Začiatkom minulého týždňa, konkrétne v pondelok 27. januára, sa dožil významného jubilea náš bývalý funkcionár Michal Milý, ktorý oslávil 85. narodeniny. Michal Milý stál pri klube v podstatných historických častiach. Pri boji o prvú ligu, pri vstupe do vtedajšej WHIL, pri príchode generálneho partnera, ako aj pri prvých dvoch tituloch, či premiére v európskom pohári. Pri príležitosti jeho vzácneho jubilea sme sa s ním porozprávali.
Pán Milý, začneme od konca. Minulú stredu pred zápasom s Mostom si na vás predstavitelia klubu spomenuli a darovali vám niekoľko spomienkových predmetov. Ako sa vám to páčilo?
„Ja som nikdy nebol na rozhovory, alebo niečo také. Vždy som radšej robil, ako hovoril. Reakcia predstaviteľov klubu, či už pána Mačugu, alebo športového riaditeľa Beňadika, či kapitánky Wollingerovej, ale aj predstaviteľa zväzu Miloša Šubáka, ma veľmi milo prekvapila a som za ňu všetkých vďačný.“
Skúste opísať váš vstup do hádzanej v Michalovciach?
„K hádzanej som sa dostal takým spôsobom, že som pracoval na Okresnej správe spojov a jej riaditeľ pán Gallé ma k nej pritiahol. Najskôr som bol súčasťou mužskej hádzanej. Bolo to presne v sedemdesiatom štvrtom roku. Čo si spomínam, keď sme išli z práce, zašli sme tu na ihrisko Saleziánov a následne sme ešte niekoľko hodín brigádovali. Pri mužskej hádzanej som ostal až do deväťdesiatych rokov. Vtedy prišla taká vlna, že my staré štruktúry by sme od toho mali ísť preč. Vymenili nás teda mladší. Oni sa toho ujali, no dlho v hádzanej neostali. Pomaly sa to všetko rozpadlo. Oslovil ma Ján Samuelčík, či by som sa nevrátil naspäť. Dal som si povedať, no všetko bolo rozpadnuté. Hráči, ktorých som poznal, už tam neboli. Začali sme dávať dokopy nový mančaft. Získali sme sponzora, firmu Zempmilk. Jedného dňa mi zavolal pán Kandala, prezident Zekonu, ktorý chcel, aby som prišiel k ženskej hádzanej. Tu som mal funkciu manažéra. Aj keď sme mali viacero sponzorov, nikdy sme nemali vykrytý celý rozpočet. Museli sme si vykásať rukávy my a hľadať peniaze. Bola to taká nevďačná úloha, pretože nie každý bol s tým stotožnený. K ženskej hádzanej som prišiel v roku 1995 a odišiel som v roku 2007."
Ako si spomínate na začiatky?
„Keď som prišiel do klubu, nebola tu ani jedna zahraničná hráčka. Všetko to boli dievčatá z okolia. Vtedy sme hrali druhú ligu. Chodili sme trebárs do Púchova, Čadce a Žiliny. Naším cieľom bolo čím skôr sa dostať do najvyššej súťaže, čiže prvej ligy. To sa nám podarilo v roku 1998. Mimochodom, sezóna 1997/1998 bola parádnou pre michalovskú hádzanú. Vtedy do najvyššej súťaže postúpili muži aj ženy. Až vtedy sme získali prvé zahraničné hráčky, Ukrajinky Mazurenkovú a Palkovú. Tie nám značne pomohli. Po ich výraznej zásluhe sme sa dostali do prvej ligy. Čo si spomínam, v baráži sme uspeli s Prešovom. Prvý zápas sme tam prehrali o desať gólov, odvetu sme ale vyhrali doma o jedenásť, takže sme si vybojovali postup. Práve vtedy prišlo k takému zlomu. Z Prešova k nám prišla pätica hráčok Tóthová, Juračková, Trusová, Onderková a Glankovičová, čo nám dodalo na sile. Hneď po našom postupe do prvej ligy sa začalo hovoriť o spoločnej súťaži Češiek a Sloveniek. Ďalším cieľom teda bolo dostať sa do nej, kde sme sa bezpečne dostali. Prvý zápas WHIL sme odohrali v roku 2002.“
Ako sa presviedčali hráčky typu Tóthová, Šalatová, Zahorjanová či Glankovičová? Neboli pre nich Michalovce ďaleko?
„Bolo to strašne náročné! Čo si spomínam, napríklad za Bebe Tóthovou som bol ja osobne v Zlatnej, kde som ju presvedčil, aby k nám prišla. Ťažké to bolo aj so Šalatovou. Zahorjanová s Glankovičovou sem prišli už v čase, kedy sme mali ambície vyššie, takže sa presviedčali ľahšie. S hráčkami to je však zložité. Michalovce sú ďaleko a na to dopláca aj súčasné vedenie, hoci je Iuventa najlepšia na Slovensku. Aj vtedy boli ale Michalovce takisto ďaleko, no hráčky sa chceli posúvať. To mi v súčasnej dobe u Sloveniek chýba. Sú spokojné s tým, čo dosiahli.“
Začiatok milénia bol pre ženskú hádzanú prelomový. Práve vtedy sa datuje príchod generálneho partnera Chemkostavu, ktorý v hádzanej pôsobí až doteraz. Za jeho príchodom ste vraj stály hlavne vy. Môžete to konkretizovať?
„Firma Zekon bola dlhodobým sponzorom ženskej hádzanej. Svojimi finančnými možnosťami ale nedokázala vykryť celý rozpočet klubu, ktorý po tom, čo sme sa dostali do spoločnej súťaže Češiek a Sloveniek narastal. Museli sme zháňať čoraz viac peňazí. Najskôr som oslovil Naftu, ktorá ale nechcela byť generálnym partnerom. Nejaké peniaze nám dávali a viac nechceli. „Chemkostaváci“ chodili hrávať do haly každý piatok futbal. To som využil. Najskôr som oslovil pána Janiča, ktorý s tým súhlasil, no hlavné slovo mal vtedy, aj dnes pán Mačuga. Súhlasiť musel aj on. Povedal mi, že mám s tým prísť vtedy, keď tu bude aj on. Ja som si ho vystriehol (smiech…). Nakoniec sa mi podarilo presvedčiť ho. Na financovaní klubu sa tak podieľali spolu Zekon s Chemkostavom. Následne sme sa dohodli aj na jednotnom názve. Nechceli sme totiž, aby bol názov klubu dlhý. Nakoniec to vyšlo na Iuventu. Bolo to v roku 2003. Príchod Chemkostavu bol veľmi dobrý nápad. Zekon totiž od financovania klubu po niekoľkých rokoch odstúpil. Nebyť Chemkostavu, asi by tu už ženská hádzaná nebola.“
Verili ste, že môže prísť taká slávna éra, aká je dnes, keď je Iuventa rekordérom v počte slovenských titulov, aj ziskov prvenstva v MOL lige?
„Kvalita ligy bola vtedy úplne iná. Dva kluby boli v Bratislave, bola tu Banská Bystrica, Partizánske, Nitra či Šaľa. Všetko to boli kvalitné družstvá. Pred zápasmi sa iba ťažko dalo predpokladať, kto bude víťaz. Teraz je to iné. Vtedy sa rodili obrovské talenty, ktoré niečo aj dokázali. Teraz síce talenty sú, no nepresadzujú sa až tak. Neviem, čím to je, ale dopláca na to aj slovenská hádzaná. To ma veľmi mrzí. Ženská hádzaná na Slovensku sa veľmi zmenila a nemôžem povedať, že k dobrému. Úroveň je taká, aká je! Chýba mi nadšenie a to aj v Michalovciach. Veľa sa už pozerá aj na peniaze. Keď sme začínali my, platené boli akurát spomenuté Ukrajinky, ostatné dievčatá popri hádzanej aj pracovali. Ale makali na sebe, aby z nich niečo bolo. Teraz majú všetky hráčky výplaty, no ako by si to nevedeli vážiť. Chýba mi nadšenie pre hru, pre klub, taká ctižiadosť niečo dosiahnúť. Rýchlo sa vieme uspokojiť! Pred prvým titulom v roku 2003 bolo vídať obrovské nadšenie. Teraz sa už získalo dvanásť titulov a stala sa z toho akási fádnosť. Slovenský titul už neznamená to, čo znamenal možno v roku 2003. Vtedy to bola obrovská radosť.“
Prvý titul. Ako si na neho spomínate a verili ste v jeho zisk pred začiatkom sezóny?
„Bolo to veľmi nečakané, no treba povedať, že aj zaslúžené. Mali sme tu parádne spojky Tóthovú so Šalatovou. Bola radosť s nimi pracovať. Na začiatku sezóny 2002/2003 sme o titule majstra Slovenska nehovorili. Postupne ako sa to kryštalizovalo sme však začali o ňom snívať. Keď sme postúpili do finále, už sme si hovorili, že si to nemôžeme nechať ujsť. Tak sa aj stalo. Teraz má Iuventa na svojom konte už dvanásť titulov. Liga však išla výkonnostne dole. Jediný tím, ktorý v súčasnosti kladie odpor je Šaľa. V našich časoch o titule ale hovorilo aj šesť tímov. Aj preto bolo titul získať ťažšie.“
My si spomíname taktiež na veľký hádzanársky boom. Viackrát bola do posledného miesta natrieskaná hala. Tento elán sa ale vyparil. Prečo?
„Všetko to ide s dobou. Ľuďom možno už nestačia iba tituly. Aj mňa mrzí, že na hádzanú chodí čoraz menej ľudí. Ženská hádzaná má ale v Michalovciach veľkú konkurenciu športov. Na to asi aj dopláca návštevnosť. Na druhej strane, ako spomínate, vyprchal ten pravý elán. Každý už titul berie ako samozrejmosť, čo mi je ľúto. Už z neho nevidno v meste takú radosť, ako bolo po prvom.“
