Včera skončili ME žien. Prebiehajúca pandémia ich poznačila viac ako by sme chceli alebo si priali. Už len tým, že im chýbala divácka kulisa. Veď hádzaná sa hrá pre ľudí. Nezabudnuteľný Vinko Kandija raz povedal, že keby sa šampionát (MS, ME, OH) po dvoch či troch týždňoch zopakoval, videli by sme iné konečné poradie. Načasovanie tímovej formy je hodinárska práca a komu sa to podarí, ten žne úspechy.
Možno však v čase boja proti Covidu vôbec hovoriť o nejakom zmysluplnom časovaní športovej formy? Kto teda má nárok za takýchto okolností triumfovať na vrcholných podujatiach? Zdá sa, že to môže byť len ten, kto počas pandémie utrpí najmenšie škody – v počte akcií v plánovanej príprave, v dĺžke a početnosti výpadkov ľudského potenciálu v súvise s karanténnymi opatreniami, v prestávkach v pravidelných súťažiach, v konkurenčnom prostredí a jeho kvalite a v neposlednom rade aj vo finančných prostriedkoch, ktoré treba nečakane investovať do procesu kompenzácie utrpených škôd. Svoje tu zohráva aj kolektívna imunita. Keď je človek vystrašený, jeho imunita je výrazne oslabená a zákerný vírus má cestu do organizmu prakticky voľnú.
V podcaste s úspešnou českou brankárkou Petrou Kudláčkovou, ktorá pôsobí na severe Európy, ma veľmi zaujalo jej tvrdenie, že v Škandinávskych krajinách ľuďom v súvislosti s opatreniami proti víru nič neprikazujú ani nezakazujú, ale len doporučujú. A to je obrovský rozdiel! Lebo permanentne vystrašený a vystresovaný človek má automaticky aj oslabenú imunitu. Tým pádom nie je len bezbrannou korisťou rôznych vírusov, ale aj manipulatívnych a zákerných politikov, ktorí ho salámovou metódou postupne pripravujú o jeho ľudské práva a slobodu...
Ale vráťme sa k hádzanej. Nórky preukázali za všetkých okolností najväčšiu odolnosť voči všetkým nepriaznivým vplyvom a zaslúžene získali titul. Ani oni sa však nevyhli výkonnostným výpadkom a nevynúteným technickým chybám. V záveroch semifinále i finále ukázali najväčšiu zásobáreň fyzických i psychických síl. Pripomeňme si zopár charakteristických momentov tohtoročných ME v Dánsku:
Zostal len jeden organizátor. Pôvodne sa ME mali uskutočniť v Dánsku a Nórsku. Nórska vláda od organizovania podujatia kvôli Covidu napokon odskočila a Dánom patrí poďakovanie za to, ako všetko v krátkom čase sami na úrovni zvládli.
ME boli prvým vrcholným ženským podujatím, ktoré rozhodovali len rozhodkyne - ženy. Budeme EHF držať palce, aby sa počet kvalitných arbiteriek stále zvyšoval.
Dôsledky pandémie koronavírusu boli na kvalite hry družstiev badateľné. Ani veľkí favoriti sa nevyhli výkonnostným výkyvom a to nielen medzi jednotlivými zápasmi ale aj v rámci jedného stretnutia. To isté sa týka aj veľkých hráčskych individualít.
Sympatické vystúpenie českej reprezentácie. Češky mali na šampionáte najmladší tím, keď im chýbalo viacero skúsených hráčok vrátane tvorkyne hry Korešovej, ktorú hádzanárska verejnosť pozná skôr pod menom Luzumová. Nie sú ďaleko od pravdy tí čo tvrdia, že s ňou by Češky zo skupiny postúpili. Mladé hráčky získali na ME cenné skúsenosti, ktoré v ďalších sezónach určite zúročia.
Kvalitné individuality chýbali viacerým, nielen Češkám. Azda najviac to pocítili Holanďanky a Rusky. Majsterky sveta boli bez Estevany Polmanovej často ako kuriatka bez kvočky a olympijské víťazky boli zasa bez Anny Vjachirevovej sotva polovičné.
Slovenskú zástavu pri neúčasti našich hádzanárok pomyselne v rukách držali Zuzana Fulleová pri stolíku počas zápasov a ambiciózny Tomáš Hlavatý ako druhý asistent Ambróza Martina na lavičke ruskej zbornej. Verme, že nabudúce to bude početnejšie.
