Keď dnešným mladým hráčkam poviem, že kedysi naše juniorky na turnaji v Chebe zdolali ženy Dánska či Holandska, myslia si, že fabulujem „science fiction“. Bola to však pravda. Bolo to v osemdesiatych rokoch minulého storočia, čo je pre dnešných mladých hádzanársky pravek. Holanďankám sme dali o šesť a posledný gól im dala brankárka Tarhaiová zo sedmičky. Vtedy sa to dalo, ešte sa nehrával „rýchly stred“. Dánky v Chebe vyrukovali s obranou 3-2-1 a vtedajší ústredný tréner Vojta Mareš vyhlásil, že sú na ceste do svetovej špičky(majster sveta sa nemýlil, o niekoľko rokov sa to naozaj stalo). S našimi ženami prehrali o dva góly a takým istým výsledkom prehrali aj s juniorkami. Neboli to však tie atletické typy, aké po palubovkách behajú dnes. Zadky mali ako Kardashianky a podaktoré vyzerali (nič v zlom milé záhoráčky) ako predavačky kyslej kapusty z trhoviska na Miletičke…
Keď sme pred pár rokmi za pomoci zahraničných odborníkov začali s projektom regionálnych hádzanárskych centier mládeže, museli sme zabudnúť na niektoré staré postuláty z našej – kedysi celým svetom rešpektovanej – metodiky. Napríklad v rozvoji sily u mladých dievčat, kde dlhé roky platilo, že preťažovanie môže zastaviť rast a môže spôsobiť nenapraviteľné škody v oblasti krčnej i driekovej časti chrbtice. Nechceli sme veriť, že staršie dorastenky v Dánsku pri bench presse bez problémov „dajú“ sedemdesiat i viac kilogramov. Keď dnes porovnáme výsledky dievčat, ktoré v čase začiatkov RCH sotva vytlačili len samotnú tyč z činky a dnes bez problémov urobia okolo päťdesiat kíl, môžeme s hrdosťou konštatovať, že sme urobili veľký krok dopredu, čo samozrejme platí aj o iných súčastiach tréningového procesu.
Dnes prežívame časy nepohody. Kvôli pandémii koronavírusu platí celý rad tvrdých i menej tvrdých opatrení, ktoré okrem všetkých oblastí nášho bežného života majú vplyv aj na tréningový proces. Slovenskí tréneri sa rýchlo adaptovali na nepriaznivé podmienky a pri uplatňovaní tréningov v malých skupinkách, či dištančných on-line tréningoch prejavili veľkú dávku tvorivosti, trpezlivosti i organizačných schopností. O improvizačnej schopnosti Slovákov som počul legendy aj v zahraničí. Keď sa vraj vo výrobnej linke zastaví nejaký stroj, Nemec či Francúz si počká na opravára, ale Slovák vytiahne z gatí gumu a nahradí ňou trebárs hnací remeň a než dorazí čata opravárov, pracuje ďalej. Obdivuhodný je aj prístup mládeže k tréningom počas tejto „nepohody.“ Všetci by už najradšej hrali zápasy, ale tréningov sa zúčastňujú radi, aj keď sa rodičia niekedy boja a púšťajú decká s malou dušičkou. Tréneri sa snažia aj v nepohode vidieť príležitosť na kontinuálne zlepšovanie svojich zverencov a dokážu aj v malých skupinkách pripravovať zaujímavý a pestrý program tréningov, ktoré deti zaujmú a vyprovokujú k veľkej aktivite a angažovanosti. V tejto brandži nie je veľké umenie s kvalitným a širokým kádrom robiť dobré výsledky, ale vybrúsiť diamanty z polodrahokamov za takýchto okolností a súčasných podmienok si zaslúži uznanie.
Hovorí sa, že pesimista na nepohodu nadáva a optimista v nej vidí príležitosť. Podľa všetkého máme pri mládeži oveľa viac optimistov ako pesimistov, oveľa viac tých, čo tvoria, ako tých, čo sa permanentne len sťažujú a to je v týchto pochmúrnych časoch dobrá správa. Prebojovať sa na vyššie priečky v hádzanárskych ranglistinách nás všetkých bude stáť ešte nemálo tvorivého úsilia. Ale pokiaľ budú našinci v nepohode vidieť príležitosť na zlepšovanie, nemusíme sa o budúcnosť našej hádzanej báť.
Autor: Tomáš Kuťka, Foto: EU CUP 2020 https://www.facebook.com/hctatranstupava/
