Tomáš Hlavatý dočasne vedie hádzanárky Rostova a zatiaľ neokúsil chuť prehry (bilancia 7 - 1 - 0)
Tomáš Hlavatý si naďalej buduje meno vo svete veľkej hádzanej. Pred pár rokmi doň nakukol počas pôsobenia v maďarskom Győri Audi ETO KC, kde bol pri triumfoch tamojšieho družstva žien v Lige majstrov (2017, 2018). Španielsky kouč Ambros Martín si ho vybral za spolupracovníka aj po odchode do ruského Rostova, kde 33-ročný Slovák nedávno okúsil, aké je to viesť družstvo v najprestížnejšej európskej pohárovej súťaži z pozície hlavného trénera. Hoci do karát mu zahrali aj okolnosti spojené s koronavírusom, ktoré pôvodne na neurčito odložili príchod Martínovho nástupcu, Hlavatému sa dostalo tejto pocty ako jednému z najmladších, navyše hneď jeho premiéra bola víťazná. Aj o tom, ale i o všeličom inom, čo prináša život v Rusku, sa šaliansky rodák rozhovoril pre slovakhandball.sk.
Ambros Martín ukončil svoje pôsobenie v Rostove. Bolo to z rodinných dôvodov?
- Áno, presne tak. Rozhodol sa v najbližšom čase plnohodnotne venovať čas svojim najbližším. Pochopiteľne, pre družstvo a mňa to bolo prekvapenie, ale v takýchto prípadoch človeku nezostáva nič iné, iba ho podporiť v jeho rozhodnutí, keďže Ambros nebol len kolega, ale aj kamarát a spolupútnik, s ktorým sme spolu bačovali v Rusku. Po augustovom finálovom zápase Ruského pohára, v ktorom sme triumfovali nad CSKA Moskva 29:26, Ambros opustil družstvo a odcestoval domov za rodinou.
Malo rozhodnutie španielskeho kouča vplyv na vaše ďalšie pôsobenie v Rostove?
- Áno, klub po Ambrosovom odchode zverejnil meno nového trénera. Stal sa ním Švéd Per Johansson (kormidelník reprezentácie Čiernej Hory, v minulosti viedol Švédsko či CSM Bukurešť, pozn.), ktorého ja osobne nepoznám. Podľa mňa vzťah hlavného trénera s asistentom je veľmi špecifický. Kolegu musíte poznať a takpovediac si s ním sadnúť. Po rozhovoroch s Johanssonom a predstaviteľmi klubu mi oznámili, že v záujme oboch strán je, aby som naďalej pokračoval vo svojej funkcii a tým naplnil svoj kontrakt, ktorý mám do konca tejto sezóny. Je mi však absolútne jasné, že to záleží na tom, ako bude naša spolupráca fungovať. Vzhľadom na aktuálnu situácia v súvislosti s koronavírusom sa Johansson po vymenovaní do funkcie ešte nedostal do Ruska, a tak som ja dostal šancu viesť družstvo v tomto období sám. Príležitosť som mal v superpohári proti CSKA Moskva (27:20), zatiaľ piatich zápasoch najvyššej ruskej súťaže (Zvenigorod vonku, Stavropoľ, Iževsk, Volgograd, Stavropoľ vonku) i prestížnej Ligy majstrov (Ferencváros vonku, Ľubľana).
Odkedy vlastne vediete Rostov sám?
- Svoj prvý ligový duel som viedol vo Zvenigorode 22. augusta.
Aká je momentálna situácia s Johanssonom? Už je v Rusku?
- Môj švédsky kolega by sa mal pripojiť k družstvu 6. októbra. Pripravoval reprezentáciu Čiernej Hory na Golden League.
Konzultujete prípravu či taktiku na diaľku?
- Sme v kontakte, hovorili sme spolu viackrát, ale dostal som od neho absolútne voľnú ruku. Samozrejme, nemohol som si robiť takpovediac, čo chcem, ale snažil som sa pokračovať v nastolenom trende. Meniť viaceré veci by nebolo rozumné, pretože bolo nejasné, kedy sa Johansson pripojí. Každý nový tréner príde so zmenami, ale ja som nechcel spôsobiť, aby mali hráčky z toho "guláš". Snažil som sa splniť klubové ciele, to bola moja priorita.
Ako prijali hráčky toto riešenie?
- Myslím si, že bez problémov. Sú to profesionálky a každým tréningom to bolo lepšie a lepšie. Nemal som žiadny problém, veľmi mi pomohli disciplinovanosťou. Naša spolupráca bola dobrá, rozumeli sme si, aj keď som niekedy musel pozmeniť tón hlasu. Dievčatá to však akceptovali.
Beriete to ako poctu, že ste dostali dôveru, hoci zatiaľ len dočasne, viesť jeden z najlepších ženských európskych tímov?
- Skôr ako poctou by som to nazval obrovskou výzvou. Bol som rád za dôveru od vedenia klubu, ktorá mi, pochopiteľne, pomohla zvládnuť túto výzvu. Zásluhu na tom má aj moja rodina a priateľka, lebo so mnou bojovali po večeroch, keď som pracoval a nemohol sa im venovať. Ich podporu som však cítil. Keď máte možnosť viesť takéto družstvo, v prvom rade treba pracovať na maximum a užívať si tú prácu.
V domácej lige máte na konte päť víťazstiev spolu s CSKA Moskva a Astrachanočkou. Budete práve s nimi bojovať o obhajobu titulu?
- Liga je tak rozohraná. Ak všetko pôjde tak, ako má, tak by sme sa mali pobiť o titul najmä s CSKA, ale karty môžu zamiešať Astrachán či Lada Togliatti.
V Lige majstrov najskôr tesná výhra na pôde FTC (26:25), potom domáca remíza s Ľubľanou (23:23). Ako to hodnotíte?
- Víťazstvo na pôde Ferencvárosu je veľmi cenné. V Maďarsku sa veľmi ťažko vyhráva a FTC má veľmi kvalitný káder plný reprezentantiek a v príprave zdolal aj Győr. Nám sa podarilo eliminovať silné stránky domácich. Proti Ľubľane to bol trochu iný scenár. Počas týždňa sme prišli v ligovom zápase o dve kľúčové hráčky a príprava nebola ideálna, ale napriek tomu sme siahali po víťazstve. Chýbalo nám možno trochu šťastia na konci, ale aj takéto stretnutia bývajú. Myslím si, že dievčatá i ja sme to vzali správne, poučili sme sa a ideme ďalej. Skupinová fáza LM je veľmi dlhá. My sme začali dobre. Teraz potrebujeme byť v kompletnom zložení a v ďalších dueloch nadviazať na tieto výsledky.
Aká je situácia v súvislosti s pandémiou koronavírusu v Rusku a špeciálne v hádzanej? Čo musíte dodržiavať, podrobujete sa testom, sú zápasy bez divákov na tribúnach?
- Kontroly sú pravidelné, pristupuje sa k tomu poctivo. Pred každým jedným duelom ruskej ligy musíme podstupovat testy. Niekde môžu využiť len dvadsať percent kapacity haly, inde je to úplne bez divákov. Záleží na regióne, kde hráme.
Je v Rusku v takom úspešnom klube ako Rostov veľký tlak na výsledky?
- Tak či tak je tlak. Pochopiteľne, v takýchto kluboch sa nehrá o fazuľky, ale ide o výsledky. V klube pre dosiahnutie cieľa pracuje mnoho ľudí a vedenie očakáva adekvátne výsledky. Keď už prijmete ponuku klubu tejto úrovne, musíte vedieť, že sa počítajú len víťazstvá.
Ako sa pozeráte na život v Rusku?
- Je to iná kultúra. Nejakým spôsobom sa to dá zvládnuť. Ja som sem prišiel pre prácu a možnosti, tým smerom sa aj uberám. Rusko je špecifická krajina. Sú veci, na ktoré sa dá zvyknúť. Sú aj také, ktoré sa dajú ťažko pochopiť. Jedno je však jasné, raz budem môcť svojim deťom porozprávať o tejto krajine množstvo historiek.
Je to náročné vydržať aj s odlúčením od rodiny?
- Toto je na tomto angažmáne najťažšia stránka. Človek je v podstate sám, kamaráti či priatelia sa v Rusku hľadajú ťažšie. Samozrejme, rodina a priateľka mi tu chýbajú, ale bojujeme s tým, ako sa dá. Všetci vieme, prečo to robíme. Priateľka Jana Knedlíková hrá tiež hádzanú, pôsobí v nórskom tíme Vipers Kristiansand. Odlúčenie nám prekáža, ale ona má moju podporu a ja jej tiež. Už sa teším na zápas, keď sa postavíme proti sebe, lebo naše tímy účinkujú v rovnakej skupine Ligy majstrov. Dúfam, že keď ich zdoláme, tak sa ešte bude so mnou baviť a nepošle ma niekam... (smiech).
Ako hodnotíte doterajšie dva roky v tomto špičkovom ruskom klube? Dvakrát ste získali majstrovský titul, dvakrát vyhrali pohár i superpohár a raz ste boli vo finále Ligy majstrov. K dokonalej bilancii chýbal len triumf v LM...
- Z výsledkového hľadiska sme dosiahli všetko, čo bolo v našich silách. Celkový triumf v Lige majstrov nám ušiel len o kúsok, ale myslím si, že sme odviedli systematickú a cieľavedomú prácu. Z profesionálneho hľadiska môžem toto obdobie hodnotiť len pozitívne. Zažili sme aj veľa náročných situácií, ktoré sa pretavujú do skúseností a pre mňa je toto najdôležitejšie.
Spomenuli ste viacero náročných situácií v Rusku. Zažili ste aj nejaké vtipné, ktoré môžete spomenúť?
- Humorné situácie súvisia najmä s jazykom. Teraz už viem po rusky aj konverzovať, ale ked sme s Ambrosom raz prišli do jednej reštaurácie, podišla k nám čašníčka a my sme začali angličtinou, tak sa otočila a viac sa k nám nikto nevrátil... Keď cestujeme autobusom v Európe, tak sme zvyknutí na dialnice. Tu je jedna cesta tam, druhá späť a sem-tam sa jeden pruh stratí...
