Obľúbený interpret „protest songov,“ ktoré si aj sám skladal, Karel Kryl, raz povedal: „Nie je nič horšieho, ako keď hlupák dostane myšlienku, o ktorej nepochybuje.“ Jeden spasiteľ sa rozhodol, že nás všetkých zachráni, aj keby sme pritom mali všetci zomrieť. Keby bol vzdelaný vedel by, že pod pojmom zdravie sa neskrýva len telesná schránka človeka. Preto, aby sa človek mohol naozaj cítiť zdravý, musí byť aj jeho psychika a mentálny stav v poriadku. Udržiavanie chaosu, paniky a strachu oslabuje imunitný systém a efekt mnohých opatrení proti pandémii je tak presne opačný. Hádzaná napriek všetkému žije aj v tomto „náhubkovom“ čase. Úroveň jednotlivých stretnutí je viac alebo menej ovplyvnená pandémiou. Nie všade (a v podmienkach na Slovensku dupľom) majú toľko hráčov, aby pri nutnom karanténnom výpadku rovnocenne nahradili chýbajúcu kvalitu. Aj v zápasoch Ligy majstrov často počuť sťažnosti komentátorov na ich úroveň, prípadne na množstvo technických chýb. A bez divákov to nikdy nebude ono. Aj hádzaná sa hrá pre ľudí. Atmosféra na zápasoch skrátka nie je a to v mnohých prípadoch priamo ovplyvňuje aj výkony na ihrisku. Všimli sme si aj zaujímavé trénerské výmeny, či záskoky.
Ako kolaterálny efekt pandemických opatrení sa javí historický zápis Miloša Puteru, ktorý ako len druhý Slovák v histórii, koučoval mužstvo v prvej hádzanárskej mužskej bundeslige. Skvelý brankár a 44-násobný slovenský reprezentant, ktorý po skončení aktívnej činnosti pôsobí ako tréner brankárov a prvý asistent hlavného kouča Lipska Andrého Habera bol prvou voľbou vedenia, keď Haber musel pred zápasom v Stuttgarte povinne do karantény. Pred ním v mužskej bundeslige v roli kouča pôsobil zo Slovákov len Peter Dávid. Ten sa pre zmenu po prehre Michaloviec v Dunajskej Strede musel z lavičky Iuventy porúčať. Včera družstvo proti Šali viedol športový riaditeľ Ján Beňadik a vyše dvoch tretín zápasu sa majster triasol o výsledok. Ja som videl iba druhý polčas tohto pre oba celky dôležitého, trochu nervózneho stretnutia. Je zaujímavé, že Petrovi Dávidovi v úlohe trénera na Slovensku nevyšlo ani jedno angažmán podľa jeho predstáv. Ani pri mužoch Prešova, ani pri ženách Iuventy a do tretice ani s mužskou reprezentáciou. A v digitálnej dobe si človek môže urobiť približný obraz o tom, koho jeho odchod potešil, koho úprimne zarmútil a komu je to srdečne jedno. Vidíte to podľa konkrétnych mien hráčok alebo ich blízkych rodinných príslušníkov medzi „lajkami“ či naopak medzi plačúcimi smajlíkmi…
Trénerské výmeny patria k životu nás, kočujúcich bláznov, ktorí sme tomuto džobu venovali celý svoj život. Neraz na úkor svojej rodiny, alebo svojho zdravia. Niekedy je to súhra viacerých nepriaznivých okolností (zranenia kľúčových hráčov, zmenené pomery v klube, ekonomická situácia), niekedy je to kumulácia vlastných chýb či nezvládnutý konflikt, inokedy vyhorenie, alebo jednoducho len objektívna potreba dať družstvu nový impulz. Lebo vždy je oveľa jednoduchšie vymeniť jedného trénera ako šestnásť hráčov. Dnes, v čase globalizácie, keď sa globalizujú aj tréningové postupy, koučuje sa anglicky a marketing získava jasnú prevahu nad metodikou, volia mnohí cestu ľahšieho odporu a chcú byť za každú cenu „in.“ Je to škoda, lebo módne trendy nás často oberajú o originalitu vlastného prístupu a našej tradičnej tvorivosti. Stále budem tvrdiť, že tréner má hovoriť rečou svojich zverencov, stáť za nimi v dobrom i zlom a nebáť sa ísť proti hlavnému prúdu. Ako dôchodca si to môžem dovoliť.
Autor: Tomáš Kuťka, Foto: iuventa-zhk.sk / Peter Brendza
