Tento titulok som v súvislosti s Jankou Stašovou nevymyslel ja. Pred tridsiatimitromi rokmi ho nad svoj celostranový článok „posadil“ skvelý novinár Karol Ježík, veľký priaznivec hádzanej (najmä tej ženskej) a dobrý priateľ. Ako je už známe, na sklonku uplynulého týždňa sa jedna z najväčších osobností slovenskej hádzanej dožila svojho okrúhleho životného jubilea.
Počas štyridsiatichtroch sezón na trénerskej lavičke som mal tú česť i potešenie viesť množstvo šikovných stredných spojok. Len tak námatkovo – Pospíšilová, Horalová, Lépesová, Lapinová, Gombošová, Jevčáková, Reincke, Berila, Gaburová, Bednářová, Porubská, Kočí, Hummelová, Neubauerová, Čičkaňová, Varjassiová, Vysloužilová, Příhodová, Pekařová, Rácková, Orbánová, Jonášová, (nech mi odpustia tie, na ktoré som si v rýchlosti nespomenul). Nad všetkými ale trôni trojica úplne najúspešnejších – sú to majsterka sveta Franziska Heinz, vicemajsterka sveta Jana Stašová a skvelá Petra Beňušková, víťazka Chalenge Cupu a viacnásobná majsterka Čiech i Slovenska. Zakiaľčo Franziska bola odjakživa všetkými rešpektovaná jasná šéfka, obe Slovenky pôsobili v súkromí skôr introvertným dojmom. Niekoho by to mohlo zvádzať k istým pochybnostiam o prejavení vodcovských schopností. Opak je však pravdou. Lebo keď je družstvo zostavené z kvalitných hráčok, veľa rečí netreba. A keď už dosiahne určitý stupeň zohratosti, verbálnu komunikáciu takmer úplne nahradí reč tela. Čo sa má hrať je vecou stanovenej taktiky a pokynov trénera. Ako sa to má hrať, to už je v kompetencii kreatívnych hádzanárskych múz, ich prevídavosti, citu pre tajming, zmyslu pre „čítanie“ a riadenie hry i rýchlosť rozhodovacích procesov. Spoluhráčka vie, kedy začať s vlastným pohybom a kde ju prihrávka od režisérky neomylne nájde. Janka Stašová, alebo „Bufka“, ako ju pomenovala celoživotná najlepšia kamarátka i spoluhráčka Maja Ďurišinová, je prototypom tímového hráča. Úspech tímu vždy stál nad jej osobným úspechom. Nikdy sa nedrala do popredia, vyznačovala sa obrovskou pracovitosťou, skromnosťou a empatiou k problémom iných. Nebola takým talentom „príroďákom“ ako Maja, ktorá by dozaista urobila veľkú kariéru i v basketbale alebo v tenise. Všetko si tvrdo vydrela, v tréningovom procese znášala bez reptania veľké dávky. Nikomu nič nezávidela, aj keď verejnosť často prejavovala väčšiu priazeň jej najlepšej kamarátke. O Maji zvykla vravievať “Ona nikdy nič nezabalí, do poslednej chvíle bojuje o víťazstvo a stále hecuje aj ostatných. A ešte je aj veštica. Keď ja niečo predpoviem, nikdy sa to nesplní, ale keď to povie Maja, vždy sa to stane!“ Tieto najlepšie kamarátky boli súčasťou skvelého kolektívu bratislavského Štartu, ktorý sa pod mojím vedením prebojoval až do finále Pohára EHF (vtedy ešte IHF) v máji 1987, keď pol roka predtým (v decembri 1986) boli súčasťou výborného kolektívu reprezentácie ČSSR, ktorý sa pod vedením Jirku Zerzáňa prebojoval až do finále MS v Holandsku. Janka tam z celkového času siedmych zápasov, 420 minút, odohrala až 408. Tých dvanásť, ktoré presedela na lavičke, ju nestiahol Jirka z pľacu, ale to bol čas šiestich dvojminútových vylúčení! Na dnešné pomery a vývoj hádzanej čosi naprosto nevídané…
Po skončení hráčskej kariéry pri hádzanej zostala ako funkcionárka a neskôr delegát na zápasoch. Aj tu robila dobré meno sebe i Slovensku. Charakterizuje ju usilovnosť včiel a nádherná vôňa človečiny. Pevné zdravie a veľa šťastia, Janka!
