Čo je s vami? Csaba Szücs starší: Kdekoľvek hral, všade bol bombardérom. S reprezentáciou zažil veľký šampionát na Slovensku - napodobní ho syn?

Keď sa jeho dva metre zdvihli do výšky, bolo jedno, ako ďaleko od brány súpera sa nachádza - vždy jej hrozilo maximálne nebezpečenstvo. Hoci mladšia generácia si toto meno spája skôr s jeho synom, aj Csaba Szücs starší (v januári oslávil 55. narodeniny) bol vychýreným bombardérom v podstate v každom klube, za ktorý hrával. O jeho kvalitách svedčí aj 117 zápasov v reprezentačnom drese, drvivú väčšinu z nich odohral ešte v ére Československa, vrátane účasti na majstrovstvách sveta. Získal aj tri majstrovské tituly.

A tak ako na prelome 80. a 90. rokov patril song Čaba neblázni od Elánu (z kultového albumu Rabaka) medzi najpopulárnejšie hity krajiny, tak v rovnakom období patril medzi najpopulárnejších Čabov na Slovensku nepochybne Csaba Szücs. ???? “Spomínam si na to obdobie, práve ma čakala vojenčina, keď bola tá pesnička aktuálna, “viezla” sa so mnou celé roky. A veru som to neraz počul aj z tribún, keď na mňa takto pokrikovali fanúšikovia súpera. Najmä v Bratislave, keď sme hrali s Červenou hviezdou,” zasmial sa Szücs hneď na úvod.

Pochádza z Nových Zámkov, kde aj začínal s hádzanou. Nie je to však ten príbeh, že ho tento šport uchvátil už v útlom detstve, prípadne že si ho vyhliadol mládežnícky tréner. Začínal totiž až v 14-tich rokoch. “Bol som pomerne živé dieťa, takže som aj predtým stále niečo robil, športoval, rád som napríklad plával. K hádzanej ma napokon priviedol kamarát, ktorý už hrával. Mal som práve nejakú malú športovú pauzu, necítil som sa dostatočne vyťažený a premýšľal som, akým smerom sa ďalej vybrať. Kamoš ma pozval pozrieť na hádzanársky tréning, tak som išiel pozrieť, pridal som sa a napokon som zostal pri tom," spomína Cs. Szücs.

Hádzaná ho okamžite chytila. O to viac, že sa naňho veľmi rýchlo nalepili všetky základy a začal vnímať, že sa zlepšuje, že sa mu darí. Hneď od začiatku mu zverili post ľavej spojky, ktorý si aj neskôr užil najviac. Tréneri už v začiatkoch využívali jeho výšku a poctivo s ním “pilovali” streľbu, aj z diaľky. Navyše sa dobrým pohybom vedel presadiť aj v súbojoch. "Vyslovene ma to bavilo, všetko na tom športe mi prišlo zaujímavé, mal som dobrý pocit z hry. A musím povedať, že v doraste v Nových Zámkoch sme boli aj dobrá partia, ťahali sme ako jeden tím, radi sme sa stretávali. Vtedy človek vidí aj cíti, že to má zmysel. Nedá sa samozrejme hovoriť o nejakých veľkých úspechoch, ale pre náš klub bolo samo o sebe úspechom aj to, že sme nemali problém udržať sa v lige a vychovali sa hráči pre seniorský tím. Ale bola to iná doba, hrávali sme vonku, na asfalte, v kalužiach, či lialo, či fučalo... Aj tak sme z toho mali radosť, dokonca si myslím, že nás to držalo pokope. Fakt to boli iné časy - ak by som dnes vzal dorastencov trénovať do dažďa na asfaltové ihrisko, asi by bol obrovský úspech, ak by sa na ďalší tréning dostavila aspoň polovica družstva...” pousmial sa.

Chvíľami aj váhal, či bol tento prestup správnym krokom... Napokon získal prvý titul práve s Košicami

Chýr, že v malom klube v Nových Zámkoch rastie veľký strelecký talent, sa samozrejme v hádzanárskom prostredí veľmi rýchlo šíril, aj keď ešte v našich končinách neexistovali mobily ani internet... Tak sa stalo, že s ponukou pre vtedy 17-ročného Csabu prišli hneď dva kvalitné kluby naraz - Červená hviezda Bratislava a VSŽ Košice. V oboch mali aj (vtedy fungujúce) Strediská vrcholového športu určené pre talentovanú mládež, dostal teda ideálnu možnosť pre ďalší rozvoj. “S rodičmi sme navštívili obe mestá, pozreli sme si zázemie a napokon sme spoločne vybrali Košice. Priznávam, že ani neviem, čo presne rozhodlo, podľa všetkého som dal na spontánny prvý pocit. Lebo aj v Bratislave mali hádzanári výborné podmienky, takže išlo naozaj skôr o náhodné rozhodovanie.” Prvý polrok ešte absolvoval so starším dorastom, potom už ho čakal prechod k seniorom. A sám priznáva, že to nebolo jednoduché. Išlo o obrovský skok nielen z pohľadu posunu mladého chlapca medzi “hotových” mužov, ale aj v klubových procesoch v porovnaní s predošlým pôsobiskom v N. Zámkoch. “Všetko bolo na úplne inej úrovni, už len tréning dvakrát denne bola poriadna zaberačka. A je pravda, že prvý polrok to bolo pre mňa veľké trápenie, občas ma chytil až pocit neistoty, či som týmto prestupom urobil správny krok v kariére... Veľmi mi však pomohol dnes už nebohý tréner Slavomír Šipoš. Vedel povzbudiť, ale najmä nás často vzal po tréningu bokom a makal s nami ďalej, individuálne, pokojne aj hodinu. Spomínam si, že takto pomáhal aj ďalším spoluhráčom, neraz sme sa stretli spolu s Papiernikom, Babicom či Pituchom. Učili sme sa vzájomne, odstraňovali sme svoje slabiny, zlepšovali súhru. Napríklad som mal stokrát vystreliť vpravo hore... Takže som drel, nevzdal som sa, a presne si pamätám, kedy prišiel pozitívny zlom: Mali sme decembrový turnaj práve medzi výbermi spomínaných Stredísk vrcholového športu z celého Československa, a ten mi veľmi vyšiel, darilo sa mi. Vtedy som definitívne uveril, že to celé má zmysel.”

V rozhovore Csaba Szücs starší viackrát spomenul, že mal veľké šťastie na kolektívy, dobré partie, v ktorých hral. Vraj v nich vždy výborne fungovala spolupráca a vzájomná pomoc. “Ak spolu viete fungovať, nemáte zbytočné rozpory a konflikty, keď sa v tíme netvoria skupinky, tak to je predpokladom úspechu a pre hráča je to naozaj šťastie. A to mi prialo. Takéto okolnosti sa stretli aj v Košiciach, kde sme napokon v sezóne 1990/91 získali majstrovský titul,” oprášil spomienky na svoj prvý veľký individuálny úspech. “Myslím, že v tých časoch za dlhé roky to boli len Košice, ktoré dokázali dokonca trikrát zosadiť z ligového trónu vtedy dlhodobo skvelú pražskú Duklu, plnú reprezentantov. A v jednom z tých košických tímov som hral aj ja, to si veľmi cením. My sme ich dokonca vyradili už v semifinále a následne sme zdolali aj ČH Bratislava. Práve vo VSŽ Košice zo mňa urobili hádzanára, dali priestor môjmu vývoju. Tam som výkonnostne podrástol a mimochodom - veľmi veľa mi pomáhali starší spoluhráči, viedli ma. Hádzanárskym Košiciam vďačím za veľa a aj takto spätne im ešte raz posielam moje ďakujem.”

Krásne a úspešné roky v Španielsku, dostal sa aj do All Stars ligy

Výbornú spojku, úspešnú v klube i v reprezentácii, si samozrejme všimlo aj zahraničie. Po zisku titulu s Košicami zamieril Cs. Szücs do najvyššej španielskej súťaže, kde napokon v klube Juventud Alcala (dnes už neexistuje) neďaleko Madridu pôsobil ďalšie štyri sezóny. “Ich záujem som považoval za veľké uznanie, nebolo jednoduché dostať sa tam. Opäť musím povedať, že sa tam stretol vynikajúci mančaft, herne aj ľudsky. V tamojšej kvalitnej Lige A sme patrili k lepšiemu stredu tabuľky, boli to vydarené sezóny. Darilo sa mi aj individuálne, väčšinou som sa pohyboval v prvej desiatke najlepších strelcov súťaže, raz ma dokonca nominovali aj do All Stars tímu ligy.”

Na život v slnečnej krajine nedá dopustiť, Španielsko ho oslovilo v podstate okamžite. “Dobrosrdeční a veselí ľudia, ochotní pomôcť, španielsky život mi bol skrátka hneď sympatický, veľmi som si to tam obľúbil. Ešte aj v našom tíme to občas vyzeralo až na taký bezstarostný život, vládla tam pohoda a dobrá nálada, aj keď sme samozrejme tvrdo makali. Ani ja som si nemohol dovoliť poľaviť, vtedy mohol hrať v španielskych kluboch iba jeden cudzinec, až neskôr povolili druhého.” Veľmi peknú kapitolu života uzavreli Szücsovci v roku 1996. Viaceré španielske kluby postihla finančná kríza, problémy nastali aj v Madride. Priznáva, že predstava takýchto starostí ho hneď odradila. "Nechcel som to zažiť, predsa len, mal som už rodinu a teda aj inú zodpovednosť. Malý Csaba už bol na svete, počas pôsobenia v Španielsku sa narodila aj dcérka Silvia. A keďže som si už dávno predtým povedal, že bez rodiny nepôjdem ani na krok, nastal čas na nové pôsobisko.”

Medzi najlepšími strelcami aj v Nemecku, z Erlangenu si “odskočil” pre dva tituly do Sečoviec

V ďalších rokoch si Csaba Szücs starší splnil aj ďalší sen: zahrať si hádzanú v Nemecku, v krajine, kde si tento šport užíva veľkú popularitu. “Ale hral som druhú nemeckú bundesligu, nie prvú,” rýchlo so skromnosťou upresnil bývalý skvelý kanonier, až akoby sa chcel tak trocha ospravedlniť... Pritom hovoríme o obrovskej kvalite, tímy z druhej najvyššej nemeckej súťaže by mohli smelo konkurovať súperom v ktorejkoľvek ligovej súťaži na svete. Nehovoriac o tom, že ešte aj tretia nemecká bundesliga funguje na profesionálnej úrovni.

Najskôr to však na nový angažmán v Erlangene nevyzeralo, svoju rolu napokon zohrala aj náhoda. Aj v nemeckých kluboch totiž mohol v tom období nastupovať iba jeden cudzinec. “Pozreli si moje výkony na tréningu a prejavili o mňa záujem. Ale až od ďalšej sezóny, keďže káder mali v podstate uzavretý a figuroval v ňom aj hráč zo zahraničia. Lenže práve ten cudzinec si o niekoľko dní vážne zranil koleno a všetky veci sa hneď urýchlili - o ďalšie dva týždne som už hral v súťažnom zápase,” hovorí Cs. Szücs. V Erlangene síce nikdy nemali tie najvyššie postupové ambície, no klub má svoju tradíciu a mužstvo si udržiavalo úroveň v strede tabuľky. “Darilo sa nám vyhýbať záchranárskym starostiam, takže z tohto pohľadu išlo o vydarené obdobie. Aj v tejto súťaži som zvyčajne patril medzi desiatich najlepších strelcov. V Erlangene som už častejšie hrával aj na strednej spojke, mal som viac dirigovať a usmerňovať hru, využívať skúsenosti. A opäť som mal šťastie na výborný kolektív, veľmi sme si pomáhali. Dôkazom je aj to, že nám z toho obdobia pretrvalo mnoho kamarátstiev, ktoré udržujeme dodnes."

Pôsobenie v Erlangene Szücs ešte na tri roky prerušil. “Odskočil” si opäť na východ Slovenska a so Sečovcami získal dva majstrovské tituly (2000, 2001), ten druhý už v obnovenej česko-slovenskej HIL-ke. “Znova sa stretla dobrá partia, väčšina z východu, spomínam len v najlepšom. A myslím si, že vtedy to najskôr od nás nikto nečakal, že by sme mohli dosiahnuť na titul, a ešte k tomu dvakrát... Ale pri klube pracovali zanietení ľudia, takže sa všetko spojilo do spoločného úspechu. Inak, ak by som mal vyzdvihnúť niekoho z trénerov, ktorí ma viedli, tak musím jednoznačne spomenúť Jaroslava Papiernika. Boli sme spoluhráčmi v Košiciach a z lavičky ma potom viedol práve v majstrovskom období v Sečovciach. Dal mi neskutočne veľa. Naučil ma hrať rozumne, efektívne. On podľa mňa videl úplne všetko na ploche a tým pádom vedel správne poradiť. Dával výborné tréningy. Aj keď čosi povedal počas zápasu - vždy to malo hlavu a pätu. A druhým, ktorého chcem spomenúť, je môj veľmi dobrý kamarát a bývalý spoluhráč Maťo Lipták. Aj on na trénerskej lavičke vždy presne vedel, čo a kedy ten mančaft potrebuje.”

Jeden z najkrajších zážitkov - majstrovstvá sveta na domácej pôde

Československo a neskôr na niekoľko zápasov aj Slovensko reprezentoval Csaba Szücs starší v rokoch 1986 až 1992. Nechýbal ani na majstrovstvách sveta, ktoré pre rok 1990 pridelili práve Československu. Šampionát sa konal na prelome februára a marca, teda len niekoľko mesiacov po novembrovej Nežnej revolúcii, štartoval samozrejme ešte spoločný federálny tím. Základné skupiny hostili Plzeň, Prešov, Zlín a Žilina, nadstavbovú časť si užili fanúšikovia v Ostrave a Bratislave, vyvrcholenie turnaja privítala Praha.

Konečné siedme miesto Československa sa javí ako solídny výsledok (znamenal aj kvalifikovanie mužstva na olympiádu 1992 v Barcelone, posledné veľké podujatie spoločnej reprezentácie mužov), ale tím si pred domácimi fanúšikmi veril a mal o čosi vyššie ambície. Základná Skupina C s československým družstvom mala svoj tábor v Prešove, Csaba Szücs sa tak mohol opierať aj o mohutnú podporu východniarov. “Samozrejme, na tribúnach bolo množstvo známych. Zišla sa rodina, spoluhráči, plno kamarátov... Aj preto mal pre mňa tento šampionát veľmi špecifický nádych. Dopredu nás hnali natrieskané tribúny.”

Porážka v základnej skupine od Rumunska nebola prekvapením, pohromou však bola prehra o gól so Švajčiarskom a hroziaci smutný koniec šancí už v úvode šampionátu odvrátilo Československo až výhrou nad Južnou Kóreou. V nadstavbovej časti prišla očakávaná prehra so Švédskom (neskôr získalo zlaté medaily, keď vo finále otočilo zápas s Ruskom, vtedy ešte Sovietskym zväzom), a remízy s Francúzskom a Maďarskom, takže lepšie než na súboj o 7. priečku to napokon nevyšlo... V ňom československý tím zdolal Východné Nemeckom tesne 17:16. “Áno, všetci sme vtedy boli trocha sklamaní. V kútiku duše sme verili, že dosiahneme viac. Mužstvo sme na to mali, odhodlanie tiež, vychádzali sme spolu dobre, veď sme sa poznali už od mládežníckych kategórií. Ale niečo tomu predsa len chýbalo. Napriek tomu to bol veľmi krásny zážitok hrať na takom veľkom podujatí v domácom prostredí.”

Aj keď to nemali v pláne, napokon zostali žiť v Nemecku. Nebránil by sa, ak by zostala hádzanárska tradícia v rodine aj naďalej

Keď sa Szücsovci presťahovali zo Španielska do Nemecka, Csaba bol stále profesionálnym športovcom, nemusel teda riešiť problémy s pracovnými povoleniami – získať ich v 90. rokoch ešte pre Slovákov v západoeurópskych krajinách nebolo jednoduché. "Pre mňa bolo v tom čase kľúčové, že som mohol mať pri sebe rodinu. Vtedy mi ide všetko ľahšie, má to na mňa pozitívny vplyv. A keďže som mal príjemné vzťahy v tíme a zároveň sme postupne spoznávali aj ďalších milých ľudí, nemali sme problém so zmenou krajiny. Nemci majú iný štýl, iné zvyky, ale zapadli sme.” Rodina sa napokon v Erlingene usadila natrvalo. To však po príchode samozrejme ešte netušili, ba to ani neplánovali. “Na začiatku to bolo asi ako u každého “putujúceho” športovca - pobudneme, kým to pôjde, možno ešte nech deti dokončia školu a potom sa vrátime domov. Lenže deti rástli, všetko už prežívali tu a roky pribúdali. Vtedy sme si s manželkou uvedomili, že ak tu deti zostanú a my sa vrátime, budeme od seba tisíce kilometrov... A my k nim chceme byť bližšie, nie cestovať nekonečné hodiny. Deti síce teraz žijú pár stoviek kilometrov od nás, ale to nie je pri nemeckých diaľniciach žiadny problém."

Csaba Szücs st. je živnostník, má na starosti ponuku a predaj určitého slovenského produktu pre nemecký trh. Manželka Agáta je certifikovanou profesionálnou opatrovateľkou pre seniorov. “Aj keď už hádzanú 16 rokov aktívne nehrávam, som stále pri nej – bez hádzanej môj život nejde... Momentálne trénujem treťoligový ženský tím v Regensburgu. Ide o pomerne mladý a ambiciózny tím, chceme postúpiť do 2. bundesligy. Na ďalšie koníčky tým pádom veľa času nezostáva, keď už, tak si užijem saunu alebo návštevu fitnes centra. No a spomenúť musím aj náš najväčší koníček, ktorým sú naše dve vnučky, Csabiho dcérky, troj a šesťročná. Kedy môžeme, vtedy sme s nimi.”

Otec skvelý hádzanár, syn skvelý hádzanár, nuž sme podpichli - môžeme u Szücsovcov očakávať aj ďalších reprezentantov do slovenskej hádzanárskej rodiny? “To musím samozrejme nechať na mladých, ale myslím, že tradícia by sa mohla zachovať,” zareagoval Csaba starší s veľkým smiechom.

Syn Csaba i dcéra Silvia nasledujú otcove hádzanárske kroky. Ten sa chystá navštíviť aj majstrovstvá Európy v Košiciach

Aj dcéra Silvia sa v mladosti rozhodla pre hádzanárske chodníčky. Momentálne je hráčkou Düsseldorfu v tretej bundeslige. Syn Csaba mladší bojuje v najvyššej nemeckej súťaži v drese Bergischer HC. A žiaľ zvádza aj ďalší boj – s priebežne sa objavujúcim zranením, ktoré značne limituje tento veľký slovenský talent. A hoci slovenskí fanúšikovia snívajú o jeho účasti na blížiacich sa majstrovstvách Európy, na ktorých sa naši muži predstavia v domácom prostredí, jeho otca sme s touto témou radšej nepokúšali... Sám naznačil, že mu je ťažko hovoriť za syna. Keď ide o zdravie, treba pokoj, bez zbytočného tlaku.

[caption id="attachment_9321" align="aligncenter" width="600"]

Vľavo v zakončení Csaba mladší, v strede jeho sestra Silvia, vpravo otec Csaba.[/caption]

Zostáva nám len zaželať Csabovi mladšiemu, aby sa zdravotné veci dostali čo najskôr do normálu. Že by sa slovenskému tímu taký skúsený borec zišiel, o tom niet pochybností - svoje schopnosti v národnom drese predviedol aj na Majstrovstvách Európy 2008 a 2012, tiež na Majstrovstvá sveta 2009 a o svetový šampionát v roku 2011 ho pripravilo zranenie. A tiež veríme, že na európskom šampionáte uvidíme v Košiciach aj Csabu staršieho. “Určite by som sa veľmi rád prišiel pozrieť. Už som plánoval zariadiť si to tak, že by som do Košíc prišiel na dlhšie obdobie, nielen na otočku. Aby som si videl čo najviac zápasov,“ uzavrel Cs. Szücs starší.

Autor: slovakhandball.sk, Foto: Archív Cs. Szücsa staršieho