Aj ja som hádzaná! Spevák Bystrík Červený: S reprezentantom Milošom Puterom drali rovnakú školskú lavicu, hádzanárske skúsenosti využíva aj v kapele, spolupracoval s Rózsom, Smatanovou či Ďuricom | SZH
Aj ja som hádzaná! Spevák Bystrík Červený: S reprezentantom Milošom Puterom drali rovnakú školskú lavicu, hádzanárske skúsenosti využíva aj v kapele, spolupracoval s Rózsom, Smatanovou či Ďuricom
Už od útleho detstva bolo jasné, že šport mu v nejakej miere nepochybne ovplyvní život. Syn otca hádzanára a matky basketbalistky to mal predurčené už len tým, že už ako maličký trávil celé dni na ihriskách, palubovkách, v pohybe pri športe. Dnes patrí spevák a hudobník Bystrík Červený medzi stálice slovenskej populárnej hudby, ešte než našiel svoju hudobnícku cestu si však odmakal svoje aj v drese trnavskej Lokomotívy.
Hádzaná bola pre neho kvôli otcovi športom číslo 1. Patril medzi živšie deti, mnohé hodiny denne strávené na športoviskách s rodičmi i s bratmi Tomášom (neskôr futbalistom i trénerom) a Marekom (bývalý reprezentant v bejzbale, dnes tréner) mu dávali výborný základ. Zodraté kolená a lakte sa nedali spočítať, ale ani tie neboli na škodu. “Otec ma inšpiroval, takže hrávať som začal už na prvom stupni základnej školy. Len z mojej triedy sa hádzanej venovalo aj 5-6 chalanov, čo mi v začiatkoch určite pomohlo. Nepatril som medzi najvyšších, takže som začínal na strednej spojke, neskôr som sa výškovo “vyšvihol” a hrával som skôr ľavú spojku. Vyskúšal som si aj krídlo, ale tam sme mali v tíme šikovnejších.”
[caption id="attachment_8963" align="alignnone" width="600"] Otec Dušan hral hádzanú, mama Helena zasa basketbal, takže Bystrík s bratom trávili celé dni na športoviskách.[/caption]
[caption id="attachment_8964" align="alignnone" width="600"] V detstve s bratom Tomášom.[/caption]
Roky patril v tíme skôr medzi opory. V dorasteneckom veku už na najlepších trocha strácal, začal sa totiž aktívnejšie venovať aj basketbalu. “Trochu som povyrástol, vplyv mala samozrejme aj mama, bola to éra Michaela Jordana. Dokonca som mal plán, že pôjdem študovať na vysokú školy do Žiliny, kde by som sa popri škole mohol venovať aj basketbalu na vyššej úrovni. Napokon ma však opantala gitara, ktorá ma bavila čoraz viac a hudba napokon vyhrala nad všetkým.” V roku 2005 sa stal víťazom prestížnej súťaže Coca-Cola Popstar a jeho život už nabral úplne iný smer.
Poďme však po poriadku.
S reprezentantom Puterom v jednom tíme aj v školskej lavici, v zápase vedel aj vypeniť
Bystrík Červený hrával v trnavskej mládeži so zaujímavou a šikovnou generáciou, prepracovať sa do tímu sa vtedy nepodarilo hocikomu. S Milošom Puterom, neskôr skvelým reprezentačným gólmanom, dnes asistentom trénera v slovenskej reprezentácii i v nemeckom SC DHfK Lipsko, boli spolužiakmi na základnej i strednej škole, drali spolu aj rovnakú lavicu. “Rovnaké frajerky sme s Miloškom nemávali, na to sme boli ešte príliš malí... Ale musím priznať, že na písomkách som skôr odpisoval ja od neho, pálilo mu to trochu lepšie," smeje sa 38-ročný Bystrík.
"Vytvoril sa vynikajúci kolektív, ako partia sme držali spolu na ihrisku aj v “civile”. Okrem Miloša si spomínam na vynikajúce výkony Stana Kankaru, Bystra Ružičku, či Laca Mareca – ten mal takú ranu, že sme všetci boli presvedčení, že to dotiahne ďaleko. Veľa času sme spolu trávili v škole, a popoludní zasa na tréningoch vonku. Nedá sa zabudnúť na tréningy v Orolskej záhrade v centre Trnavy, s rodinou sme bývali neďaleko. Je mi do plaču, keď to tam dnes všetko vidím zničené, zbúrané,”nostalgicky zaspomínal na nádherné útulné ihrisko priamo v srdci starobylého mesta, kde sa striedali mnohé športy a fungovalo dlhé desaťročia. Dnes z neho ostala len mrzká ruina...
Na palubovke nepatril medzi najtvrdších hráčov, vedel však aj vypeniť. “Keď už išlo do tuhého, nebál som sa konfliktu, nenechal som sa otĺkať. Boli sme mladí, prchkí, rozvaha často chýbala. Ale ako spojka som musel aj komunikovať s celým tímom, takže som sa väčšinou snažil upokojovať spoluhráčov.”
Hádzanárski tréneri v ňom zanechali veľkú stopu. Raz na turnaji skončil aj s prilepeným toaletným papierom...
Trnavská Lokomotíva mala v 90. rokoch stále silné meno v meste i na Slovensku. V klube dbali na výchovu mládeže, práve pri mládežníkoch v malom Ríme začínali s trénerstvom mnohé neskôr uznávané mená (Hargaš, Matušek,…) Aj Bystrík mal šťastie na skvelých hádzanárskych patrónov. “Musím povedať, že tréneri vo mne zanechali veľkú stopu, všetci ostali môjmu srdcu blízki. Dodnes spomínam na pána Teplanského, úžasného človeka i trénera. Aj na pána Valenta - tiež krásny človek. Každý mi dal niečo - Richard Matušek bol tvrdší a priamejší, Valent zasa viac výchovný, tréner Teplanský bol výborný mentor, veľmi pokorný. To všetko sa na nás lepilo, učili a pripravovali nás aj pre život, nielen pre šport. Dodnes ich stretávam v meste, s pánom Valentom som sa zhováral aj nedávno, pán Teplanský si ma zasa prišiel pozrieť na mojom koncerte.”
Zážitkov z hádzanárskeho života mu zostalo mnoho. S najväčším úsmevom však spomína na turnaj v Hlohovci. “Nestávalo sa mi to, no odrazu som musel rýchlo odbehnúť na záchod. Asi som sa príliš sústredil na zápas a tak som si neuvedomil, že prsty mám celé od lepivého vosku. No a potom som sa chytil toaletného papiera... Mal som ho všade a za toho pána ho dostať dolu z rúk! Čím viac som bojoval, tým viac som ho mal na rukách. Tréner ma riadne “spucoval”, kde som sa toľko motal. Dodnes sa na tom rehocem.”
Najväčší trest? Keď dostal “zaracha” a nemohol ísť na zápas mužov. Raz si pýtal potítko od slávneho Richardsona
Futbal v Trnave začiatkom 90.-tych rokoch za veľa nestál, hádzaná teda pútala v meste i okolí veľkú pozornosť. Na zápasoch seniorov, ktorí patrili k ligovej špičke, samozrejme nechýbali ani mládežníci z klubu. “Neexistoval víkend alebo zápas, ktorý by som si nechal ujsť. To bol pre mňa vždy sviatok. Dodnes si pamätám mnoho detailov – hymnu, ktorú púšťali hráčom pri nástupe na zápas, reklamné logá nápoja Afri Cola, alebo vôňu pripravenej palubovky... A hráči - to boli naše idoly, neskutoční hádzanári. Bombardéri ako Žgančík, Gregůrek, Sakár, v bráne skvelý Voroncov. Keď v roku 1994 získali titul, bolo to niečo ohromné. Hala praskala vo švíkoch, neskutočná atmosféra, na to sa nedá zabudnúť,” tvrdí Bystrík. Doplnil, že doma pre neho neexistoval horší a väčší trest, než keď dostal “zaracha” a nemohol sa ísť pozrieť na zápas mužov.
Skvelý vzor si našiel aj vo svetovom meradle, obdivoval Jacksona Richardsona. Francúzska legenda s unikátnym herným štýlom priviedla národný tím k dvom titulom majstrov sveta i k bronzu na olympiáde, v roku 1995 sa stal aj najlepším hráčom sveta. A v sezóne 1993/94 sa zhodou okolností objavil práve v Trnave. Jeho Olympique Marseille, obhajca prvenstva v Pohári víťazov pohárov, nastúpil v rovnakej súťaži proti Lokomotíve. “Bol to fantastický hráč a pre mnohých aj trochu exotický - hádzanár tmavej pleti s dredami. Myslím, že najskôr začínal s basketbalom, možno aj preto mal taký neskutočný výskok. Pozeral som naňho ako na boha, aj na ostatných Francúzov, pre dieťa ohromný zážitok. A Trnava si počínala skvele, odohrala s týmto jasným favoritom vyrovnané zápasy, žiadne debakle. Pokiaľ som to dobre vyhrabal na internete, doma prehrala len o tri góly a vo Francúzsku o sedem,” doplnil Bystrík Červený a pridal aj úsmevnú príhodu: “Ako dieťa som v trnavskej hale poznal každý kút, po zápase som preto utekal priamo k šatniam. Trochu naivne som veril, že Richardson mi daruje potítko... Žiaľ, k tomu cennému suveníru som sa nedostal.” Mimochodom, cesta Marseille v spomínanom ročníku PVP sa skončila až vo finále.
V debate sa nedal obísť ani krach trnavskej hádzanej. “Dodnes je mi veľmi ľúto, že to takto dopadlo, nechápem... Z hudobnej brandže viem, aké ťažké je budovať si meno, značku, koľko driny je za tým a aké ťažké je udržať si to. A to ma mrzí najviac, ako na Slovensku vieme zničiť vybudovanú značku, len tak zo dňa na deň, a zďaleka sa to netýka len športu. Lebo Lokomotíva Trnava, to bola jednoznačne silná značka. Mená ako Šulc, Hirner, Mesiarik, Brestovanský, neskôr David či Žgančík... Keď sa aj dnes po rokoch zhováram s bývalými hráčmi, je mi smutno.”
Zahral si aj za starých pánov, čo sa naučil pri hádzanej využíva dodnes v kapele
V debate Bystrík Červený viackrát zdôraznil výrazný vplyv rodičov. Mama Helena sa venuje basketbalovému trénovaniu dodnes. O otca Dušana žiaľ prišiel už vo svojich 15 rokoch, po problémoch so srdcom, ktoré mu predtým zahatalo aj hádzanársku kariéru. “Je dôležité, keď sú rodičia pre vás aj vzormi, ja som mal to šťastie, dostal som úžasný dar. Šport v deťoch rozvíja aj kreativitu, čo som neskôr ocenil pri gitare. Hádzaná je navyše kontaktný, živý šport, učila ma aj práci v kolektíve, formovala naše správanie v tíme. Práve ten kolektív považujem za najpodstatnejší a čo som sa v ňom naučil, z toho čerpám v podstate dodnes: Aj v kapele nás je totiž viac, každý má svoju náturu a predstavy, ale ja musím vedieť komunikovať s každým z nich, nájsť cestu ku každému. Tak ako som na strednej spojke musel viesť celú hru, pochopiť aj ostatných spoluhráčov a ťahať s nimi za jeden špagát, presne tak to mám teraz pri hraní v kapele. V tomto mi hádzaná veľa dala.” Bystrík má dve deti, po vlastných skúsenostiach hovorí, že by nemal problém dať ich na hádzanú. “Ak by ich to bavilo, určite by som ich podporil. Výber však nechávam na nich, držím sa toho, že deti nemožno do aktivít nasilu tlačiť.”
[caption id="attachment_8965" align="alignnone" width="960"] So ženou Michaelou a dcérami Amálkou a Terezkou.[/caption]
Občas sa mu šport pripomenie aj vo forme starých šrámov a boľavých kĺbov. Teší sa však, že v ňom ostal akýsi základný športový gén, ktorý mu pomáha udržiavať sa v dobre fyzickej forme. "Veľký pupok nemám. A cítim, že čerpám aj zo starej kondičky, na koncertoch mi to veľmi pomáha. Raz za čas si s kamarátmi muzikantmi zahrám futbal, občas skočím na golf. Dokonca som mal tú česť, že ma pozvali na turnaj do hádzanárskeho tímu trnavských starých pánov, so Sakárom, Baranom či Rumanom, v bránke sa predstavil aj syn trnavskej legendy Mariána Hirnera Rasťo. Veľa som neodohral, na nich sa s kondičkou nechytám, navyše mnohí tam aj po rokoch predvádzali skvelé výkony.” Dodnes udržiava kamarátstvo aj s ďalším výborným trnavským gólmanom Milošom Hačkom. “Nehrávali sme spolu, ale časom sa naše cesty skrížili a stretávame s v podstate každý rok.”
V úvode mu pomohli významní slovenskí muzikanti, s kapelou majú za sebou ťažký rok
Bystríkovu kariéru naštartovalo spomínané víťazstvo v súťaži Coca-Cola Popstar. Vyhral v tvrdej konkurencii s takmer 250-timi účastníkmi. Už onedlho nahrával album s hudobníkmi, o ktorých ani nesníval. “Spolupracoval som s Jožkom Šebom, on navrhol, aby album produkovali aj Juraj Kupec a Oskar Rósza. Odrazu ste v štúdiu, kde vám okrem už spomínaných pánov pomáha vymýšľať vokály Jana Kirschner, na klávesoch hrá Martin Wittgruber, prvýkrát sa stretnete s Ivanom Táslerom. Pre mladého chlapca z mestečka to bol neuveriteľný zážitok a motivácia," spomína populárny spevák, ktorý počas kariéry spolupracoval aj s Mishou, Zuzanou Smatanovou, Ivom Bičom, Robom Pappom, Adamom Ďuricom, či s kapelou Komajota. "Ten náš slovenský hudobný rebríček je pomerne malý, aj preto máme s kapelou veľa hudobných kamarátov. A teší nás to."
[caption id="attachment_8966" align="alignnone" width="600"] S kapelou.[/caption]
Aj Bystrík s kapelou má za sebou ťažký rok, pandémia kultúru tvrdo paralyzovala. Za celý vlaňajšok odohrali azda šesť koncertov, ktoré za normálnych okolností zvládnu aj za 10 dní či za dva týždne. Len nedávno však vydali nový singel Hej, dievča z rovnomenného albumu, ku ktorému natočili aj videoklip. “Máme veľkú radosť z pozitívnych reakcií, je to veľmi motivujúce. Naďalej veľa pracujeme v štúdiu na nových veciach, azda sa už čoskoro dostaneme aj na pódiá. Hoci aj s obmedzeniami – ale už túžime po hraní pred obecenstvom.”
Otec Dušan hral hádzanú, mama Helena zasa basketbal, takže Bystrík s bratom trávili celé dni na športoviskách.[/caption]
V detstve s bratom Tomášom.[/caption]
So ženou Michaelou a dcérami Amálkou a Terezkou.[/caption]
S kapelou.[/caption]
