Vo svojej bohatej kariére viedol české, slovenské aj československé reprezentačné výbery dohromady až 17 rokov. Ako prvý Slovák trénoval v nemeckej hádzanárskej bundeslige tri ženské družstvá. Je jediným trénerom, ktorý má tituly majstra, vicemajstra a víťaza národného Pohára z Československa, Českej republiky a rovnako aj zo samostatného Slovenska. Týmto rekordom sa navždy zapísal do histórie hádzanej. Úspešný hádzanársky tréner Tomáš Kuťka dnes oslavuje významné životné jubileum – 70. narodeniny. Pri tejto príležitosti vám prinášame veľký rozhovor s veľkým trénerom, ktorý momentálne pomáha s manželkou Janou trénovať dievčatá v ŠKP Bratislava.
Oslava na trikrát
Aká bude oslava životného jubilea výnimočného trénera Tomáša Kuťku?
Sedemdesiatka je určite poslednou oslavou v mojom živote, takže ju urobím na trikrát. S kamarátmi u Zlatého jeleňa na našom pravidelnom "sympóziu," potom s rodinou a napokon aj u nás na ŠKP s kolegami a zopár ľuďmi zo zväzu a z médií.
Bola hádzaná pre vás vždy športom číslo jeden?
Hádzaná bola až číslo tri, za atletikou a futbalom. Okrem nich som sa chvíľu venoval aj boxu a vodnému pólu. Keď sme začali spolu chodiť s Janou, bol som trénerom volejbalovej prípravky Slávie Pedagóg, v ktorej prvoligovom družstve hrali obe moje sestry. Práve kvôli Jane som presedlal na trénovanie hádzanej a začal som s mládežou v Zbehoch. Postupne som prešiel všetky kategórie v poradí - krajská súťaž, druhá dorastenecká liga, prvá dorastenecká liga, druhá ženská liga, prvá ženská liga, juniorská reprezentácia, seniorská reprezentácia, bundesliga.
Ako vyzerala hádzaná pred 40 či 50 rokmi, keď ju porovnáte s tou dnešnou?
Od vami spomínaných čias prešla hádzaná obrovským vývojom, predovšetkým sa ohromne zrýchlila. Oproti napríklad konzervatívnym futbalovým pravidlám sa tie hádzanárske flexibilne inovujú, pričom impulzom na zmeny býva, nie vždy celkom vyvážená, zmes herných vývojových trendov s marketingovými požiadavkami na zaplnenie hál.
Preslávili ste sa najmä ako tréner v ženskej hádzanej. V čom je rozdiel trénovať ženy a v čom je iné trénovať mužov?
V tomto mám možno pre niekoho trochu konzervatívny názor. Myslím si, že trénovať mužskú špičku je, aspoň na začiatku, určite ľahšie pre toho, kto má za sebou významnú hráčsku minulosť. To ale nie je môj prípad. Pri popredných mužských celkoch je z desiatich trénerov aspoň osem bývalých skvelých hráčov. Samozrejme, nie každý dobrý hráč musí byť aj dobrým trénerom. Pri ženách z desiatich trénerov nemá ani polovica slávnu hráčsku minulosť, sú medzi nimi univerzitní profesori, telocvikári i dlhoroční úspešní tréneri mládeže. Keď dokážu pochopiť nuansy ženskej psychiky, vedia byť úspešní aj na svetovej úrovni. Rozdiely v trénovaní mužov a žien, samozrejme, sú. Ale toľko priestoru v tomto rozhovore nemáme.
Okrem hádzanej sa počas svojej kariéry aktívne venujete aj hudbe, žurnalistike či pedagogike...
K mojim koníčkom patrí okrem spevu aj varenie a samozrejme písanie. Mám svoju rubriku v mesačníku Playball, prispievam do denníka Šport a občas aj do nášho "eškápáckeho" magazínu. Do leta by sme chceli s Mikulášom Čandom dať dohromady kroniku Červenej hviezdy a ŠKP. Tu mám azda najväčšie resty, ktoré by som rád po Novom roku dohnal. Najväčšiu radosť mám ale zo svojich vydarených piatich vnukov, vždy som rád, keď s nimi môžem tráviť čas.
Najväčšou cťou bola reprezentácia
Dlhých 17 rokov ste viedli reprezentačné výbery, nemej úspešný ste boli aj na klubovej úrovni. Aké sú výhody a nevýhody trénovania reprezentácie?
Voľakedy mali reprezentační tréneri zakázané viesť ligové celky. Keďže vtedy bolo reprezentačných akcií málo, bolo to pre trénera, ktorému chýbal každodenný kontakt so svojím športom, ubíjajúce. Dnes je to bežná prax a tí najžiadanejší tréneri sú na roztrhanie. Niekedy je potrebné určiť si priority, ale to býva ťažké v dobe, keď sa všetko krúti len okolo peňazí. Ja som vyskúšal všetko, trénoval som len klub, len reprezentácia, klub aj reprezentáciu zároveň a jednu sezónu som bol v kurióznej situácii, keď som viedol české juniorky. Pol roka som bol trénerom Slávie Praha a pol roka trénerom bundesligového TV Mainzlar. Oba tieto kluby mi ale pri vedení reprezentácie vychádzali v ústrety. Pri pôsobení v bundesligových kluboch som sa všade stretol s tým, že kluby sa snažili marketingovo využiť, že som viedol českú ženskú reprezentáciu.
Čo vás teda napĺňalo viac, trénovať reprezentáciu alebo klubová dráha?
Samozrejme, pre ambície trénera je ideálom pracovať so špičkovým hráčskym materiálom dennodenne v klube. Viesť ale štátnu reprezentáciu je pre každého tá najväčšia česť. U mňa to vždy tak bolo, bez ohľadu na platové alebo materiálne podmienky. Dokonca som odišiel z dobre plateného postu trénera v bundeslige k slovenskej reprezentácii, kde som po odrátaní platieb do sociálnej a zdravotnej poisťovne bral rovných 200 eur mesačne. Na zápasy do Dánska či Grécka sme cestovali niekoľko dní autobusom a pri sústredeniach sme bývali vo všelijakých „dierach“ a internátoch. Ale bola to štátna reprezentácia a z môjho pohľadu tá najväčšia česť.
Vašou rukou sa premleli tisícky hádzanárok. Ako by vyzerala vaša TOP sedmička najlepších zverenkýň, ktoré ste viedli?
Postaviť ideálnu sedmičku je vždy ťažké. Na niektorých postoch to nebolo vždy také jednoznačné. Ale skúsim. V bráne bez diskusie Lenka Černá. Na pravom krídle je jasná voľba Kórejčanka Eun Mi Kim, ktorú na OH v Atlante vyhlásili za najlepšiu hráčku sveta. Na pravej spojke je jednotka Maja Ďurišinová. Na strednej spojke tróni u mňa Franziska Heinz, asi najlepšia hráčka, akú som kedy trénoval. Na ľavej spojke je mojou jednotkou "Nuzie" Elena Leonteová, vynikajúca rumunská hráčka s nemeckým občianstvom. Rád by som tu spomenul aj hráčky, ktoré vedeli hrať na všetkých spojkách - Moniku Ludmilovú, trojnásobnú kráľovnú bundesligových strelkýň a Alenu Damitšovú. Viedol som viacero šikovných ľavých krídel, ale prvou voľbou je u mňa Peťa Čumplová, miláčik publika, inteligentná hráčka, s ktorou som si veľmi dobre rozumel. Na poste pivota je absolútnou jednotkou moja manželka Jana Kuťková, ktorú na MS v roku 1982 v Budapešti vyhlásili za najlepšiu pivotku na svete.
Ešte stále má o čom snívať
Trénovali ste na Slovensku, v Česku, Rakúsku, Poľsku aj v Nemecku. Prezraďte, ktorá miesta vám najviac prirástli k srdcu?
Krajina môjho srdca vždy bola a bude Slovensko. Dobre som sa cítil aj v Prahe či v Hessensku. Trénoval som kluby, kde veci fungovali k spokojnosti a diváci sa bavili, ako napríklad v Dortmunde, Partizánskom, Šali či v Banskej Bystrici. Mojimi srdcovkami sú však predovšetkým Štart Bratislava, kde som sa vďaka skvelým hráčkam stal známym trénerom, potom rodinné prostredie v Mainzlari, a treťou srdcovkou je pražská Slávia, kde ma volali vždy vtedy, keď to s nimi vyzeralo veľmi zle. Už dlho sú na výslní, čo im samozrejme prajem. Čo si ale najviac vážim je, že všade som mal výborné vzťahy s fanúšikmi. Veď práve pre nich sa hádzaná hrá.
Boli ste 3x majster republiky, viedli ste družstvá vo finále pohára EHF, v Lige majstrov, reprezentácie na MS či ME... Ktorý úspech je však pre vás najpamätnejší a najvzácnejší?
Moje najkrajšie spomienky nie sú o tituloch ani medailách. Sú o skvelých zážitkoch. Napríklad životný zápas o postup do štvrťfinále Pohára EHF (vtedy IHF) v Magdeburgu, kde sme po ledva vydretej remíze doma vyhrali so Štartom o päť gólov. Ako prvé družstvo z vtedajšieho Československa, ktoré na pôde NDR zdolalo družstvo z NDR v súťažnom zápase! Hrali sme predzápas k mužskému boju Magdeburg - Gummersbach, súboju východonemeckého a západonemeckého majstra v Pohári majstrov. Všetkých sme šokovali a mňa tešilo, že prvým gratulantom bol môj, žiaľ už nebohý, priateľ Peter Kretzschmar. Vtedajší tréner reprezentácie NDR, ktorý vysoko ocenil výkon nášho družstva. V pohári sme sa napokon dostali až do finále. Pekné zážitky sú aj zo sústredení, kde sme tvrdo pracovali, i zo zájazdov s hádzanou v Japonsku, v Kanade či v USA.
V hádzanej ste dosiahli množstvo úspechov. Je niečo, o čom ešte stále snívate?
Mám samozrejme sen, ale na rozdiel od minulosti, už nie je spojený len s mojou osobou. Chcel by som, aby sa podmienky pre rozvoj kolektívnych športov na Slovensku zlepšili, aby hádzaná znovu zakotvila na školách, aby sme mali dostatok mladých hráčov a hráčok k vytvoreniu konkurenčného prostredia a aby tak naše najväčšie talenty nemuseli predčasne utekať do zahraničia. Aby hádzaná získala späť svoju medzinárodnú prestíž a dobré meno, ktoré kedysi mala. Aby sa zlepšili medziľudské vzťahy, negatívne poznačené najmä kultom zlatého teľaťa, keď je dnes všetko iba o peniazoch.
Z trofejí a medailí utiera prach
Niekto si potrpí na všetky získané trofeje, medaily, diplomy a má ich vystavené ako v múzeu, iný ich má iba hodené v krabici niekde v garáži. Ako ste na tom vy?
Tie najzaujímavejšie trónia v obývačke a treba z nich často utierať prach. Ale priznávam, že mnoho všelijakých cien z menej významných turnajov sme už zlikvidovali. Poháre a medaily, ktoré nám zostali, nám s manželkou pripomínajú, že sme boli mladí a že sme v hádzanej niečo znamenali.
Momentálne trénujete v ŠKP. Ako to robíte, že sa stále dokážete baviť hádzanou?
Nie je to vždy zábava. Vlani sme mali konkurencieschopné družstvo, ktoré napokon získalo strieborné medaily. Toto sa nám rozpadlo a z toho, ktoré sa nám pre túto sezónu rysovalo, zostalo len torzo. Ale ani s ním si nerobíme žiadnu hanbu a dokážeme tu a tam vzdorovať aj tým najsilnejším. Vážim si, že dievčatá, ktoré už chceli úplne skončiť, nám prídu pomôcť aspoň na zápas a veľmi ma prekvapili niektoré mladšie dorastenky, ktoré za nás musia hrať, aby nás bolo dosť. Chopili sa svojej šance a robia významné výkonnostné pokroky. A to najmä vďaka ich trénerke, mojej manželke Jane, ktorá sa im trpezlivo venuje.
Po toľkých rokoch trénovania ste ešte nepomysleli na oddych od hádzanej? Ako dlho vás ešte budeme môcť vídavať na trénerskej lavičke?
Keď som pri oslavách mojej šesťdesiatky povedal, že už nemusím hrať prvé husle, snažím sa toho držať. Teraz sa mi zdá, akoby som to povedal iba včera. Pokiaľ budem zdravý a budem mentálne svieži, viem si sám seba predstaviť pri ďalších zaujímavých projektoch aj bez toho, aby som niekde vytŕčal, alebo sa niekam ponúkal. Som v záverečnej etape mojej životnej púte a v tomto štádiu mi ide viac o hádzanú, než o moje vlastné ego.
Zdroj: https://hadzana.skpbratislava.sk/public/index.php/novinka/163/velky-rozhovor-s-vynimocnym-trenerom-a-hadzanarskym-rekorderom
