Jakubisová a Czanik opäť v reprezentácii, bývalé opory SR veria, že ich dcéry to dotiahnu ďaleko

Partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie

Partner SZH

Technologický partner SZH

Oficiálny partner mobility SZH

Oficiálny partner NHE a MOL Ligy

Mediálny partner SZH

Schválené prostriedky zo štátneho rozpočtu v roku 2025: 250 000,- eur

Schválené prostriedky zo štátneho rozpočtu na šport v roku 2025: 2 255 479,- eur

Školský šport

Partner SZH

Oficiálny partner oblečenia SZH

Reprezentačný dres hádzanárok Slovenska si znovu obliekli Jakubisová a Czanik. Nešlo však o bývalé opory národného tímu SR a účastníčky ME 2014, ale o ich dcéry, ktoré si podľa vzoru svojich mám vybrali hádzanársku dráhu a mohli by byť ich úspešnými nasledovníčkami. Liliana Jakubisová a Nina Czanik sa v drese SR predstavili v júlovom dvojzápase výberu predkadetiek proti Španielsku (18:23 a 24:29), v ktorom dosiahli aj prvé reprezentačné góly. O ich premiére sme sa v dvojrozhovore porozprávali s Lýdiou Jakubisovou a Andreou Czanikovou.

Proti Španielsku to boli prvé medzištátne zápasy vašich dcér za Slovensko?
L. J.: Áno, bola to jej premiéra, z ktorej som sa veľmi tešila aj ja.
A. Cz.: V jej vekovej kategórii išlo vôbec prvý zraz. Pred ním nás tréner oslovil, či by Nina mala záujem reprezentovať.

Sledovali ste ich výkony? Ako sa vám pozdávali?
L. J.: Samozrejme. Na obe stretnutia som sa išla osobne pozrieť. V piatok to bolo ešte také neokresané. V prvom zápase bola vidieť na dievčatách nervozita i to, že sú prvýkrát spolu. Až tak im to nešlo. V nedeľu to už bolo podstatne lepšie , hrali sviežejšie, viac si verili i skúšali. V odvete sa mi páčili viac.
A. Cz.: Samozrejme, nenechala som si to ujsť a pricestovala som na Slovensko v polovici týždňa, keď mali zraz, aby som videla oba zápasy. Myslím si, že vzhľadom na to, že išlo o prvý zraz, tak to bolo celkom dobré. Sú mladé a šikovné, ale jasne, stále sa majú čo učiť. Španielky, ktoré zhodou okolností vedie moja bývalá spoluhráčka a trénerka z Trieru Cristina Cabezová-Gutiérrezová, mali už tretiu spoločnú akciu. To bolo aj vidieť.

Je u vás doma hádzaná témou číslo jeden?
L. J.: Určite sa hádzaná preberá dosť často, keďže hrám ja i Lily. Ja ešte rok potiahnem, ale s tým, že budem viac-menej vypomáhať, keď bude treba. Začala som aj trénovať náš druhý tím účinkujúci v III. lige a okrem toho tiež pracujem, takže to bude pernejšie.
A. Cz.: Samozrejme, keďže ja ešte stále aktívne hrávam tretiu ligu v Nemecku, Ninka s nami trénuje. Bola v širšom výbere pre nemeckú reprezentáciu, patrila medzi štyri najlepšie hráčky spolkovej krajiny Porýnie-Falcko a od Nemeckého hádzanárskeho zväzu dostala plán, podľa ktorého sa mala pripravovať a spätne musela referovať, koľko tréningových jednotiek absolvovala v hale i vonku. Keďže však bola pandémia koronavírusu a detské i mládežnícke kategórie nemohli trénovať, tak sa celý čas od januára pripravovala s nami, keďže my sme ako účastníčky tretej ligy žien mali výnimku.

Odkedy sa Liliana, resp. Nina venujú hádzanej?
L. J.: Dá sa povedať, že odmalička - približne od troch rokov. Bolo to ešte v Oldenburgu, keď začala trénovať s najmenšími, ale prostredie v hale je jej dôverne známe prakticky od narodenia.
A. Cz.: Ninka hrá hádzanú odvtedy, čo sme prišli do Nemecka, čiže teraz to bude už desiaty rok. V prípravke začala od piatich rokov.

Postrehli ste, že by z vašich dcér mohli vyrásť dobré hádzanárky?
L. J.: Určite áno, videla som, že má nejaký talent. Odmalička bola v hale, hrala sa a neskôr pracovala s loptou. Všimla som si, že je šikovnejšia ako niektoré jej rovesníčky.
A. Cz.: Pevne dúfam, že áno. Keď si ju už všili aj tu v Nemecku, tak talent tam určite je. Verím, že ho nepremrhá. Myslím si, že vie, čo chce a hádzaná ju baví. Ako sama tvrdí, raz by sa ňou chcela aj živiť.

Stihnete si ešte zahrať bok po boku za nejaké družstvo?
L. J.: Na budúci rok bude mať 16 rokov, čo je vek, v ktorom bude môcť hrať III. ligu za ženy. Verím, že sa nám naskytne nejaká možnosť a zahráme si spolu. Je to aj môj sen. Keď sa mi splní, potom môžem už aj ukončiť kariéru.
A. Cz.: Stále mi hovorí, že mami ešte rok, ešte rok vydrž, keďže ja som s vrcholovou hádzanou skončila, keď sa klub z Trieru ocitol v insolventnosti. Pre mňa je to úplne iné už aj teraz, keď si s vlastnou dcérou zahrám bok po boku či proti sebe napríklad na tréningoch. Ninuš mi povedala, že by si ešte chcela zahrať so mnou prvý ligový zápas. Teraz bude mať pätnásť, takže dúfam, že to stihne ešte nejako v predstihu, aby som ja dlho nemusela hrať.

Kam by to podľa vás mohli v hádzanej dotiahnuť?
L. J.: Uvidíme, teraz je ešte vo veku, keby sa to mohlo zlomiť. Myslím si, že po pozvánke do reprezentácie má ešte väčšiu motiváciu a chce hrať hádzanú. Aj sama mi hovorila, že jej snom je byť hádzanárka. Najskôr nech si dokončí školu, ale ja by som bola rada, keby išla v mojich šľapajach.
A. Cz.: Všetky hráčky majú rovnakú štartovaciu čiaru a možnosti otvorené. Záleží od nich, akým smerom sa vyberú. Napríklad, či cez prázdniny budú len doma sedieť a kúpať sa, alebo si pôjdu zabehať a pracovať na sebe. Keď už začne príprava, tréningy, zápasy, či sú ochotné podriadiť tomu všetko. Často jej zdôrazňujem, že len iba kvalitnou prípravou a dobrou kondíciou sa dokáže udržať počas celej sezóny a podávať kvalitné výkony. Keď ma bude počúvať a bude to tak aj robiť, tak to môže ďaleko dotiahnuť. Talent má. Je dostatočne vysoká, rýchla a výbušná, niečo na štýl mojej sestry Lucie.

Pôsobíte v Nemecku, možnosť reprezentovať Slovensko bola prvá a jasná voľba?
L. J.: Z mojej strany áno, ja som srdcom Slovenka. Lily bola aj v nemeckých výberoch a pýtali sa nás, či by nechcela byť reprezentantka Nemecka. Keď som sa o tom s ňou rozprávala a prišla aj pozvánka do národného tímu, tak mi jednoznačne povedala, že ona chce hrať za Slovensko. A to som aj ja osobne veľmi rada.
A. Cz.: Ako som spomínala, je v projekte, ktorý je vlastne predprípravou do reprezentácie. Môže to naďalej skúšať, ale pozvánkou do reprezentácie SR mi po návrate zo zrazu povedala, že ona chce reprezentovať už len Slovensko. Predsa len v Nemecku je iný tlak, je to tam dosť náročné. Aj teraz musí posielať záznamy o tréningoch, potom budú mať štvordňové testy. Dievčatá prejdú riadnym sitom.

Prevažnú časť kariéry ste nastupovali na pozícii pravej krídelníčky, na akom poste hráva Liliana?
L. J.: Je ľavá spojka, ale už hrala aj na strede i na pravej strane. Myslím si, že zatiaľ je taká univerzálna. Určite má iný štýl hry ako ja a najmä je praváčka. Je vysoká po tatinovi, takže možno z nej bude strelkyňa. Dúfam však, že bude mať rôzne variácie streľby. Vidím na nej, že má aj cit a zmysel pre hru. Vidí pivota a spolupracuje aj s ďalšími hráčkami. Toto ma veľmi teší, že z jej strany to nie je len také jednostranné a nekončí sa to iba pri streľbe na bránku. Sme na ňu s tatinom obaja veľmi hrdí, že je taká, aká je.

Vy ste boli pivotka, nasledovala vás v tomto Nina?
A. Cz.: Zatiaľ hráva na všetkých troch spojkách - ľavej, strednej i pravej. Pred dvoma rokmi bola na Kempe Anity Görbiczovej a maďarská hviezda jej povedala, že by z nej bolo dobré ľavé krídlo. Ja si to tiež myslím... Už však hrala aj pivotku. Má to napozerané, či možno to aj zdedila po mne. Vie totiž, ako sa má postaviť či spracovať loptu jednou rukou. Možno by z nej bola aj dobrá pivotka, len ona je taká chudučká. V slovenskej reprezentácii sa predstavila v strede a na ľavej spojke.