Martin Slaninka s úsmevom o nakupovaní so šatkou cez ústa: "Aspoň sa mi ľudia nemotali pod nohy"
Švajčiarsko sa považuje za vyspelú a modernú krajinu. Ako ukazujú skúsenosti slovenského hádzanárskeho reprezentanta Martina Slaninku, aj tamojší obyvatelia sa musia v súvislosti s koronavírusom naučiť disciplíne a akceptovať prijaté opatrenia. O súčasnom živote - bežnom i hádzanárskom - v krajine helvétskeho kríža porozprával 30-ročný pivot klubu HSC Suhr Aarau v rozhovore pre
slovakhandball.sk.
Ako to vyzerá vo Švajčiarsku v súvislosti s koronavírusom?
- Pred pár hodinami vyhlásili vo Švajčiarsku mimoriadnu situáciu. Školy a univerzity ostanú zatvorené minimálne do 19. apríla 2020. Zatvárajú sa všetky obchody (okrem potravín, drogérie a lekární), reštaurácie, bary, diskotéky, fitnescentrá, športoviská, kiná, divadlá, kostoly. Na pomoc prišlo 8000 vojakov. Doteraz bola uzavretá hranica iba s Talianskom, po novom aj s Francúzskom, Rakúskom aj Nemeckom.
Ako to vyzerá v praxi, pokiaľ ide o bežný život?
- Ku koncu februára sa pristúpilo k prvým opatreniam. Kultúrno-spoločenské akcie nad 1000 ľudí boli zrušené. Akcie, kde sa mohlo stretnúť naraz viac ako 150 ľudí, potrebovali špeciálne povolenie od konkrétneho kantónu, v ktorom sa konali. Napriek relatívne veľkému počtu nakazených ľudí a pár smrteľným prípadom bolo takmer všetko až do piatka 13. marca 2020 v normálnom režime. Vtedy zasadol krízový štáb a nariadil zatvoriť školy, zakázal zhromaždenia nad 100 ľudí, reštaurácie, bary, diskotéky do maximálne 50 ľudí.
Aký vplyv mali tieto nariadenia na hádzanárske dianie v krajine?
- V ten istý piatok zasadli aj predstavitelia hádzanárskeho zväzu a prijali radikálne opatrenia. Od 13. marca sa zrušili všetky súťažné zápasy a všetky ligy boli súčasne predčasne ukončené. Od mládežníckych kategórií až po profíkov. V zákulisí sa hovorilo o posunutí niektorých stretnutí, o prerušení líg, o zápasoch bez divákov, ale toto riešenie nás najprv všetkých zaskočilo. Mňa tiež. Zdravie je však prvoradé a toto riešenie napriek všetkému považujem za správne.
Ako ste odohrali ostatné ligové vystúpenia?
- Zápas na pôde Wackeru Thun sme v posledný februárový deň odohrali už pred prázdnymi tribúnami. Na naše ďalšie dva domáce duely v stredu 4. 3. a v sobotu 7. 3. sme od Kantónu Aargau dostali výnimku, že diváci môžu byť v hľadisku, ale v hale sa nemôže nachádzať viac ako 1000 ľudí vrátane hráčov, trénerov, ďalších členov realizačného tímu, rozhodcov, zamestnancov zväzu, klubu a fanúšikov.
Teraz máte už nezvykle skoro po sezóne...
- Áno, sezóna sa pre nás skončila v polovici marca. Nebude vyhlásený majster. Tabuľka bola veľmi vyrovnaná, chýbalo nám odohrať dve posledné kolá, takže sme ani nepoznali svojho súpera v prvom kole play-off. Mali sme sezónny cieľ dostať sa do semifinále a zabojovať o miestenky do pohárovej Európy. Zatiaľ nie je jasné, ako sa bude postupovať pri udeľovaní miesteniek do pohárov, kto zostúpi a kto postúpi.
Ako vnímate skutočnosť, že ste mali na dosah veľký úspech vo Švajčiarskom pohári, v ktorom však teraz nemôžete dotiahnuť svoje snaženie až do konca?
- Najviac nás mrzí, že sa nedohralo finále pohára, do ktorého sme sa spolu s Kadetten Schaffhausen prebojovali. V histórii klubu sme sa tam dostali prvýkrát a dokonca sme cítili, že môžeme favorita aj zdolať. Existuje však ešte šanca, že sa finále napokon odohrá v augustovom termíne. Na potvrdenie tejto informácie v napätí čakáme.
Boli ste blízko aj k vášmu trénerskému úspechu...
- Môj juniorský tím do 15 rokov, ktorý trénujem, účinkuje v druhej najvyššej švajčiarskej súťaži. V tomto ročníku sme všetky zápasy vyhrali a mysleli sme si, že postup medzi elitu máme vo vrecku. Chýbalo nám odohrať už len pár duelov, v ktorých sme chceli dať šancu hráčom z lavičky, teda tým, ktorí počas sezóny toľko možností nedostávali. Bohužiaľ, k tomu sme sa nedostali a to, či postúpime, nie je isté.
Aké sú opatrenia vo vašom meste Aarau? Sú ľudia disciplinovaní a zodpovedne ich dodržiavajú? Ako sa chránite, nosíte rúška? Vy osobne ste upravili svoj bežný deň podľa pokynov kompetentných orgánov?
- Nebývame priamo v Aarau, ale v osemtisícovom mestečku Oberentfelden, ktoré leží presne na polceste medzi Aarau a Suhrom, kde máme tréningové centrum. Takže u nás vonku to nie je preľudnené nikdy a stačí nám spraviť pár krokov a sme v prírode. Jakub momentálne nechodí do škôlky, takže trávime veľa času spolu doma. Na prechádzky chodíme len skoro ráno, kým vonku nie je takmer nikto. Varíme si doma. V priestore, kde je viac ľudí pokope sa nachádzam len vtedy, keď idem nakúpiť. Keď som bol spraviť väčší nákup a cez tvár som mal šatku, ktorú nosím v zime pri behaní. Bol som jediný, kto mal niečo na tvári, ľudia ma obchádzali dvojmetrovým oblúkom. Pri nakupovaní sa to celom hodilo, nikto sa mi nemotal pod nohy.
Máte v klube pozastavený tréningový proces?
- Do štvrtka sme trénovali v normálnom režime a začiatkom minulého týždňa sme mali ešte aj tréningy vo verejnej posilňovni. Od piatka sme dostali voľno. Najbližšie sa stretneme v utorok 17. 3., kde nám dá klub konkrétne informácie, ako budeme v tréningovom procese pokračovať.
Ako trávite dni? Aj sa z fyzickej stránky pripravujete nejako individuálne?
- Užívam si čas s rodinou, mám konečne čas si prečítať knihu a písať prácu, ktorú musím do začiatku apríla odovzdať v rámci trénerského kurzu "B" vo Švajčiarsku. Bez fyzickej aktivity však nevydržím a viem, aké je dôležité sa udržiavať v dobrej kondícii, aj keď máme v klube nútené voľno. Bežne kombinujem beh a silový tréning. V poslednej dobe som však podľahol horskej cyklistike. Oberentfelden susedí s veľkým lesom, v ktorom sú označené takzvané cyklotraily - takže ostré stúpania, rýchle klesania a technické úseky. Trate sú rôzne od krátkych až po viac ako 20 km dlhé. Počas jazdy takmer nikoho nestretávam, takže je to v tejto dobe ideálny tréning.
Dostali ste v tejto súvislosti v kluboch nejaké plány, odporúčania?
- Od klubu sme dostali bežné odporúčania ako obmedzenie sociálneho kontaktu, umývanie si rúk a tak ďalej.
Sledujete aj situáciu doma? Rozmýšľali ste nad návratom na Slovensko?
- Samozrejme, situáciu na Slovensku sledujeme, veď tam žije takmer celá naša rodina a kamaráti. Cestovať na Slovensko sme však v blízkej budúcnosti vylúčili. Zatvárajú hranice, na SR by sme museli byť dva týždne v karanténe, prišli by sme do Bratislavy, ktorá je teraz koronou najviac postihnutá. To všetko hovorí proti tomu, aby sme cestovali. A najmä vo Švajčiarsku sa teraz cítime byť doma.
