V Červenej hviezde bol dorasteneckým majstrom Československa, dostal sa aj do juniorskej reprezentácie a pomohol vybojovať Stupave historický postup extraligy. Keď s hádzanou skončil, dostal sa k pečeniu chleba. Ľuboš Polčík, bývalý úspešný hádzanár, dnes vlastní jednu z najznámejších pekárni na Slovensku – Raciola. Prečítajte si o jeho hádzanárskych skúsenostiach a Ľuboš vám v rozhovore prezradí aj recept, vďaka ktorému uspel v podnikaní.
Zlaté časy Červenej hviezdy
Aké boli vaše hádzanárske začiatky? S hádzanou som začal ešte na základnej škole, kde sme mali ako vtedajší pionieri hádzanársky krúžok. Potom som sa prepracoval do Červenej hviezdy, kde ma trénoval pán Budinský, vynikajúci tréner a človek. Z dorastu som sa v sedemnástich rokoch prepracoval k mužom, no v tej dobe bola hádzaná populárnejšia a tak bolo aj náročnejšie presadiť sa v prvom tíme.
Napriek tomu ste chvíľu aj pobudli v prvom tíme Červenej hviezdy... Dva roky som tam bol v rámci povinnej vojenskej služby. Z celého Československa sa v našom družstve združovali najlepší hráči, ktorí išli v tom čase na vojnu. Niektorí v Červenej hviezde ostali, iní sa potom vrátili domov. Bol to tím na veľmi vysokej úrovni, mali sme vytvorené skvelé podmienky, nedá sa to porovnať s dneškom.
Vaša kariéra potom pokračovala, avšak už v iných kluboch... Najprv som hral v Rapide Bratislava a po roku som prestúpil do Stupavy. S ňou sa mi podarilo vybojovať historický postup do extraligy, a ďalšie tri sezóny som ešte hrával v najvyššej súťaži. Skončil som potom v pomerne mladom veku, mal som 26 rokov.
Bolo vašim najkrajším hádzanárskym obdobím to dorastenecké, keď ste sa v doraste stali majstri a boli ste aj v juniorskej reprezentácii? Určite áno. Bol to veľký zážitok stať sa majstrom Československa a veľká česť, že som mohol byť taktiež súčasťou širšieho kádra reprezentácie juniorov. Boli to krásne časy.
Pekáreň dielom náhody
Prečo ste sa neskôr rozhodli v mladom veku skončiť s hádzanou? Bolo to najmä kvôli vážnej chorobe v rodine, kvôli ktorej som sa vtedy nemohol a ani nechcel venovať športu. Život ma však zaviedol k pečeniu chleba.
Ako ste sa vlastne dostali k podnikaniu s pečivom a chlebom? Boli sme skupinka športovcov, dvaja hádzanári a dvaja vodnopólisti a v roku 1991 sme si založili vlastnú firmu. Bola to vlastne úplná náhoda. Ľudia vtedy začínali vo veľkom podnikať. Ja som vtedy pracoval na plavárni, ktorá už dnes neexistuje, a jeden z našich kamarátov vodnopólistov prišiel s nápadom založiť si pekáreň. Vzali sme si veľký úver a začali sme na tom pracovať. Bola to vyslovene náhoda, no a vystrelilo to tak, že fungujeme na trhu už takmer 30 rokov.
Pomohla vám hádzaná neskôr aj v podnikaní? Máme zamestnaných 54 ľudí a viesť toľko ľudí je aj o tom, že musíte vedieť žiť v kolektíve, komunikovať s ľuďmi a motivovať ich. Vo mne to všetko vybudovala hádzaná. Človek prežíva aj ťažké chvíle, museli sme sa presadiť a udržať na trhu. Aj keď sa nedarilo, museli sme ísť ďalej a prekonali sme to. To som sa naučil už pri hádzanej a veľmi mi to pomohlo uspieť. Tak ako v hádzanej, aj v podnikaní existuje konkurenčný boj, ktorý je obrovský. Niektoré pekárne postupne zanikli, my sme to a ale všetko zvládli. Možno aj so šťastím, ale aj vďaka skvelému kolektívu, ktorý je taktiež veľmi dôležitý. Ak by sme nezamestnávali dobrých ľudí, neboli by naše výrobky také dobré a nepredávali by sa tak, ako dnes.
Chlieb chutí celej rodine
Dá sa povedať, že hádzaná vám viac dala, ako vzala? Hádzaná mi dala do života veľa. Jasné, niekedy si musel človek hocičo odoprieť, čo sme často nemali radi. Najmä zimná a letná príprava boli poriadna drina a museli sme si to oddrieť. Avšak naučili sme sa v živote bojovať, chceli sme uspieť a vďaka hádzanej sme sa naučili byť priebojnejší. Taktiež nám ostali z hádzanej silné priateľstvá, s bývalými spoluhráčmi sme dodnes skvelé priatelia a pravidelne stretávame.
Keď ste začali podnikať, napadlo vám vôbec, že raz budete patriť k TOP pekárňam na Slovensku? Všetko to ale prišlo postupne. Prvú pekáreň sme mali v Rovinke, v Prievidzi sme postavili ďalšiu pekáreň a kúpili sme aj skrachovanú pekáreň v Dunajskej Lužnej. Neskôr sme z pekárni v Rovinke a Dunajskej Lužnej urobili úplne nová a väčšiu pekáreň v Dunajskej Lužnej a objem výrobkov sa zvyšoval. Na začiatku sme nevedeli, do čoho ideme, ale nemali sme cieľ byť najlepší na Slovensku. Chvalabohu, vypálilo to tak, že sa nám to darí a budúci rok oslávime 30. výročie.
Stále vám po toľkých rokoch chutí chlieb a pečivo? Jasné že chutí, to by bolo veľmi zlé, ak by som ho nechcel jesť. (smiech) Jeme vyslovene naše výrobky a vyzerá to tak, že celej našej rodine chutia, a to je dobré.
Návrat k hádzanej
K hádzanej ste sa neskôr, už ako pekár, predsa len vrátili... Najprv išiel hrávať hádzanú syn a prežil v ŠKP pekné hádzanárske roky. Pred desiatimi rokmi som sa k hádzanej vrátil aj ja ako tréner. Pomáhal som iným trénerom a trénoval som aj mladšie dorastenecké družstvá. Pred piatimi rokmi som ale od toho upustil, keďže to bolo časovo náročné skĺbiť s prácou. Na hádzanú sa ale chodím rád pozrieť, aj keď ma mrzí, že na Slovensku tento šport trochu upadá. Je to škoda a ak štát nepomôže športu, tak to bude veľmi náročné.
Okrem toho pomáha vaša firma nášmu klubu aj finančne. Čo vás k tomu motivuje? Keď sú na to financie, tak rád podporím bratislavskú hádzanú. Nie sú to žiadne obrovské sumy, ale aspoň tou troškou chcem pomôcť. Ak by bolo takýchto firiem viac, bolo by to lepšie. Avšak rozumiem, že podnikať, zarábať peniaze a ešte aj podporovať šport, je náročné. Preto by hádzaná potrebovala aj pomoc od štátu. Okolité krajiny sa snažia podporovať najmä mládežnícky šport, ale u nás to tak nefunguje. Taktiež by bolo potrebné vytvoriť u nás také podmienky, aby podnikatelia boli motivovaní podporovať športové kluby.
Ako tréner ste nepôsobili v ŠKP dlho, prečo? Musím držať aj firmu a pracovať v hádzanej je časovo dosť náročné. Človek musí robiť po večeroch, cez víkendy a musí tomu dať sto percent. Postupne som aj strácal motiváciu a chuť trénovať, a zatiaľ sa k tomu neplánujem vrátiť.
Za krátky čas ste ale pomohli vychovať dnes najlepšiu ľavú spojku na Slovensku, Jakuba Prokopa. Potešilo vás, keď sa mu nedávno dostalo pocty v podobe tohto ocenenia? Jakuba som trénoval jeden alebo dva roky. Vtedy sa ešte ani nezmestil do A družstva dorastencov, keďže hráčov bolo naozaj veľa. Preto pôsobil pri mne v B družstve. Bol jeden z tých, ktorý chceli byť čím skôr medzi najlepšími. Urobil veľký pokrok, výrazne sa zdokonalil a dnes patrí k najlepším hráčom na Slovensku. Má veľký talent, držím mu prsty a veľmi ma teší, že sa mu podaril takýto úspech.
