„Neotravujte, tu sme pri hádzanej“ – zachcelo by sa parafrázovať slová nášho klasika, jedného zo smutných Mňačkových hrdinov, ktorým zachutila moc. Iba slovo „žatva“ som nahradil „hádzanou“, športom, ktorý mal na MS v Nemecku a Dánsku skutočnú „žatvu“ - táto sa premietla v úrovni, odozve i v návštevách. Takáto asociácia ma napadla pri čítaní dlhoročného autora nemeckého Bildu, Franza Josefa Wagnera,inak rodáka z Olomouca a veľkého športového fanúšika. Počas ostatných MS v Nemecku venoval hádzanej hneď niekoľko brilantných „predchýrov.“ Z jedného z nich si dovolím trochu zacitovať: “Čo je nákazlivejšie ako nádcha? Vírus hádzanej! Celé Nemecko je šťastné. Užívame si hádzanú, padáme si do náručia. Desať miliónov pri obrazovkách, dvadsaťtisíc v hale. Hádzaná úplne vylepšila v Nemecku spoločenskú náladu. Človek sa zobúdza šťastnejší, všetko hneď ide ľahšie. Je to akoby nám hádzanári rozdávali svoju energiu. Eufória z hádzanárov nám naznačuje, že v radosti zo života tu máme veľké mínus. Máme u nás totiž priveľa „kazičov“ nálady. Veď stačí si len pozrieť hocktorú z „tolkšou“. Stále len brexit, diesel, migranti. Vtom do týchto nárekov vpadnú naši hádzanárski víťazi. Letia vzduchom. Hádžu loptou ako bohovia. Prečarovali jednu smutnú krajinu na veselú zem. Ďakujeme, hádzanári, urobili ste Nemecko šťastným.“
Toto všetko Wagner písal ešte pred semifinále, v ktorom sa kvalitní, ale predsa len trochu „siloví“ Nemci museli v domácom prostredí skloniť pred typickými predstaviteľmi hádzanej 21. storočia, vynikajúco pripravenými hráčmi Nórska. Nóri, ktorí nemajú v zostave jediné slabé miesto, ukazujú svetu, čo znamená uplatňovanie technickej moderny v plnej rýchlosti. A to majú popri 36-ročnom nezmarovi na pivote – Myrholovi – v zostave samých mladých hráčov, vrátane najväčšej hviezdy Sagosena. Súper, ktorý bezpodmienečne prijme ich štýl hry, pácha samovraždu v priamom prenose, lebo hbití Nóri ho jednoducho uštvú ako nemilosrdná svorka vlkov jeleňa. Že dvakrát po sebe vo finále MS prehrali (vždy s domácim mužstvom – po Francúzoch to tentokrát boli Dáni), to je aj tým, že súperi boli prosto lepší a vyhrať v semifinále i vo finále proti silným domácim celkom s tisíckami svojich fanúšikov za chrbtom, bolo zatiaľ pre tím zajtrajška nad jeho sily. Ale Nórom jednoznačne patrí už blízka budúcnosť. Ukázali to aj v tomto semifinále proti Nemcom. Podľa slov komentátora ARD vraj Nemci súpera asi trochu podcenili, ja však skôr verím tvrdeniu skvelého pivota Bjarteho Myrhola, jedného z jedenástich (!) nórskych reprezentantov, ktorí pôsobia v bundeslige: „Nemci sa nás strašne boja! A preto vyhráme!“ Spolukomentátorom bol Dominik Klein, odchovanec už nebohého slovenského trénera Ferka Fabiána z Obernburgu (Fabián ho učil v škole a trénoval ho už od žiakov v klube Tuspo Obernburg – muži hrali pod Fabiánovým vedením druhú bundesligu).Klein, ktorého ako veľký talent už v mladom veku na ľavé krídlo angažoval slávny THW Kiel, v polčase semifinálového súboja brzdil optimizmus predsa len trochu menej erudovaného komentátora. Upozorňoval najmä na systémové rozdiely v poňatí hry oboch celkov. Najväčší rozdiel Dominik videl v organizácii a rýchlosti realizácie druhej vlny protiútoku a vo veľkej variabilite koncovky zo všetkých pozícií. Nepriamo ho podporil aj tréner Dagur Sigurosson, s ktorým Nemci pred dvoma rokmi vyhrali titul majstrov Európy. Cez polčas spomínaného zápasu o víťazstve Nórov nepochyboval, vyjadroval sa však veľmi lišiacky a opatrne. Keď sa ho komentátor spýtal, ako by takticky riešil vzniknutú situáciu a najmä či by sa ešte raz nechal prehovoriť na trénovanie nemeckej reprezentácie, vyšperkoval svoju diplomatickú odpoveď nádherným citátom: „Žiaden tréner nemôže len lízať smotanu.“ Akoby futuristicky predpovedal, že na tomto šampionáte ju určite nebude lízať ani jeho nástupca na nemeckej lavičke Christian Prokop. Ktovie, či láska Nemcov k hádzanej, alebo veľký počet Nórov v bundeslige spôsobili, že po záverečnej siréne nik nepískal. Nemci si kalich horkosti museli vypiť až do dna, keď v súboji o 3. miesto s úradujúcimi majstrami sveta, Francúzmi, prehrali v napínavom závere zápasu o gól, keď prihrávku Muscheho do pivota uchmatol bystrý Abalo a legendárny Karabatič dve sekundy pred klaksónom vsietil víťazný gól Les Bleus. Francúzska lavička sa po víťaznom góle tešila, akoby obhájila majstrovský titul. Sklamaný nemecký brankár Wolf to začerstva sarkasticky okomentoval:“Ešte sa malo vari takých pätnásť sekúnd hrať a potom mohlo byť predĺženie. Namiesto toho, aby sme zachovali pokoj, urobíme takúto „harakiri“ prihrávku...“ Pričom Nemci hrali viac ako vyrovnanú partiu až do tretieho vylúčenia svojho obranného piliera Patricka Wienceka v 38. min. Tréner Prokop počas oddychového času hlasno zdôrazňoval: “Odvážne tímy vyhrávajú dôležité zápasy!“ Ani po tejto prehre smutných Nemcov nik nevypískal. Veď prečo aj...
Dve záverečné prehry nemeckého fanúšika preboleli a Bild sa poponáhľal s titulkom „Aj tak sú Nemci v našich srdciach majstrami sveta.“ Teda ani napriek „zemiakovej“ medaile v Nemecku nehovoria o sklamaní. Potvrdzujú to aj slová Heinera Branda (66), nemeckej hádzanárskej legendy, ktorá získala titul majstra sveta aj ako hráč (1978), aj ako tréner(2007): „MS boli vydareným podujatím, s obrovským nadšením pre hádzanú. Naše mužstvo bolo bojovné, presvedčivé vo svojom prejave a blízke k svojmu národu. Potvrdilo sa, že počas ostatných dvadsiatich rokov dominovali mužstvá s prepracovanou obranou, za ktorou stál vynikajúci brankár. Či už to boli dlhé roky jedinenční Švédi, alebo potom Rusi s Lavrovom, Španieli s Barrufetom, my v roku 2007 s Henningom Fritzom alebo neskôr Francúzi s Omeyerom. Všetky tieto mužstvá mali základ v spoľahlivej obrane! My sme dnes v obrane trochu citliví na chyby. Tak to bolo aj proti Nórsku. V útoku tiež nebolo vždy všetko dobré, ale kladom bolo, že hráči brali na seba zodpovednosť keď sa nedarilo. Napríklad Strobel proti Francúzsku, Fäth proti Islandu, Wiede proti Chorvátsku. To tiež svedčí o sile tohto tímu.“
Samostatnú zmienku si zaslúžia majstri sveta Dáni, reprezentanti z krajiny, kde hra zvaná hádzaná vznikla. V roku 1898 ju vymyslel dánsky učiteľ Holger Nielsen na gymnáziu v Ordruppe. Dáni boli už štyrikrát vo finále, ale majstrami sveta sa stali až na 26. majstrovstvách sveta ako úradujúci olympijskí víťazi. Partia okolo Mikkela Hansena s bratmi Landinovcami, Zachariassenom, Laugem Schmidtom, Mensahom Larsenom a ďalšími skvelými borcami vyhrala s prehľadom všetkých desať zápasov. Len Maďari uhrali s Hansenovcami pomerne tesnú prehru, keď ostatní súperi prehrali výrazne aj vtedy, keď hrali na hranici svojich možností. Dáni bavia divákov nádhernou, pestrou hrou v stále vysokom nasadení. Nebolo vôbec vidieť, že pred šampionátom stratili z kádra troch výborných hráčov. Po suverénne zvládnutom finále si 47-ročný tréner Nikolai Jacobsen s očividnou úľavou vydýchol:“A teraz si s chuťou dám veľké pivo.“ Dobrák Jacobsen požíva medzi hráčmi veľkú úctu nielen kvôli svojim odborným schopnostiam, ale aj kvôli svojmu prístupu k hráčom, medzi ktorými nerobí žiadne rozdiely a dáva aj poslednému náhradníkovi pocit veľkej dôležitosti pre tím. Jedinú „úľavu“ mal čerstvý otec syna, najlepší strelec šampionátu Mikkel Hansen, ktorý smel po stretnutiach ísť spať domov. Hádzanársky atraktívnym Dánom priali po dvoch tituloch majstrov Európy a olympijskom prvenstve titul majstra sveta asi všetci. Tento titul je momentálne určite v tých najsprávnejších rukách.
Slovensko bude onedlho spoluorganizátorom vrcholného hádzanárskeho podujatia. Kiežby zverenci dánskeho trénera Heineho Ernsta Jensena tiež urobili národu usporiadateľskej krajiny aspoň takú radosť, ako sa to podarilo krajinám s hádzanárskou tradíciou a oveľa väčšou členskou základňou, akú máme u nás, na Slovensku.
Keď som v citovaní nášho politika v úvode vymenil slovo „žatva“ za „hádzanú,“ malo to opodstatnený podtón. Lebo aj hádzaná žne dobrú úrodu len všade tam, kde majú dostatok kvalitného osiva...
Autor je známy hádzanársky tréner a publicista
Autor: Tomáš Kuťka, Foto: handball19.com
