Nikdy nezabudnem na ten deň – 23.marca 1979. Bol som vtedy na turnaji v Maďarsku so Štartom Bratislava a bývali sme v budapeštianskom hoteli Béke. Ako sa ukázalo, boli tam ubytovaní aj hádzanárski novinári z Nemecka, ktorí sledovali pohárové stretnutie Bányász Tatabánya – VfL Gummersbach, vari necelých päťdesiat kilometrov od Budapešti. My sme boli pozvaní do baru spomínaného hotela na vystúpenie neoficiálneho majstra sveta v hre na cimbale. Bol to skvelý cigánsky muzikant, pôvodom z Rumunska a volal sa Tony Iordanescu. Boli sme uchvátení jeho brilantnou technikou a strhujúcim prejavom. Práve keď hral Chačaturjanov „Šabľový tanec“ so štyrmi paličkami vo dvoch rukách a ohromené publikum ani nedýchalo, s hrmotom sa otvorili barové dvere a nimi sa dnu vrútili, či skôr vpadli nešťastní hromžiaci a plačúci nemeckí novinári. Bolo samozrejme po koncerte, ale keď sa cimbalový virtuóz dozvedel, čo sa stalo, aj on prejavil Nemcom svoju sústrasť. Vysvitlo, že na pohárovom stretnutí prišlo k veľkému nešťastiu. V nezavinenom súboji o loptu sa hlavami zrazili János Panovics a vtedajší najlepší svetový hádzanár, čerstvý majster sveta z roku 1978 Joachim Deckarm. Po strete hlavou s Panovicsom spadol Deckarm nešťastne hlavou na hraciu plochu, ktorá vtedy bola len tenkou vrstvou z umelej hmoty zakrytý betón a zostal v bezvedomí. Jeho spoluhráči s masérmi a lekármi ho vyniesli do sanitky a potom museli dohrať zápas bez neho, s myšlienkami na jeho zdravie a na jeho ďalší stav. Keď sa po zápase dozvedeli, že Jo – ako Deckarma volali – upadol do kómy, z ktorej sa neprebral, všetci si v šatni posadali do kruhu, objali sa okolo ramien a všetci títo tvrdí chlapi plakali ako malé deti.
Jo Deckarm bol v kóme celých 131 dní! Posielali ho od jedného špecialistu k druhému, ale jeho matka nikdy nestrácala nádej, že syn otvorí oči a pozrie sa na ňu. Kamaráti a spoluhráči nenechali nikoho riešiť problémy, kto náročnú liečbu zaplatí a koľko to bude stáť. Za celé dlhé roky nestrácala spolupatričnosť a solidarita spoluhráčov, majstrov sveta i ďalších oddielových súputníkov na svojej sile. Keď sa tento skvelý hráč po ťažkom zranení lebky a následného porušenia mozgu po 131 dňoch z kómy prebral, musel sa postupne všetko učiť odznova – chodiť, hovoriť, jesť. A neskôr aj písať a počítať (pôvodne študoval matematiku). S ďalším postupným zlepšovaním zdravotného stavu si trúfol na zvládnutie počítača a dnes, hoci ešte stále ťažko rozpráva, dokonca znovu hrá svoj obľúbený šach a poráža v ňom aj zdatných šachistov. Jeho najväčší kamarát a spoluhráč z tímu majstrov sveta Heiner Brand, neskôr reprezentačný tréner o Deckarmovej húževnatosti a vytrvalosti v boji s osudom hovorí: “Neviem, či by som niekedy dokázal to, čo Jo. Má svoje heslo – chcem, môžem, musím – a s ním si dáva do tela stále viac. Moji hráči v reprezentácii ho nikdy nevideli na vlastné oči hrať, ale vždy keď trebalo niečo pre neho zabezpečiť, každý jeden bol aj o polnoci k dispozícii. Jo je žijúca legenda a príklad nezlomnosti ducha.“
Jo Deckarm, štyridsať rokov po svojom úraze, vo veku 65 rokov, každý týždeň absolvuje štyri tréningy v posilňovni a ďalšie dva plavecké. Na množstve benefičných akcií absolvuje aj iné pohybové aktivity ako tandemová cyklistika alebo dokonca tandemový zoskok padákom. Na jeseň vymenil dom Parität v rodnom Saarbrückene, kde pobýval od roku 2002, za Evanjelické centrum v Gummersbachu, kde počas svojej aktívnej činnosti tento 104-násobný nemecký reprezentant hrával. Tu má celodennú všestrannú starostlivosť a jeho brat Herbert je jeho zákonitý opatrovateľ. V roku 2013 obdržal Jo Deckarm vysoké vyznamenanie HALL OF FAME za šport a neskôr mu s pomocou jeho priateľov vyšla aj kniha Teamgeist, zwei Leben des Joachim Deckarm. Aktivita prispievateľov na vydanie knihy postihla všetky generácie. Napríklad majster sveta z roku 2007, odchovanec nebohého slovenského trénera Ferka Fabiana Dominik Klein usporiadal vo svojom materskom klube Tuspo Obernburg veľkú benefičnú akciu s predávaním dresov s podobizňou Jo Deckarma a celý výťažok išiel na vydanie knihy. Jo Deckarm sa teší neustálej pozornosti množstva dobrých priateľov, fanúšikov i mladých adeptov hádzanej. Stále sa okolo neho niečo deje a on napriek doživotnému postihnutiu vedie aktívny a činorodý život a na otázku, čo by si ešte prial odpovedá – zdravie! A po chvíli dodáva: “Prial by som súčasnej nemeckej reprezentácii titul majstrov sveta, aby sa tak z tohto titulu tešili tri generácie hráčov.“ A potom povie človek, ktorý väčšinu svojho života prežil v rôznych sanatóriách a na vozíčku onú čarovnú vetu: “Myslím, že som prežil pekný a zaujímavý život.“ Úžasné. Jeho ohromného ducha mu dnes môžu závidieť aj oveľa mladší a oveľa zdravší ľudia. Namiesto nariekania.
A na koniec pripomínania 40.výročia zranenia Joachima Deckarma v Tatabányi ešte malá spomienka. Pri príležitosti 20. výročia tejto smutnej udalosti ma v Nemecku na jednej tlačovke oslovil novinár: “Pamätáš sa na mňa?“ Bol mi veľmi povedomý, aj keď už mal redšie a sivejšie vlasy. Bol to jeden z plačúcich novinárov z hotela Béke. Objali sme sa ako rodní bratia. Aj keď nás vtedy spojila mimoriadne smutná udalosť. Ale jej hlavný hrdina dnes nie je smutný. Je oveľa silnejší ako my všetci.
Autor: Tomáš Kuťka, Foto: handball-world.news, zdf.de, tagesspiegel.de
Autor je známy hádzanársky tréner a publicista
