôr v ženách na čele prvoligovej tabuľky.
Aká bola vaša cesta k rozhodovaniu?
- Dostala som sa k nemu presne tak, že som sa musela rozhodnúť. Toto rozhodnutie však malo trpkú príchuť konca hráčskej kariéry. Pre každého športovca je nesmierne náročné ukončiť ju. Hádzaná je veľmi tvrdý šport, kde každé jedno zranenie, či už z tréningu alebo zo zápasu zanecháva následky. Pre mnohé úrazy a zranenia som bola nútená ako hráčka skončiť. Neľahké obdobie mi pomohli prekonať všetky moje predchádzajúce kroky, ktoré viedli k vytváraniu kariéry aj mimo športu. Prijali ma na vysokú školu a po zvládnutí náporov, zmien v mojom živote som dospela k rozhodnutiu, že vymením hráčsky dres za rozhodcovský. Ten si obliekam už 15 rokov.
Žien v úlohe rozhodkýň nie je v našich končinách veľa, čo vás lákalo na tejto pozícii?
- Byť hráčom je niečo úplne iné, ako byť rozhodcom. Pravidlá hry sú síce rovnaké, no predsa len pozícia rozhodcu si vyžaduje iné osobnostné atribúty a predpoklady na rozdiel od hráča. Stať sa dobrým arbitrom je dlhodobý a povedala by som až celoživotný proces, ktorý je spojený s množstvom práce sa sebe samom. Hádzaná má významne formovala od detstva. Naučila ma vytrvalosti a odolnosti voči prekážkam. Byť rozhodkyňou bolo cestou, ako aj napriek mnohým zraneniam a s nimi spojenými limitmi zostať v ´hre´. Našťastie, rozhodcovské licencie sa nedelia podľa pohlavia. Pri pravidlách či fyzickej pripravenosti nehrá rolu. Ako ženy musíme spĺňať také isté podmienky ako naši mužskí kolegovia. Žien rozhodkýň je v každom športe pomerne menej ako mužov. Hádzaná nie je výnimkou. Ja by som si osobne priala, aby sme do budúcna mali v hádzanej viac kvalitných ženských rozhodkýň.
Čím by ste sa snažili prilákať prípadné záujemkyne o rozhodovanie?
- Rada by som odkázala všetkým dievčatám a ženám, že ak ich toto povolanie láka, nech neváhajú. Je to príležitosť vidieť hádzanú z inej strany. Rozhodovanie prináša so sebou kopu zážitkov a možnosť rásť, či už profesijne alebo osobnostne.
Je náročné si získať rešpekt hráčov - hráčok na palubovke?
- Na získanie rešpektu na hracej ploche neexistuje žiadny manuál, a tak isto je to veľmi individuálna záležitosť. Keď si spomeniem na svoje začiatky, keď som začínala ako 16-ročná, tak vtedy to bolo nesmierne náročné. Rešpekt ide ruka v ruke spolu so skúsenosťami a s naberaním sebavedomia. Dôležité je byť pripravený na riešenie všetkých možných situácií v zápase, ovládať pravidlá a byť v dobrej fyzickej kondícii. To, či si napokon získate rešpekt hráčov alebo nie, záleží tiež na celkovom správaní každého rozhodcu. Na vystupovaní, komunikácii s hráčmi a trénermi, s celou hádzanárskou verejnosťou a na vlastnej sebadôvere. Ak si neveríte, nebudú vám veriť ani iní, a tým pádom nebudete mať rešpekt.
Rozhodujete radšej zápasy mužom či ženám?
- Európska hádzanárska federácia vytvorila koncept, ktorý na zápasy ženských kategórií uprednostňuje prevažne rozhodkyne. Má to svoju logiku, keď ženy pískajú ženám. Presne preto máme v sezóne prevažne ženské zápasy. Nominovať nás môžu aj na mužské zápasy, ktoré sú pre nás vždy príjemným spestrením.
Ako ste sa dali dokopy a utvorili dvojicu s Barborou Bočákovou?
- S Barborou sa poznáme od samého začiatku, ako sme začali pískať. Ono nás nie je tak veľa, všetci rozhodcovia sa navzájom poznáme, keďže sa stretáme ako kolegovia na turnajoch v príprave pomerne často. Rozhodcovskú dvojicu tvoríme spolu už päť rokov, krízu sme ešte nemali.
Ako vnímate vzájomnú spoluprácu - nielen rozhodcovskú?
- Naša spolupráca je geniálnym výsledkom našej spoločnej osobnostnej črty, jedinečnej individuality, spoločného životného štýlu, cieľu a lásky k rovnakému športu. Jedna druhú dopĺňame, podporujeme, ale i formujeme.
Nedávno ste sa predstavili na turnaji majstrovstiev EHF hráčok do 17 rokov v Litve, kde ste dostali šancu aj vo finále. Bol to váš zatiaľ najvýznamnejší zápas na medzinárodnej scéne?
- Áno, toto bol náš spoločný prvý medzinárodný duel na takomto šampionáte. Už samotná nominácia na nominačný seminár medzinárodných rozhodcov nás veľmi potešila, at to sme ešte netušili, že by sme mohli dostať finále. Takže sme mali dvojnásobnú radosť.
Slovensko má prvú medzinárodnú ženskú rozhodcovskú dvojicu. Čo to pre vás znamená? Aké sú vaše ďalšie ambície v rozhodcovskej kariére?
- Tešíme sa, že sme túto príležitosť dostali a úspešne zvládli celý nominačný seminár. Boli sme veľmi dobre pripravené, za čo vďačíme našim delegátom a Komisii rozhodcov SZH, ktorí sa nám venovali počas celého roka a najmä v príprave. My to vnímame s pokorou a rešpektom. Na medzinárodnej scéne sme v úlohe nováčikov. Určite sa sústredíme na menšie, čiastkové ciele. Samozrejme, chceme dobre zvládnuť prvé zápasy a uvidíme, čo bude ďalej. Pre nás je každý jeden duel dôležitý, či ide o žiacky, dorastenecký, ženský, mužský, či je doma alebo vonku. Vždy je pre nás najdôležitejšie podať čo najlepší výkon bez ohľadu na to, kto hrá alebo kde sa hrá.
