Vyšlo v októbrovom čísle mesačníka Playball.
Novembrové číslo s príbehom bývalého hráča ŠKP Miroslava Volenticsa už v predaji.
Nájdete v ňom aj avízo na blížiace sa MS žien v Japonsku
a cestu Silvie Kochanovej (Farkašovej) z hádzanárskej palubovky na hokejbalové ihriská.
Ani v štyridsaťpäťke sa mu z brány nechce. Odchovanec topoľčianskej hádzanej Michal Meluš (205 cm, 109 kg) odštartoval v Nových Zámkoch svoju 28. ligovú sezónu. „Vyhovujú mi z viacerých dôvodov. Trénuje mi tam syn, som tam skoro doma, nehovoriac o skvelom hádzanárskom zázemí. Našiel som si tam prácu a spoločne s Tomášom Straňovským trénujeme aj mládež, o čom som vždy sníval. Čo viac si človek môže priať na konci kariéry?“ pýta sa brankár, ktorý obliekal dresy štyroch slovenských, jedného českého a štyroch maďarských klubov. A dnes okrem iného robí aj poslanca v rodných Topoľčanoch.
Ešte dve medaily
Na našu otázku, kedy definitívne ukončí hráčsku kariéru, sa Michal len usmial. „To s istotou neviem povedať, ale rád by som ju ukončil tu v Zámkoch a pokračoval plynule pri deckách. Tam som sa našiel. Chcem získať ešte dve medaily a potom skončím. No neprestanem sa hýbať, budem hrať tenis, futbal a najnovšie som prišiel na chuť posilňovni. V tom chcem pokračovať. Je jedno dokedy,“ vysvetľuje veterán medzi žrďami.
Pri deťoch plánuje zostať, aj keď ich je v hádzanej oveľa menej ako kedysi. „Boli časy, keď si tréner mohol vyberať a slabšie kusy postupne odpadali. Dnes je detí málo, sú háklivejšie, a to aj na tvrdšie slová. Na niektoré deti rodičia ani nezvýšia hlas, treba k nim pristupovať jemnejšie a citlivejšie. Ak by som zareval na dieťa, ako som zvyknutý, odišlo by mi z tréningu,“ objasňuje Meluš.
Ako si s takýmito situáciami poradiť? Meluš na to šiel svojsky. „Snažím sa byť k nim úprimný. Poviem im presne, čo bolo zle a ako sa mi to vypomstilo, a deti ma počúvajú s otvorenými ústami. Berú ma ako niekoho, koho sa nemusia báť, ale z koho sa môžu poučiť, niekam sa posunúť. Veci odo mňa prijímajú inak ako od rodičov alebo od niekoho, u koho cítia, že má niečo teoreticky naštudované, no reálne to neprežil,“ teší sa náš bývalý reprezentačný gólman.
Keď striebro škrie
V kariére toho preskákal naozaj neúrekom. Začínal v sedemnástich u trénera Hargaša v Topoľčanoch. „Tvoril som dvojicu s Petrom Mesiarikom. Môj debutový ročník bola vlastne posledná spoločná česko-slovenská sezóna. Odvtedy už len putujem.“ Mišo je maximalista. Striebro z Frýdkom-Místkom, kam odišiel ako 26-ročný, ho dlho škrelo. „Keď už som bol vonku, chcel som majstrovský titul, ale v tom čase na nabitý káder Karvinej nemal nikto.“
Keď mu potom tréner Hatalčík ponúkol dres Nových Zámkov, sťahoval sa opäť. „Po troch sezónach som sa pobral do Maďarska, kde som odchytal sedem ročníkov v drese štyroch klubov. Po návrate som sa zasa upísal na tri sezóny slovenskému majstrovi – Tatranu Prešov.“
Na východe Slovenska zostal, aj keď prišla ponuka z bundesligového Ballingenu. „Majiteľ Tatrana pán Chmeliar ma ukecal. Ďalšiu bundesligovú príležitosť som prepásol, keď mi volal Dano Valo, že potrebujú brankára v Göppingene k Martinovi Galiovi. Mal som asi mesiac podpísanú zmluvu s Elektromosom Budapešť, nechcel som byť neseriózny a cúvnuť. Zrejme mi Nemecko nebolo súdené,“ uvažuje Michal. Na druhej strane, na Maďarsko má len tie najlepšie spomienky. „Maďari sú srdciari, hádzanú prežívajú veľmi intenzívne a hráča, ktorého poznajú z palubovky, chcú spoznať ako človeka. Tak ho vnímajú a tak k nemu pristupujú,“ vraví Meluš.
Krásne roky v Topoľčanoch
Aj keď prebrázdil kus Európy, najkrajšie spomienky má náš hádzanársky deduško v bránke na časy v rodných Topoľčanoch. „Neskutočná partia sa vytvorila okolo Miša Janča. Bol tam Bohuš Halgaš, s ktorým som zažil krásne roky. Tvorili sme brankársku dvojičku, hrali sa európske poháre, všetko fungovalo. Hala praskala vo švíkoch, hádzanou žilo celé mesto. Kvôli divákom by som sa chcel do tých čias vrátiť. Žiaden zahraničný klub s celou výbavou by som za to nevymenil,“ trvá na svojom.
A ktorý z trénerov mu najviac imponoval? „Peter Hatalčík, ktorého si nesmierne vážim. Bol rovnako bláznivý ako ja (v tom dobrom slova zmysle), ale tréningy mal vynikajúce. Vždy chcel od každého z nás maximum. Rovnako Martin Lipták, Ivan Hargaš, tiež typy, ktoré sa nepárali, ale vedeli rozlíšiť, čo sú emócie a čo pretvárka alebo neúcta.“
Pri spomienke na dávne časy sa Melušovi zacnie. Aj preto, že súčasná extraliga už nie je to, čo bývala. „Dosť upadla a zásluhu na tom majú aj zákony a prístup štátu k športu. Kluby zápasia s obrovskými problémami a dvojpercentná podpora? Veď to je smiešne. Treba zmeniť systém sponzoringu u nás, ako to majú iné štáty, aby sa podnikateľom oplatilo sponzorovať šport, a prispôsobiť tomu legislatívu. Peniaze z lotérií by mali ísť do športu a veľké firmy, ako napríklad automobilky, by mali zo zákona automaticky sponzorovať šport. Štát by si mal uvedomiť, že meno mu robí kultúra a šport, to je tá najlepšia reklama pre krajinu. Čo má presláviť Slovensko? Vražda novinára? Každý by chcel moc, ale s mocou prichádza aj zodpovednosť. Prísť sa odfotiť, keď je úspech, je také alibistické. Postoj štátu k športu sa zmenil a to je ten zásadný rozdiel oproti minulosti, ktorý sa podpísal aj pod úroveň domácich súťaží,“ vylial si srdce Meluš.
Bez formalít
Aspoň sa môže realizovať pri mládeži. „Ponuka pokračovať ako mládežnícky tréner v Nových Zámkoch ma veľmi potešila. Viem nájsť s chlapcami spoločnú reč, nepotrpím si na formality. Ako to cítim, tak to poviem. Snažím sa vybudovať medzi nami dôveru. Jasné, že automaticky si viac všímam brankárov, snažím sa im poradiť, vysvetliť veci, majú to z prvej ruky a práve autenticita je základom pri práci s mládežou,“ vraví legenda našej hádzanej, v ktorej šľapajach kráča aj syn Maxim.
„Maxim je druhák a živé striebro. Samozrejme, že chce byť hádzanár. Ešte rok ho nechám robiť všeobecnú pohybovú prípravu a od budúcej sezóny začne zarezávať. Už teraz sa teší, ako bude mať osemnásť a kúpi si tenisky na hádzanú. Je podarený, musel som mu vysvetliť, že tenisky bude potrebovať hneď a dostane ich odo mňa.“
Či z neho bude brankár, ukáže čas, no Melušovi tento post vyhovoval od začiatku. „Už na futbale som bol brankár, fascinovali ma robinzonády. Ten pocit, že jeden človek môže odvrátiť prehru a mnohé zachrániť. Na hádzanej nebolo čo riešiť. Chcel som byť brankárom. V bráne je človek sám a zároveň je súčasťou tímu.“
Meluš medzi žrďami všetko intenzívne prežíva. „Tie moje opičky a gestá ku mne patria. Ľuďom to buď prekáža, alebo z toho šalejú, no nech sa deje čokoľvek, netreba si ich reakcie pripustiť, inak to človeka vyhodí z konceptu. Darmo sa hráč tvári, že nevníma atmosféru v hale. Keď ľudia kričia a nadávajú, samozrejme, že to vníma a pôsobí to na neho. Musí si však nájsť spôsob, ako to vytesniť, aby to neovplyvnilo jeho výkon,“ vraví brankársky matuzalem.
Autor: Petra Ázacis
Foto: Ronald Mojzes
