Smutný príbeh talentovaného hádzanára Dávida Pogánya s krásnym začiatkom a šťastným koncom

Znenávidel som milovaný šport

Bol sťa živé striebro. Pohybovo nadaný, dynamický, rýchly, s dobrým odrazom a parádnym švihom v ruke. Celý otec Michal, bývalý slovenský rekordér v skoku do výšky (221 centimetrov z roku 1983) a po ukončení kariéry úspešný tréner viacerých vynikajúcich atlétov a atlétok, medailistov z olympiád i svetových šampionátov (trojskokanka Šárka Kašpárková, výškarky Renáta Medgyesová, Zuzana Hlavoňová-Kováčiková...). Rovnako ako on aj jeho syn Dávid skúsil všeličo. Behal, skákal, hral tenis, chytal za futbalových žiačikov Orechovej Potône, no napokon skončil pri hádzanej. Po ukončení základnej školy v Dunajskej Strede bol prijatý do športovej triedy na novozámockom Gymnáziu Milana Rastislava Štefánika a keď mal osemnásť a čosi, vtedajší tréner hádzanárov tamojšieho Štartu Peter Hatalčík mu dal šancu v seniorskej extralige, hoci ešte dva roky mohol hrať za dorastencov.

PREŠOV, NIE TOPOĽČANY

Dávid Pogány (narodený 1. februára 1993), vyše dvojmetrový mladík, juniorský reprezentant, začal potvrdzovať, že je jedným z najväčších talentov slovenskej hádzanej. Keď bol po 18-kolovej základnej časti sezóny 2014/15 so 113 gólmi tretí najlepší strelec súťaže, vzbudil záujem konkurenčných klubov.

„Už to vyzeralo, že prestúpim do Topoľčian. Jeden deň sme všetko podstatné dohodli a povedali si, že sa na to vyspíme, opäť sa zídeme na polceste v Nitre a podpíšeme to. No večer mi zetelefonoval majiteľ prešovského Tatrana Miloslav Chmeliar. Povedal mi, že síce vie o mojej dohode s Topoľčanmi, no napriek tomu sa ma pýta, či si to ešte nerozmyslím, keďže by ma veľmi rád videl v Tatrane. Nemusel ma dlho presviedčať, veď ktorý mladík by odolal volaniu majstra, ktorý navyše hrá v Lige majstrov i v prestížnej SEHA lige? Topoľčancom, ktorí sa ku mne správali veľmi korektne, som sa ospravedlnil a vzápätí podpísal prestup do Tatrana,“ spomína Dávid Pogány.

Pred prvým tréningom letnej prípravy mal nový kouč Prešovčanov Rastislav Trtík individuálne rozhovory s hráčmi.

„Povedal som mu vtedy, že som po operácii ramena hodovej pravej ruky a pol roka som nehral.“

NÁVRAT O ROK SPÄŤ

V túto chvíľu sa treba vrátiť o necelý rok späť.

Ešte v auguste 2014 hrali Novozámčania prípravný zápas v Modre, v priebehu ktorého niektorý z domácich hráčov strhol Dávida zozadu za pravú ruku.

„V ramene som pocítil ostrú bolesť, no ako prišla tak aj odznela. Žiaľ, po čase sa ozvala opäť, takže otec mi vybavil vyšetrenie u špecialistu na ramená, ktorý operoval aj vynikajúceho českého oštepára Jana Železného, trojnásobného olympijského víťaza a svetového rekordéra. Zistil, že úpon, ktorý drží ramenný kĺb pohromade, je natrhnutý, a žeby ho síce mohol operovať, ale že to nie je zatiaľ nevyhnutné. Pokiaľ sa s ním dá hrať, tak hraj, povedal mi.“

Novozámčania v tom čase ešte živili malú nádej na postup do semifinále play-off, nuž na jedného z kľúčových hráčov tlačili, aby zaťal zuby, veď chlap čosi musí vydržať.

„Žiaľ, každým dňom sa to zhoršovalo. Napriek injekciám, tabletkám i čípkom sa bolesť stávala neznesiteľná.

Paradoxne, práve v tomto stave som odohral najlepšiu polsezónu v mojej krátkej kariére. Vo februári 2015, keď sa to už nedalo vydržať, som sa rozhodol pre artroskopickú operáciu u uznávaného ortopéda Radomíra Holibeka v olomouckej nemocnici. Po zákroku mi povedal, že rameno bolo v zlom stave – zrejme aj vinou toho, že od detstva som pravú ruku extrémne zaťažoval, keďže som hral aj tenis - ale zároveň ma ubezpečil, že po zákroku by malo byť v poriadku.“

Povzbudený touto správou prišiel začiatkom júla 2015 do Prešova.

DOBOJ, DRUHÁ MODRA

Keďže na tréningoch mu rameno po každej prihrávke, nieto strele, dávalo tupou bolesťou najavo, že ešte nie je v poriadku, tréner Trtík ho v prípravných dueloch nasadzoval len do obrany. Bol v nej aj v semifinálovom súboji prestížneho Turnaja majstrov v bosnianskom Doboji s popredným slovinským tímom Gorenje Velenje.

„Pridržal som si jedného statného chlapa pravou rukou, no ten sa mi vytrhol, pričom ma za ňu prudko potiahol. Počul som, ako mi v ramene čosi puklo, pocítil som obrovskú bolesť a bolo mi nad slnko jasné, že je zle...“

To bol začiatok definitívneho konca šikovného hádzanára. Od onoho augustového dňa sa na ihrisko už nevrátil.

ĎALŠIE DVE OPERÁCIE

Po návrate do Prešova mu Miloslav Chmeliar promptne vybavil vyšetrenia u lekárov Petra Polana a Maroša Vargu na Klinike muskuloskeletárnej a športovej medicíny v súkromnej nemocnici v Košiciach-Šaci.

„Operoval ma druhý z nich, ktorý bol v prognózach veľmi opatrný. Na rovinu mi povedal, že rameno už nikdy nebude mať taký rozsah pohybu, aký malo, a naznačil mi, že na vrchovú hádzanú to zrejme už nebude. Navyše z troch skrutiek, ktorými pri operácii rameno spevnili, jedna nebola zo vstrebateľného materiálu, takže v januári som musel pod skalpel opäť. A keď po marcovom neurologickom vyšetrení vyšlo najavo, že vážne poškodené sú aj nervy, lekári mi jedného dňa predpoludním oznámili, že hádzanú si už nikdy nezahrám.“

V tú chvíľu sa mu zrútil svet. Má len dvadsaťtri, ešte poriadne ani nezačal a už má končiť? To si naozaj nezahrá v Lige majstrov či v SEHA lige? Nikdy nenastúpi proti takým hráčom, akými v tom čase boli László Nagy, Momir Ilič, Aron Pálmarsson (…), ktorých sledoval len z tribúny Tatran handball arény v dobrom závidiac spoluhráčom, ktorí boli zdraví a bili sa za zeleno-biele prešovské farby?

Dochádzalo mu, že jeho hádzanárske sny sa nenaplnia.

STAČILO, KONČÍM!

„Bol som úplne zlomený. Už nemôžem hrať, lebo nedohodím do bránky. Nechápal som. Prečo práve ja? Makal som na sebe, dvakrát denne som chodil z Prešova do Košíc na rehabilitáciu a všetko vyšlo navnivoč. Mám toho dosť, už sa viac nemienim trápiť. Koniec, definitívny koniec, stačilo. Ešte v ten deň popoludní som zašiel do haly. Trénerovi Trtíkovi, ktorý za ten krátky čas pre mňa veľa urobil a ktorého som si vážil ako človeka i hádzanárskeho odborníka-fanatika, som tlmočil pre mňa krutý verdikt lekárov a oznámil mu, že končím. Hoci sa ma ešte snažil presvedčiť, aby som sa neunáhlil, bol som pevne rozhodnutý. Objali sme sa, vzápätí som so slzami v očiach zašiel do šatne rozlúčiť sa s chlapcami, potom som sa narýchlo zbalil a vyrazil na cestu domov do Dunajskej Stredy. Dodnes mi je ľúto, že som sa nestihol poďakovať pánovi Chmeliarovi. Mal som s ním veľmi dobrý férový vzťah, vedeli sme sa porozprávať nielen o hádzanej a hoci som pre Tatran, žiaľ, nič neurobil, vždy som vďaka nemu dostal všetko, čo som mal v zmluve.“

Za Tatran Dávid nastúpil na jediný majstrovský zápas. V predposledný marcový deň 2016, len pár dní pred emotívnou rozlúčkou s Prešovom, v najvyššej slovenskej súťaži proti Hlohovcu.

„Tatran mal v tom čase viacerých zranených hráčov, nuž ma posadili na striedačku, aby na nej aspoň niekto bol...“

POMÁHAL AJ PSYCHOLÓG

Doma, kam sa vrátil po deviatich rokoch, bolo spočiatku všetko v poriadku. Mama sa oňho starala, jej dlhoročný životný partner, majiteľ dunajskostredskej SAD-ky, mu ponúkol robotu, stretal sa s kamarátmi, ba rozhodol sa, že ukončí štúdium na bratislavskej Ekonomickej univerzite, ktoré pre hádzanárske povinnosti a zdravotné trable na rok a pol prerušil.

Ale zakrátko nastali problémy.

„Na tvrdú letnú prípravu roky zvyknuté telo akoby sa pýtalo, čo sa deje, že sa nehýbe, no hlava márne hľadala odpoveď. Zrazu som si nedokázal nájsť miesto na svete. Pochopil som, že stojím pred najťažším zápasom môjho doterajšieho života. Došlo to až tak ďaleko, že som musel zájsť za psychológom. Všetci z môjho okolia sa mi snažili pomôcť – rodina i kamaráti - no nikto mi pomôcť nemohol. Chýbala mi hádzaná a tá bola nenávratne preč. Nedokázal som sa vyrovnať s tým, že už nikdy nebudem člen žiadneho tímu, že už nenastúpim na veľké zápasy, že moji blízki sa už na mňa nebudú dívať v televízii, že už sa o mne nebude písať v novinách, že mi na účet už nepríde supervýplata. Keď som začínal pracovať v našom stredisku v Galante, chodil som do roboty o štvrť na päť ráno, zatiaľ čo tréningy začínali až o desiatej. A keď som dostal prvú výplatu, bol som presvedčený, že na konci tej sumy ktosi zabudol dopísať jednu nulu. Uvedomoval som si, že tá zmena v mojom živote je obrovská, oveľa väčšia, ako som si spočiatku pripúšťal.“

Zanevrel na hádzanú. Nechcel o nej ani počuť, bola mu ukradnutá. Nepozeral zápasy, nezaujímal sa o výsledky a keď mu kamaráti z Prešova telefonovali, že hrajú v Nových Zámkoch či v Šali, nech príde na kus reči, vykrúcal sa, že nemôže. Mal ich rád, ale nechcel sa s nimi stretnúť. Bál sa, že mu len oživia krásne spomienky, keď bol jedným z nich, a on bude trpieť ešte viac.

Trvalo pol roka, kým sa dostal z najhoršieho.

NÁVRAT

Dnes je z neho spokojný mladý muž. Dokončil školu, vlani mal štátnice i promócie, v dunajskostredskom podniku Slovenskej autobusovej dopravy je vedúcim zájazdovej dopravy, v tejto zaujímavej robote sa aj vďaka výbornému kolektívu ako absolvent manažmentu cestovného ruchu našiel, je s ňou maximálne spokojný, a medzičasom si dal do poriadku aj súkromný život. Žije s peknou partnerkou Michaelou a od januára je otcom malého Dávidka.

Ba dokonca v sebe našiel toľko síl, že sa vrátil k hádzanej.

„Oslovil ma prezident tunajšieho klubu Michal Fodor, či nepomôžem ako tréner. Dlho som premýšľal, č mu odvetím. Napokon som si povedal, prečo nie. Poznal som väčšinu chlapcov, s viacerými z nich som vyrastal i hrával. Spočiatku to síce bolo pre mňa divné, bol som zvyknutý na inú úroveň, ale snažíme sa. Sme síce rýdzi amatéri, ale máme všetko, čo potrebujeme, vrátane pekne haly. Trénujeme dvakrát týždenne, chlapcom chcem dať aspoň niečo z toho, čo som sa naučil od takých trénerov, akými boli Peter Hatalčík, Pavol Jano a Rastislav Trtík. V druhej najvyššej slovenskej súťaži sme síce v uplynulej predčasne ukončenej sezóne obsadili posledné miesto, ale dve víťazstvá v konkurencii tímov, ktoré majú skúsenejších aj extraligou ošľahaných hráčov považujem za náš malý úspech. V tíme mám informatika, stavebného inžiniera, hentakého inžiniera, všetko chalani skôr múdri ako šikovní na hádzanú. Avšak pre mňa je najdôležitejšie, že ich baví a že z nej majú radosť. Cítim sa medzi nimi dobre, aj vďaka nim som dnes opäť šťastný človek.“

Denník Šport pondelok 20.4.2020

AUTOR: ZDENO SIMONIDES

FOTO: EDMONDO/TAMÁS KÁRAI

Korzár

Partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie

Partner SZH

Technologický partner SZH

Oficiálny partner mobility SZH

Oficiálny partner NHE a MOL Ligy

Mediálny partner SZH

Schválené prostriedky zo štátneho rozpočtu v roku 2025: 250 000,- eur

Schválené prostriedky zo štátneho rozpočtu na šport v roku 2025: 2 255 479,- eur

Školský šport

Partner SZH

Oficiálny partner oblečenia SZH

Partneri

Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie

Partner SZH

Technologický partner SZH

Oficiálny partner mobility SZH

Oficiálny partner NHE a MOL Ligy

Mediálny partner SZH

Schválené prostriedky zo štátneho rozpočtu v roku 2025: 250 000,- eur

Schválené prostriedky zo štátneho rozpočtu na šport v roku 2025: 2 255 479,- eur

Školský šport

Partner SZH

Oficiálny partner oblečenia SZH

Smutný príbeh talentovaného hádzanára Dávida Pogánya s krásnym začiatkom a šťastným koncom

Odporúčané články

KVÍZ: Čo si pamätáte z Women’s EHF EURO 2016?

Už aj v Nemecku ukončenie sezóny, majstrom THW Kiel

Paul o karanténe v Omšení: Zatiaľ je to v pohode, ale už sa teším na rodinu

SZH Podcast: Ako ovplyvnil koronavírus hádzanársky klub s najväčšou členskou základňou na Slovensku?

Réka Bíziková je rada, že okúsila Pohár EHF, ale mrzí ju neúčasť vo štvrťfinále i predčasný koniec sezóny

Vpred do minulosti 3. časť - historický videoseriál SZH

V Prešove druhý Tunisan a opäť reprezentant

Sander Sagosen: „Trondheim bol pre mňa neopísateľný zážitok."