Brankársky post v hádzanárskej reprezentácii žien Slovenska by mohla vystužiť posila pochádzajúca z Ukrajiny. Po Tetyane Fiľkovej-Trehubovej či Julii Kučerovej-Bachirievovej by si už onedlho mohla obliecť dres SR aj Alexandra Krebs. S 27-ročnou rodáčkou z Užhorodu počíta vo svojich plánoch aj reprezentačný kouč Pavol Streicher. Krebs mala byť v týchto dňoch už na svojom prvom sústredení so Slovenkami, ale jej premiéra sa musela odložiť.
Odkedy ste pôsobili na Slovensku?
- V auguste to bude už dvanásť rokov. Presne na moje šestnáste narodeniny ma mama v roku 2009 odviezla na autobusovú stanicu a vybrala som sa do Michaloviec.
Odkedy máte slovenské občianstvo?
- Od minulého roka, koncom leta som dostala do ruky oficiálne papiere.
Prečo ste sa rozhodli požiadať o slovenské občianstvo? Inšpiroval vás aj váš priateľ, krídelník MŠK Považská Bystrica Ľ. Ivanicja, ktorý už reprezentuje SR?
- Chceli sme sa usadiť na Slovensku, keďže my tu už roky žijeme. Máme tu veľa kamarátov, cítime sa tu už ako doma. Navyše, spýtali sa nás, či by sme nechceli reprezentovať Slovensko, a to bol ešte jeden z faktorov, ktorý urýchlil proces získania občianstva.
Ukrajinská reprezentácia nemala o vaše služby záujem? Chytali ste za ňu aj v ženskej kategórii?
- Áno, bola som aj v ukrajinskom národnom tíme žien. Neviem, či nemali záujem. Naposledy ma volala na zraz trénerka Ľapinová, ale vtedy som nemohla ísť, keďže som sa prihlásila na trénerský kurz a potom som už pozvánku nedostala.
Čo vravíte na skutočnosť, že ste sa ocitli v nominácii SR na play-off proti Srbsku, hoci napokon z administratívnych dôvodov ešte nebudete k dispozícii?
- Je to česť. Nominácia je pre mňa pocta ako pre každého športovca, ktorý športuje na profesionálnej úrovni.
Ako vnímate konkurenciu na brankárskom poste v národnom tíme?
- S Viki Oguntoye sa nepoznáme, ale s Aďou Medveďovou sme pár rokov strávili v Michalovciach. Každá máme iný štýl chytania, čo je dobré pre reprezentáciu. Neberiem dievčatá ako konkurentky. Ja som zástankyňa myšlienky, že jedna druhej si máme vzájomne pomáhať.
Ako vidíte šance Sloveniek na úspech v boji o MS proti Srbkám?
- Šanca je vždy.
Chytali ste v kluboch na Ukrajine (Karpaty Užhorod), na Slovensku (Iuventa Michalovce, Slovan Duslo Šaľa), Česku (DHC Sokol Poruba) a teraz v Poľsku (Mlyny Stoislaw Koszalin). Sú medzi jednotlivými krajinami rozdiely?
- Je veľký rozdiel v propagácii hádzanej. Poliaci venujú tomu viac pozornosti, viac sa hádzaná medializuje. Je to tu dosť populárny šport.
Aké sú vaše hádzanárske ambície do ďalšej fázy kariéry?
- Budem chytať a užívať si hádzanú, kým mi bude slúžiť zdravie. Pritom by som chcela stále a všetko vyhrávať, lebo ja prehry neobľubujem (úsmev).
Koszalin je váš prvý klub v Poľsku, akú tam máte pozíciu, ste spokojná? Zostávate tam aj v budúcej sezóne?
- Angažovali ma ako skúsenú brankárku. Mám pri sebe dve mladé dievčatá, ktorým odovzdávam skúsenosti. Podpisovala som zmluvu na dva roky, takže aj ďalšiu sezónu strávim tu v Koszaline.
