Zvykli sme si, že dávno nepatríme medzi hádzanárske veľmoci. Líšime sa od nich predovšetkým malou členskou základňou, veľkosťou finančného objemu, ktorý sa v hádzanej otáča, katastrofálnou infraštruktúrou, keď tempo krutej likvidácie športových objektov je stále rýchlejšie ako ich budovanie a v neposlednom rade aj liknavým riešením problémov kolektívnych športov v celoštátnom meradle. Zákon o športe stále nespĺňa požiadavky na moderný, dynamický legislatívny rámec, ktorý by problémy obzvlášť malých klubov riešil k spokojnosti všetkých a tam, kde nájdu ochotného sponzora (v súčasných legislatívnych podmienkach vari skôr blázna), sa počiatočný efekt konjunktúry rúca na bariérach slovenskej závisti, nášho národného fenoménu. Najnovším potvrdením tejto tendencie je aj súčasný vývoj situácie v našom jedinom „svetovom“ klube, Tatrane Prešov, ktorého majiteľ Miloslav Chmeliar z pocitu frustrácie seriózne uvažuje, že svoj vplyv v klube marginalizuje a ak tak urobí, úmerne k tomu sa zníži, alebo úplne zastaví, aj finančná podpora z jeho strany. Aký by to malo dopad na slovenskú mužskú hádzanú, o tom radšej vari ani nehovorme. Máme aj iné neduhy.
Začnime tréningovým procesom. Jeho základnú filozofiu netradične definoval futbalový expert Laco Borbély v diele „Trilógia pressingu,“ do ktorého som mu spolu s ďalšími odborníkmi prispel skromnou kapitolou. Citujem: “Hoci ani filozofi často nedokážu odpovedať na otázku, čo bolo prvé, vajce alebo sliepka, trénerovi musí byť jasná priorita toho, čo sa deje v zápase a od toho sa odvíja celý obsah tréningu a prípravy vôbec. Zápas je zdrojom tréningového procesu! Vo filozofii kopírovania zápasu sa pokúšame o také usporiadanie tréningových podmienok, ktoré na princípe modelovania herných situácií v kontexte tréningu umožnia jeho priblíženie zápasovým situáciám, nielen z hľadiska priestorového usporiadania, ale aj z potreby navodenia emocionálnej rezonancie, typickej pre zápasové podmienky.“ Borbély doporučuje vychádzať zo zápasu a transferom z tréningového procesu sa do zápasu aj vracať. Ide teda o akýsi dvojitý transfer. Toto môžeme transformovať aj do hádzanej(samozrejme s inými špecifickými prostriedkami i štýlom – pozn. T.K.), pričom ale treba zdôrazniť, že sa tu jedná o tréningový proces dospelých jedincov, alebo presnejšie – hotových hráčov. Tréningový proces mládeže je osobitý v tom, že jeho prvotný zmysel a cieľ je – výchova hráča a jeho kontinuálna adaptácia na nároky vrcholového športu v kategórii dospelých. Lapidárne povedané – najprv si musíme „urobiť“ hráča a potom sa môžeme baviť o stratégii alebo taktike. Už vo svojich predošlých glosách som hovoril o tom, že po odchode výrazných metodických „mozgov“ z našej proveniencie sme po zmene spoločenských pomerov potrebovali nové impulzy a následne aj know how pre progresívny tréningový proces u mládeže. Spomínal som, že pri neraz emocionálnych stretoch „starého“ s „novým“ padlo mnoho dlhé roky platiacich mýtov. Napríklad mýtus o „škodlivosti“ rozvoja sily u mládeže do pätnásť rokov, kde bola naša zastaralá metodika vo svete dávno prekonaná. Skoro to isté platí aj o rezultátoch z najnovších výskumov mozgovej činnosti detí, alebo o postulátoch sociologických výskumov o vplyve prostredia na pohybové i kognitívne výkony adolescentov. Tu nám vlak ušiel a teraz sa ho pokúšame dobehnúť moderným programom v regionálnych centrách mládeže. Tréningový proces dospelých je determinovaný statusom toho-ktorého klubu. Keďže drvivá väčšina z našich klubov pôsobí na amatérskej, alebo akejsi kvázi poloamatérskej báze, aj priestor na vytváranie väčšieho tlaku na hráčov sa pre trénerov výrazne zúžil. A pokiaľ sa zákon o športe pozitívne neupraví, genocída kolektívnych športov bude pokračovať a budeme svedkami ďalších krachujúcich klubov. Tu väzí aj príčina toho, prečo sa celý rad významných hráčov z viacerých kolektívnych športov vyjadrilo, že nechcú robiť trénerov, keď vidia, ako sa hráči v týchto podmienkach stavajú k plneniu svojich povinností. V takomto duchu sa vyjadril napríklad basketbalista Rado Rančík, hádzanár Fero Šulc a tiež niekoľko popredných futbalistov, končiacich svoju reprezentačnú kariéru. Zaujímavo to pre českých novinárov formuloval tréner Pavel Farář, ktorý s Topoľčancami uhral titul vicemajstrov Slovenska. Súčasný tréner Lovosíc hovoril o hráčoch zo svojho už bývalého slovenského pôsobiska v superlatívoch a z týchto slov ma najviac zaujala veta, že jeho hráči dokázali mať aj v amatérskych podmienkach profesionálny prístup. Takéto niečo nebýva zvykom a (ako sa aj ukázalo) nemá to v slovenských reáliách dlhé trvanie. Je to vždy otázka ponuky a dopytu a za málo peňazí dnes už nikde nedostanete dostatok dobrej „muziky.“ Preto úplne chápem rozhorčenie a hnev majiteľa prešovského profesionálneho klubu, keď jeho hviezdy, namiesto toho, aby „amatérom“ (a je úplne jedno, či z Považskej Bystrice, Šale, Piešťan alebo Topoľčian) naložili minimálne o desať, sa s nimi (pri všetkej úcte k ich umeniu, bojovnosti a snahe) neskutočne trápia a potom sa vrúcne modlia, aby vôbec vyhrali (Slovenský pohár) aspoň za zeleným stolom...
Vnímať všetky súvislosti a rešpektovať realitu by mali aj veční kritici, ktorí bez ponúknutia konkrétnych a zmysluplných riešení len „mlátia“ prázdnu slamu a nešetria pritom ani tých, ktorí na rozdiel od nich čulo prikladajú ruku k dielu a snažia sa aj v pre kolektívne športy neutešených podmienkach čosi hodnotné vytvoriť. Najnovšie sa v paľbe kritiky ocitol novo sa tvoriaci omladený Packov výber reprezentácie žien SR. V Poľsku odohral solídny zápas s domácim veľkým favoritom, ktorý len tak mimochodom vlani v Nitre oveľa silnejšej slovenskej reprezentácii uštedril v kvalifikačnom stretnutí riadnu nakladačku. Potom zdolal podľa očakávania outsidera turnaja z Argentíny (tá napríklad s Poľkami prehrala iba o tri góly). Kritici nevedia predýchať prehru s Islandom, ktorý mali slovenské hráčky už „na lopate,“ ale v závere húževnaté Severanky zápas otočili. Horliví kritici akosi zabudli na to,že pred vyše rokom prehralo silnejšie Slovensko doma (v Púchove) s týmto súperom dokonca dva razy! Nový tím, s mladými hráčkami, si zaslúži trpezlivosť i fanúšikovskú podporu namiesto bohapustej kritiky. Istá nemenovaná slovenská reprezentantka mi nedávno povedala: „Taký fanúšik, ktorý za nami stojí len vtedy, keď vyhrávame, nám môže byť ukradnutý!“ Toto dievča má stopercentú pravdu! Našťastie za našimi reprezentantkami stojí veľa naozajstných fanúšikov (najmä zo Šale) a títo veria, že omladená, stabilizovaná reprezentácia im raz určite urobí radosť. Chce to len čas a poctivú, tvrdú prácu.
Aké sú teda požiadavky dnešnej doby súmraku, ktorý stále visí nad slovenskými kolektívnymi športami? V ťažkých časoch sa treba zomknúť a nie trieštiť. Tvoriví milovníci hádzanej musia pracovať v režime, na ktorý sú v živote viacej zvyknutí krízoví manažéri. Vyvstáva potreba vytvoriť na zúženom priestore niečo veľké. Je to iste veľká výzva, ale keď človek má k dispozícii super podmienky a skvelých hráčov, nemusí byť až taký veľký lúmen, ako tam,kde to také ideálne nie je. A to je práve aj náš prípad. V ťažkých podmienkach, s minimom hráčskej kvality, nie každý kouč dokáže „stvoriť“ požadovaný efekt, ktorý sa na úrovni reprezentácie môže úspešne konfrontovať so zahraničím. V takýchto podmienkach sa tríbia aj skutočné charaktery zainteresovaných ľudí. Nie je to jednoduchá situácia,ale po jej tvorivom zvládnutí môže ovocie prípadného úspechu chutiť dvojnásobne. Sloboda nie je len možnosť bezproblémového „kecania“ do všetkého. Je to aj o zodpovednosti a o poznaní. Človek by mal poznať nielen vlastné subjektívne limity, ale aj objektívne hranice, ktoré mu vytyčuje momentálna realita.Sloboda je teda aj poznanie nevyhnutnosti. Nemusím s niečím súhlasiť a s plným úsilím môžem proti tomu aj legitímne bojovať. Vždy však musím vychádzať z reálnych možností a skôr, než začnem „špiritizovať“ o tom, čo a ako by mali urobiť „tí druhí,“ mal by som si položiť otázku, čo pre zlepšenie situácie môžem urobiť ja sám. Vždy sa niečo nájde a každý môže svojím optimálnym vkladom vylepšiť „optiku“ spoločnosti a zamerať ju na skutočné problémy, ktoré nás trápia.
Autor je známy hádzanársky tréner a publicista
Autor: T. Kuťka
