Nebohý Jan Werich zvykol vravievať, že keď sa hádate s hlupákom viac ako tri minúty, tak to už
sa vlastne hádajú dvaja hlupáci (samozrejme, že Werich použil v slovenčine nespisovné slovo
blbci – v tomto kontexte by sa určite vynímalo krajšie). Stalo sa mi to nedávno, bezprostredne
po skončení dorasteneckého zápasu, keď som sa, vynervovaný, chcel ísť trochu vyvetrať. Z
ničoho nič na mňa verbálne zaútočil otecko jednej z hráčok, nespokojný, že som ju vystriedal.
Keďže som starší ako môj oponent a v téme rozhovoru určite erudovanejší a zbehlejší, mal som
to byť úplne jednoznačne ja, kto zostane nad vecou a zachová istú úroveň. Negustióznej hádke
sa dalo určite predísť taktickým ústupom, prípadne vtipnou poznámkou a empatickým,
zmierlivým tónom. S odstupom času a bez emócií som teda situáciu vyhodnotil ako zbytočnú
hádku dvoch hlupákov, z ktorých som tým väčším zostal v mojich očiach ja. Bol som z toho
smutný, veď koho by tešilo, že sa zachoval ako nejaký kretén...
Žijeme trochu zvláštnu dobu. Pravdu nemajú tí, ktorí racionálne a vecne argumentujú, ale tí,
ktorí hlasnejšie kričia. Demokraciu si mnohí vysvetľujú ako anarchiu, akože ktokoľvek môže
čokoľvek. V hysterickom babylonskom huriavku vôbec nezaškodí, keď človek o sebe a o svojich
pravdách zdravo zapochybuje. Pomáha to duševnej hygiene, najmä keď (nielen) človeku, ktorý
sa dostáva do seniorského veku hrozí, že zostane zacyklený vo svojich nemenných postojoch a
dogmách.
Keď o sebe zdravo zapochybuje starší vzdelaný človek, to nie je nič neobvyklé. Žiaľ, táto
schopnosť nám chýba u ľudí, ktorí sa nepochopiteľným riadením osudu ocitli vo vysokých
riadiacich funkciách a navyše v čase pandémie zákerného vírusu. Títo borci sú presvedčení o
svojej výnimočnosti a neomylnosti. Vlastne by sme pokojne mohli exhibicionistov nechať
exhibovať a tárajov nechať tárať. Keby takým drakonickým spôsobom neovplyvňovali naše
bezprostredné osudy. Preto sa aj my, športovci, pri všetkom rešpekte k potrebe istých opatrení
proti pandémii koronavírusu, legitímne a oprávnene ozývame proti nariadeniam, ktoré sú v
rozpore so zdravým rozumom i s Listinou ľudských práv. S vírusom, ktorý zatiaľ nemá vyššiu
úmrtnosť než chrípka a zomiera naň toľko ľudí ako pri autonehodách, sa musíme naučiť žiť.
Musíme pred ním chrániť najohrozenejšie skupiny obyvateľstva, ale bez toho, aby sme
existenčne ohrozili celý náš národ. Šírenie masovej paniky a hystérie z najvyšších miest naozaj
nikomu nepomôže. Naopak, zo strachu pred koronou zomierajú ľudia, ktorým sa pre tieto
opatrenia nedostáva potrebnej starostlivosti a onedlho budú niektorí zomierať aj od hladu.
Hysterický babylonský huriavk akoby niekomu vyhovoval. Najviac zrejme tým, ktorí v jeho tieni
už spriadajú svoje úchylné plány, v duchu „po nás potopa.“
Čo v tejto situácii môžeme urobiť my všetci, ktorí milujeme hádzanú a prežili sme s ňou celý
život? Musíme byť trpezliví a uvedomiť si, že všetko je len do času. Ani ten vírus, ani iná
„hnusoba“ tu nebude večne. Ani nevzdelaní amatéri nás nebudú strašiť do smrti. Aj keď sme
dnes vinou poľutovaniahodných okolností prinútení žiť mimo našej komfortnej zóny,
zachovajme si ľudskú dôstojnosť a keď sa to len trochu dá, šírme radšej pozitívne emócie.
Bavme sa, v rámci možností, naším športom so zápalom a vervou aj naďalej a verme, že hlas
zdravého rozumu napokon hysterický huriavk prekričí. Ako tomu býva spravidla vždy vtedy,
keď každá umelo nafúknutá bublina s veľkým rachotom spľasne.
