František Urban (tréner DHC Slavia Praha): "Živiť hádzanou sa zo ženských klubov na Slovensku a Česku dá iba v Moste a Michalovciach"
Na Slovensku okúsil vďaka Iuvente Michalovce to najlepšie, čo v ostatných rokoch ponúka domáca ženská hádzaná. Vyskúšal si aj post asistenta v reprezentácii SR. Vlani v lete zamieril do Česka, kde pôsobí tiež v dlhodobo poprednom tíme. Stal sa hlavným koučom hádzanárok DHC Slavia Praha, vicemajsteriek ČR zo sezóny 2018/2019. Reč je o Františkovi Urbanovi.
Tridsaťpäťročný kormidelník pochádzajúci zo Sečoviec je napriek svojmu mladému veku historicky najúspešnejší tréner v doterajších osemnástich ročníkoch spoločnej súťaže, keď trikrát získal so svojimi zverenkami tri trofeje v jednej sezóne - majstrovský titul, víťazstvá v spoločnej slovensko-českej súťaži (WHIL, resp. MOL liga) i národnom pohári.
Urban pre slovakhandball.sk priblížil svoj angažmán v Slavii, kde sa snaží nadviazať na úspešné michalovské obdobie.
Začali ste druhú sezónu v Slavii Praha, ako hodnotíte vaše doterajšie pôsobenie?
- Myslím si, že bolo to dobré rozhodnutie prijať túto ponuku. Prišla mi vhod po siedmich rokoch strávených v Michalovciach, kde som zastával rôzne funkcie od šéftrénera mládeže cez trénerské pozície pri A-družstve až po šéfa Regionálneho centra hádzanej.
Je to váš prvý angažmán za hranicami Slovenska. Dlho ste si zvykali na nové prostredie?
- Dlhšia aklimatizácia nebola potrebná. Áno, musel som si zvyknúť na iný prístup k určitým veciam, ale rozdiel nebol až taký veľký. Navyše, aj jazyk je veľmi podobný. Pomohli mi aj ľudia z klubu - prezident Richard Toman a môj asistent v predchádzajúcej sezóne Honza Salač, ktorí ma oboznámili s vecami okolo fungovania tímu. Môj prvý zahraničný angažmán je zatiaľ fajn.
Zo Zemplína ste sa presunuli do českej metropoly. Ako sa vám pozdáva život v stovežatej Prahe?
- Kultúrny šok to nebol. Zvykol som si prirodzene a postupne. Stále sa snažím objavovať a spoznávať nové miesta. Prekvapilo ma, ako je tu veľa zelene, rôznych parkov a nie je to len metropola s množstvom budov. O krásnych historických pamiatkach ani netreba hovoriť, je ich tu veľa. Človek sa v Prahe rozhodne nenudí. Keď mám voľno, určite si vždy niečo vyberiem, kam sa zájdem pozrieť.
Zavítali ste aj na nejaké iné športy?
- Športový klub Slavia Praha má pod sebou okolo 20 športových odvetví. Napríklad basketbal, kde trénujú dvaja Slováci, jedným z nich je Jozef Rešetár. Videl som pár basketbalových zápasov. Po nás mávajú tréningy futsalisti, s ktorými tiež dobre vychádzame. Naživo som si bol pozrieť vlaňajší rozhodujúci duel play-off futbalovej Ligy majstrov, v ktorom Slavia zdolala rumunský Kluž a postúpila do hlavnej súťaže. Na štadióne bolo 18-tisíc ľudí, čo bol aj pre mňa dosť veľký zážitok. Na hokej som zatiaľ nestihol ísť.
Je rozdiel trénovať hádzanú v Česku v porovnaní so Slovenskom?
- Áno, každé prostredie má svoje špecifiká. V Prahe som získal väčší pokoj. Nehovorím, že tu nie je tlak, aj ja sám si ho utváram na seba, keďže nerád prehrávam. V Slavii je však rodinnejšia atmosféra, z čoho som sám dosť prekvapený. V Michalovciach som sa vždy cítil super a mal dobré vzťahy s majiteľom i športovými riaditeľmi. Iuventa bol plne profesionálny klub vždy s najvyššími ambíciami. Tie sú aj tu vysoké, ale náš český konkurent DHK Baník Most je v posledných rokoch na vrchole, a tak sú v Slavii v tomto smere realisti.
Vidíte odlišnosti aj v práci s hráčkami?
- Rozdiel vyplýva z toho, že tu sú tri - štyri pracujúce, zvyšok kádra tvoria študentky, niektoré ešte len stredoškoláčky. Priestor na trénovanie v predpoludňajších hodinách veľmi nie je, rieši sa to skôr individuálne. Popoludní mávame päť tréningov. V tíme sú štyri juniorské a kadetské reprezentantky, Julia Franková je v širšom kádri ženskej reprezentácie ČR. Dievčatá majú ambície pracovať na sebe a posúvať sa ďalej.
Museli ste zmeniť prístup k svojim zverenkám?
- Všetko vychádza z motivácie. Mentalita je iná ako na Slovensku, obzvlášť na východe. Navyše, však aj u nás je iná nátura na jednom a iná na druhom konci republiky. Iné je, keď je hráčka profesionálka a okrem hádzanej nič iné nemá, ako keď je celý deň v škole či práci.
Skúste to porovnať?
V Michalovciach som inak pristupoval k hráčkam, lebo gro kádra tvorili profesionálky. V Iuvente sme trénovali osemkrát v týždni a vedel som objem rozložiť. Tréningový proces i nároky boli iné. Keď niečo nesplnili, nedodržali, tak som mal páky, ako na dievčatá zatlačiť. Mohol som im siahnuť na financie, čo sa stalo asi len dvakrát za porušenie tímovej kultúry, inak som sa vždy snažil ich nejakým spôsobom motivovať. Vedeli však, že je tam nejaká hrozba v prípade prehrešku, keď nie odo mňa, tak od majiteľa či športového riaditeľa.
Tu sú väčšinou študentky, ktoré dostávajú štipendium a robia to z lásky k hádzanej. Sú mladé a berú to ako dobrý odrazový mostík do ďalšej kariéry. V Slavii sú výborné tréningové podmienky, ale živiť hádzanou sa z tímov na Slovensku a Česku dá iba v Moste a Michalovciach.
Ako sa cíti Slovák žijúci v Českej republike?
- Sem-tam mi zo žartu otĺkajú o hlavu českého premiéra pochádzajúceho zo Slovenska, ale inak je všetko v pohode. Praha je multikultúrne mesto a cítim sa tu dobre. Mám tu aj veľa kamarátov z rodných Sečoviec.
V ČR od pondelka vstúpil dvojtýždňový zákaz všetkých športových podujatí. Ako sa na to pozeráte?
- Neteší ma to. Budú to náročné dva týždne. Uvidíme, či budeme môcť trénovať aspoň v exteriéri v skupine do 20 ľudí. To by nebol až taký problém, máme tu na to vhodné podmienky, hoci už je jeseň a počasie môže mať rôzne podoby. To však neovplyvníme a musíme sa s tým vyrovnať.
Slavia po prehre v úvodnom kole v Moste ťahá štvorzápasovú víťaznú šnúru. Prišlo prerušenie činnosti pre vás v nevhodnom čase?
- Áno, je to tak. Okrem Mostu sme síce mali ľahších súperov, ale videl som progres v herných činnostiach. Ďalšia vec, že máme veľmi mladé družstvo s priemerom okolo 21 rokov. Mladé hráčky potrebujú predovšetkým veľa hrať, absolvovať veľa herných tréningov. Predminulý týždeň bola reprezentačná pauza, teraz sme týždeň trénovali a nasleduje dvojtýždňová prestávka. Sme ako na horskej dráhe, z extrému do extrému.
Vás osobne ako ovplyvnil vývoj a udalosti v súvislosti s pandémiou koronavírusu?
- My sme hrali posledný zápas 8. marca a potom som išiel domov. Mala nasledovať reprezentačná prestávka a keďže sme ťahali desaťzápasovú sériu bez prehry (8-2-0), tak som dal dievčatám voľno. Potom však prišlo uzavretie hraníc a ja som zostal na dva mesiace doma. Pripravovali sa podľa individuálnych programov. Fyzická kondícia, ktorú vtedy nabrali, sa neskôr prejavila aj pri hernej stránke. V polovici mája som sa vrátil do Prahy, po ďalšom návrate domov som v nej od 11. júla nepretržite doteraz.
Čísla sú - aj pokiaľ ide o Prahu - podľa správ v médiách veľké, ale ja osobne som koronavírus nepocítil. Cestujem MHD, pohybujem sa aj po centre, ale nemal som pocit, že je to také zlé. Reálny stav by sme zistili až vtedy, keby sa otestoval celý národ, ale to je nemožné. Mňa osobne dvakrát testovali a bol som negatívny. My sme zatiaľ nemali prerušený tréningový proces pre výskyt ochorenia. Dve dievčatá museli byť na určitý čas mimo družstva, keďže prišli do kontaktu s nakazeným človekom, ale ony nemali nijaké príznaky a boli negatívne.
