Nebohý Fero Bako často hovoril o preskupovaní síl v slovenskej ženskej hádzanej prirovnávaním potenciálu vtedajších nedočkavých sponzorov k fenoménu pieskových dún. „Zaveje prudší vietor, veľkú dunu rozpráši a z malej obďaleč vyfúka veľkú,“ zvykol vravievať.
Vznik silnejšieho klubu poznamenávali aj hráčske presuny a Fero sa vždy smial, keď niekto novovzniknuté „bašty“ chcel prirovnávať k viedenskému Hypu. Z viacerých bohatých klubov z tých čias zostali už len Michalovce so Šaľou a novodobý vietor dnešnej doby prednedávnom „navial“ vítanú a mnohosľubnú „dunu“ aj v Dunajskej Strede.
Nech už to bolo v divokých privatizačných rokoch akokoľvek, po Slovensku vtedy behalo množstvo spojok so svetovými somatickými i hernými parametrami. V Šali postupne z mladých talentov pre veľkú hádzanú ponúkli skvelé Vlčkovú, Prekopovú, Šalatovú, či Dubajovú, pričom Prekopová so Šalatovou už boli piliermi federálnej reprezentácie. V Partizánskom udávali tón urastené Tomašovičová s Valachovou (až neskôr v reprezentácii kraľovali Beňušková so Školkovou), zo stajne „bojara“ Viktora Kovaľova v Banskej Bystrici vyšli Oborilová s Lapinovou, v Topoľníkoch vyrástla Kissová, zo záhoria do vtedy silnej Nitry prišla robustná Šimáková (vtedy ešte Makovníková) a tréner Berec na nej odviedol skvelú prácu. Spolu s Katkou Dubajovou patrila potom Mirka k najlepším strelkyniam bundesligy. Medzi somaticky dobre vybavené hráčky patrili aj Hrčková s Bártkovou i ďalšie dievčatá, ku ktorým sa výkonnostne pridávali aj spojky subtílnejších postáv (Fečová, Martanovičová, Tóthová, Kovácsová a ďalšie, ktoré sa postupne objavovali v slovenskej reprezentácii). Že sa tento skvelý potenciál spojok nepresadil na svetovej scéne v reprezentačnom drese SR, to malo svoje korene v slabučkých vtedajších možnostiach zväzu. Reprezentácia sa na boje o postup na vrcholné podujatia pripravovala v úbohých, nedôstojných podmienkach. Ubytovanie na internátoch a nocľahárňach, slabá strava a cestovanie na zápasy kvôli nedostatku financií niekoľko dní autobusom. Stávalo sa, že šéf zväzu trénerovi dovolil vziať len dve legionárky, lebo viacerým nemohli preplatiť letenky…
Dievčatá napriek tomu chodili do reprezentácie rady, bez ohľadu na to, kto bol trénerom. Slovensko trikrát vyhralo prestížny turnaj v Chebe, trikrát aj Slovakia Cup a k postupu na MS vtedy chýbal jediný gól. Že sa vo svetovom rebríčku postupne prepracovalo z 34. priečky na pätnástu, na tom mali určite zásluhu remízy s Maďarkami či Nemkami u nich doma, vyrovnané zápasy s Rumunkami, Nórkami či Francúzkami, alebo presvedčivé výhry nad Chorvátskom, Švédskom, Poľskom a inými celkami, ktoré boli v rebríčku nad nami. Poľkám sme dali v Chebe o jedenásť, čo dnes znie neuveriteľne (Oborilová im strelila osem gólov). V nádhernom zápase v Šuranoch (nová hala praskala vo švíkoch) sme zdolali Juhosláviu o šesť a hviezdila Hrčková a takých zápasov bolo vtedy viac. Kapitánka Kolečániová mohla byť pre mnohé spoluhráčky matkou, ale výkonnostne za nimi nezaostávala. Boli to pekné pionierske časy v novovzniknutej republike. Dnes má zväz perfektne fungujúci marketing a aj keď je šport u nás stále poddimenzovaný, zo štátneho koláča sa hádzanej ujde omnoho viac, ako v spomínaných deväťdesiatych rokoch. Je smolou, že o čo lepšie podmienky dnes sú, o to menej kvalitných spojok schopných úspešnej konfrontácie so svetom máme. A k tomu ešte strašiak pandémie. Dúfajme, že zafúka taký vietor, ktorý „hnusobu“ zaženie a postupne sa u nás stretnú dobré podmienky so stále silnejším a konkurencie schopnejším kádrom hráčok.
Aj ja som hádzaná! Emma Zapletalová, talent, ktorý od hádzanej odtrhla len náhoda. Svetová bežkyňa hrala v tíme s budúcimi reprezentantkami, získala aj odolnosť a disciplínu
