Mária Holešová uvažovala po minulej sezóne o ukončení kariéry
Pred necelými dvoma rokmi ju vyhlásili za najlepšiu hádzanárku SR za rok 2018 a získala angažmán v maďarskom prvoligovom klube z Mosonmagyaróváru. Márii Holešovej však v meste blízko slovenských hraníc ruže nekvitli. V drese Mosonmagyaróváru nedostala počas necelých dvoch sezónach pôsobenia veľa príležitostí ukázať svoje herné kvality a napokon sa ocitla doslova na vedľajšej koľaji. Dvadsaťsedemročná ľavá krídelníčka si prešla náročným obdobím. Ako sa s neradostnou situáciou vyrovnávala, ako vidí svoju ďalšiu hádzanársku budúcnosť, prezradila odchovankyňa Bytče v rozhovore pre slovakhandball.sk
Prečo ste v Mosonmagyaróvári v aktuálnej sezóne prakticky vôbec nehrávali?
- Dúfam, že na túto otázku dostanem aj ja odpoveď na konci sezóny, keďže mi povedali úplne niečo iné. Nechcela som v tomto klube viac pokračovať a po minulej sezóne som chcela skončiť s hádzanou. Manažér klubu však trval na tom, že mám zmluvu ešte na jeden rok a musím tu zostať, pretože vedia, aké mám kvality a tiež, že som dobrá. Ubezpečoval ma, že určite budem hrávať. Žiaľ, dopadlo to inak a mne nezostáva nič iné, len to akceptovať a počkať do leta, kým sa mi skončí zmluva.
Aké to bolo z hľadiska psychiky, trénovať celý týždeň, rozcvičovať sa na zápas a celý presedieť na lavičke?
- Kým som nenatrafila na mentálneho kouča Michala Kopčana, tak to bolo veľmi ťažké. Nevedela som prijať skutočnosť, že prečo nedostanem šancu aspoň vtedy, keď sa dievčatám nedarilo. Psychicky ma to veľmi ubíjalo. Keď do niečoho dávate maximum a ľuďom okolo vás je to úplne jedno, tak to vaša hlava nebude brať. S Michalom som prebrala úplne všetko, čo sa v súvislosti so mnou dialo v klube. Otvoril mi oči, že za to nemôžem ja... To, ako sa tu veci a ľudia ku mne majú, nehovorí o mojej podstate nič, ale o nich samotných. Prestala som sa trápiť a snažila som sa všetko využiť vo svoj prospech. Na všetkom negatívnom som hľadala pozitíva a zmenila som celkovo reakciu na celú moju situáciu a viac mi to už neubližovalo. Hrať som, samozrejme, chcela vždy, ale vedela som, že to nezmením, tak som tomu už viac nevenovala pozornosť a zmierila sa s tým, že sa len rozcvičím a budem sedieť.
Čo vám v tejto neľahkej situácii najviac pomáhalo a dodávalo silu?
- Najviac ma podporovali priateľ a rodina. Vedela som, že vždy, keď prídem domov z tréningu, hoci nie najlepšie naladená, tak mám doma obrovskú podporu v priateľovi, ktorý mi pomôže sa z toho dostať. Nemal to so mnou vôbec jednoduché, nakoľko mi toto dalo z psychickej stránky veľmi zabrať a nálady som striedala ako počasie. Obdivujem ho, že je ešte stále so mnou a ustál to všetko. Silu som sa snažila hľadať vnútorne sama v sebe, keďže nikto nemohol ísť na tréning za mňa a absolvovať ho. Veľakrát som to chcela vzdať, zbaliť sa a odísť domov, ale to by bolo to najjednoduchšie riešenie. Vedela som, že čím dlhšie budem plakať a sťažovať sa na život, aký je nespravodlivý, tak budem blúdiť stále v tom nezmyselnom kruhu, z ktorého nebudem vedieť vyjsť von. Prijala som to všetko a spravila som si voči tomuto všetkému psychickú bariéru a postavila som sa znovu na nohy.
Aká bola konkurencia na poste ľavého krídla? Väčšia ako napríklad na vašom predchádzajúcom pôsobisku v Podravke Koprivnica?
- Neporovnávala by som takto dievčatá, že ktorá bola lepšia či horšia. Kamarátka z Chorvátska bola technickejšia a dievčatá tu v Mosonmagyaróvári sú silovejšie. Každá z nich je prispôsobená svojej lige. Ja len viem, že v oboch prípadoch som mala na to, aby som hrávala. Keby som na to nemala, tak to otvorene priznám, sklopím uši a pracujem na sebe ešte viac. Mňa vždy konkurencia hnala dopredu, pretože som vedela, že je niekto ďalší, ktorý sa snaží o to isté ako ja a vždy som chcela byť lepšia. Myslím si, že túto sezónu som mala najlepšiu formu, v akej som kedy bola, ale, žiaľ, život si napísal iný príbeh.
Neznechutilo vás uplynulé obdobie natoľko, že by ste na hádzanú zanevrela úplne?
- To vôbec. S hádzanou sa bavím už 18 rokov a nedokázala by som na ňu zanevrieť pre dva nevydarené roky. Obetovala som jej strašne veľa a tento šport bude navždy pre mňa číslo jeden. Znechutená som akurát tak zostala z ľudí, ale nie zo športu. Ten nemôže za to, akých ľudí k sebe pripúta.
Aké ponaučenie si odnášate po tejto trpkej skúsenosti?
- To, čím som si tu prešla, neprajem zažiť nikdy žiadnemu športovcovi. No napriek tomu to už neberiem tak tragicky a veľa ma to tu naučilo. Vyrástla som tu z mentálnej a psychickej stránky a zistila som, že som omnoho silnejšia, ako som si myslela. To zlé, čo bolo, tak to bolo a viac to už neriešim. Pre niečo sa to malo diať a verím , že význam tohto všetkého pochopím skôr či neskôr.
Viete už, kam povedú vaše ďalšie kroky? Máte ešte chuť skúsiť iný zahraničný angažmán?
- Zatiaľ to ešte neviem. Komunikovala som s manažérom a riešili sme nejaké ponuky, ale úprimne treba povedať, že hľadať pre mňa niečo kvalitné po roku nehrania je aj pre môjho manažéra náročné. Aj tak verím, že sa mu niečo podarí dohodnúť a ja budem pokračovať. Priznám sa však, že už dlhšie sa pohrávam aj s tou myšlienkou, že skončím úplne. Každopádne všetko bude tak, ako má byť a ak budem ešte pokračovať, tak sa to určite dozviete.
Čo bude pre vás najpodstatnejšie pri výbere nového klubu?
- Po tejto skúsenosti je tam toho veľa, ale najpodstatnejšia by bola pre mňa úprimná komunikácia s klubom. Už nikdy nechcem zažiť toto isté, takže by som si dala veľký pozor na to, s akými ľuďmi by som chcela spolupracovať.
Veríte, že sa všetko na dobré obráti a vrátite sa aj do reprezentácie?
- Nechcem, aby to vyznelo zle, ale reprezentáciu momentálne absolútne neriešim. Vždy som bola hrdá na to, že som mohla reprezentovať svoju krajinu, ale teraz mám úplne iné problémy, ako sa zaoberať tým, či budem alebo nebudem v reprezentácii. Viem, že ak by som hrala ďalej, tak budem po hádzanej taká ´hladná´, že spravím všetko pre to, aby som svojimi výkonmi presvedčila trénera vziať ma späť do národného tímu.
