Šport je jedným z najrizikovejších povolaní a zranenia sú jeho bežnou súčasťou. Ako ich však možno minimalizovať a zmierniť následky, s ktorými sa trápia športovci počas aj po skončení aktívnej kariéry. S lekárom nášho klubu a tiež mužskej reprezentácie Patrikom Javorčíkom sme sa rozprávali aj na tieto zaujímavé témy.
Kĺby, ramená, kolená...
Pre vás lekárov boli posledné týždne a mesiace dosť náročné, však? Tej práce je teraz naozaj veľa. Počas obmedzení kvôli koronavírusu sme museli v Nemocnici v Malackách riešiť množstvo akútnych operácii, ktoré sa nemohli vykonávať v Bratislave. Teraz sa nám to ešte nahromadilo, musíme skĺbiť plánované operácie s akútnymi a je to časovo dosť náročné.
Momentálne pôsobíte ako lekár ŠKP Bratislava a tiež hádzanárskej reprezentácie. Sú vaši pacienti prevažne hádzanári? Prioritne sa venujem hádzanárom. Riešim ale aj úrazy futbalistov. Nevenujem sa však iba klubom, ale aj jednotlivcom. Samozrejme, riešim aj úrazy obyčajných ľudí, ktorí športujú rekreačne či poloprofesionálne.
Špecializujete sa teda najmä na športové úrazy... Áno, prioritne sa venujem traumatológii a úrazovej chirurgii, ktorá je zameraná na športové úrazy, ošetrovanie kĺbov alebo operácie ramien, kolien, členkov či lakťov. Vyšetrujem teda najmä pacientov, ktorí prišli k úrazu počas športu, či už profesionálneho, alebo rekreačného.
Rýchla liečba
Ako ste sa vlastne dostali k práci lekára v ŠKP? Bola to trochu náhoda. Na traumatologicko-ortopedickom oddelení vtedajšej Nemocnice Ministerstva obrany, kde som pracoval, viacerí kolegovia pôsobili aj pri športových kluboch a viac-menej som sa skrz toho dostal k práci v ŠKP a neskôr k reprezentácii.
Je práca pri reprezentácii zaujímavým oživením popri vašej bežnej práci v ordinácii? V prvom rade je práca pri reprezentácii časovo veľmi zaťažujúca. Ja ako lekár neviem byť s reprezentáciou tak často, ako by som mal byť a nemôžem jej dať toľko, koľko by som jej chcel dať. Lekárov je v bežnom zdravotníctve nedostatok a musím preto ordinovať. Kluby či reprezentácie síce chcú mať na zápasoch profesionálnych lekárov, ale žiaľ, nedá sa to vždy skĺbiť aj so zamestnaním v ordinácii. Je to škoda, určite by som rád pomáhal priamo na zápasoch aj častejšie.
Väčšinou teda pomáhate športovcom a hádzanárom v ordinácii, v čom je teda špecifická vaša práca športového lekára? Profesionálni športovci očakávajú, že sa budú môcť vyliečiť čo najrýchlejšie. Lekár tiež musí zohľadniť šport, ktorý pacient vykonáva a to, aký vplyv má na charakter a povahu úrazu. Následne je potrebné nasadiť takú liečbu, ktorá by ideálne trvala čo najkratšie, bola efektívna a v prípade operácie aj správne načasovaná, aby sa športovec dostal do záťaže vtedy, keď to potrebuje.
Zdravie alebo úspech
Práve športovci často nedodržiavajú čas potrebný na zotavenie a začínajú športovať skôr, ako by mali... To sa stáva takmer pravidelne. Bohužiaľ, niektorí nerešpektujú ani tú úplne minimálnu dobu, ktorá je nutná na liečbu. Treba si uvedomiť, že následkom toho dochádza k opätovnému obnoveniu a návratu zranení. V prípade operácie môže takéto unáhlenie sa znamenať aj ďalšiu operáciu.
Je teda takáto tvrdohlavosť hráčov príčinou často sa opakujúcich zranení? Je to taký začarovaný kruh. Športovci chcú hrať čo najskôr, často ich tlačí aj klub, ktorý od nich očakáva čo najkratší výpadok a čo najlepšie výkony. Problém to je najmä vtedy, ak sa jedná o lídrov družstva. Vtedy manažment klubov často tlačí na lekára aj športovca, aby sa čo najskôr vrátil k tréningom a zápasom. Potom to môže dopadnúť aj tak, ako hovoríte, a zranenia sa budú vracať.
Je to problém aj pri ŠKP? Chalani z ŠKP rešpektujú navrhovanú liečbu, sú veľmi disciplinovaní a dajú si povedať. V reprezentácii je situácia špecifická.
V čom je reprezentácia iná? Teraz sa náš národný tím sa snaží dostať späť na pozície spred desiatich rokov. Chceme mať preto hráčov, ktorí sú dobrí a zdraví, a musíme sa tomu podriadiť. Keď sme boli s reprezentáciou na vrchole, tak sme museli hľadieť najmú na športový úspech. Hráči museli byť schopní aj s drobnými zraneniami podať profesionálny výkon. To sa týka najmä veľkých turnajov ako majstrovstvá sveta či Európy. Je to vec prestíže a úspechu. Niekedy sa preto ide aj za hranice toho, ako by sa úrazy a ochorenia mali správne liečiť.
Pamätáte si na nejaký konkrétny moment, keď ste vedeli, že hráč by hrať nemal, ale napokon ste ho pustili na palubovku? Na majstrovstvá sveta v Chorvátsku si určite všetci chalani aj realizačný tím spomínajú. Postihla nás tam akási viróza, a veľa z nás sa ňou nakazilo. Hráčom som dával lieky na potlačenie horúčky a hoci by som to ako lekár nemal dovoliť, chlapcov som nechal hrať, len po veľmi krátkej a nevyhnutnej dobe na zotavenie. Ten turnaj sme zvládali výborne, darilo sa nám, nálada a atmosféra v šatni bola skvelá a napokon sme obsadili výborné desiate miesto. Aj takéto maličkosti ale môžu neskôr spôsobiť problémy po skončení kariéry. Nie nadarmo sa hovorí: „športom k trvalej invalidite“. Často športovci obetujú pre nejaký úspech aj vlastné zdravie, hoci sa to môže prejaviť až neskôr.
Zranení je stále viac, čo s tým?
Môžu športovci nejako predísť takýmto zdravotným problémom, ktoré sa prejavia po skončení kariéry? Samozrejme, že môžu. Veľmi dôležitá je prevencia a taktiež je potrebné sledovať, ako telo reaguje na konkrétnu záťaž. Problém však je, že fyzická záťaž na organizmus v športe je stále väčšia. Úrazov stále pribúda, čo je spôsobené aj tým, že šport je stále rýchlejší, dynamickejší a agresívnejší. Telo však tomuto tempu nestíha, zaťaženie naň je príliš veľké a šľachy, kĺby či väzy sa rýchlo opotrebúvajú. Už v mládežníckych kategóriách mávajú hráči poškodené krížne väzy, kolená, menisky či ramená.
Aké základné pravidlá prevencie viete teda odporučiť hádzanárom, aby sa vyhli takýmto problémom? Na prvom mieste je správna životospráva, zdravá vyvážená strava, starostlivosť o seba a tiež relax. Veľkou pomocou pre športové kluby by boli nutriční poradcovia, no v našich podmienkach je finančne náročné zabezpečiť takýchto ľudí. Čo sa týka samotného športu, tak dôležitý je strečing pred aj po zápase či tréningu a hlavne regenerácia. Veľa zraneniam by sa dalo predísť aj vďaka individuálnemu prístupu na tréningoch. Poviem len príklad. Ak hráči nedávajú góly do pravého horného rohu, nie je správne, aby všetci trénovali streľbu do pravého horného rohu. Každý hráč má určité predispozície či poranenia a nedá sa dosiahnuť, aby každý strieľal do pravého horného rohu rovnako presne a silno. Preto by tréneri mali prihliadať na tieto aspekty a dbať na to, aby svojim zverencov zdravotne nepoškodili neprimeranou záťažou.
