Majster sveta Stefan Kretzschmar (45), rodák z Lipska, ktorý bol vo svojej dobe jedným z najlepších ľavých krídel na svete, si spôsobil vo svojej vlasti veľké problémy. V rozhovore pre t – online vyhlásil, že v Nemecku už neexistuje skutočná sloboda slova: „Keď u nás hovoríme o slobode slova, tak to platí len v tom bode, že nás za kritické vyjadrenia nezatvárajú do basy. Ale my naozaj nemáme slobodu slova v jej vlastnom význame. Sotva sa totiž k niečomu kriticky vyjadríme, môžeme okamžite rátať s represáliami od zamestnávateľa alebo nám náš sponzor ukončí zmluvu, keď mu naše výroky nesedia do jeho konceptu.“ Tento Kretzschmarov skutočný výrok bol ale vytrhnutý z kontextu. Stefan Kretzschmar bol totiž tradične vnímaný ako rebel proti spoločenským konvenciám a nespravodlivosti všetkého druhu. Bol jeden z prvých športovcov, ktorí zaujali výrazným tetovaním a v mladých rokoch sa netajil otvorenými sympatiami k rebelujúcej ľavičiarskej scéne. Keď teda na spomínanom portáli dostal otázku, prečo dnes medzi športovcami chýbajú ľudia s vyhraneným postojom, skutočné osobnosti (ako hovoria Nemci – mit Ecken und Kanten – názorovo „neobrúsení“), úprimný „Kretzsche“ odpovedal:“Dnešná spoločnosť je nastavená tak, že za každý komentár hneď dostanete po papuli. A to nechce nikto. Mienka mainstreamu je tá jediná správna. Ale ak sa niekto v tejto krajine kriticky vyjadrí k spoločenskej situácii alebo k vláde, tak to sa nesmie!“ Takéto vyjadrenie chcelo riadnu odvahu. Kretzschmar skončil ako aktívny hráč v roku 2007, v rokoch 2009 až 2017 pôsobil ako televízny expert na stanici Sport 1 a odvtedy je ambasádorom hádzanej. Do dôchodku má ešte ďaleko a okruh jeho potenciálnych zamestnávateľov sa v krajine, kde boli ľudia celé stáročia zvyknutí na starý prušiacky dril a kolektívnu disciplínu, riadne stenčil. Pamätám sa na svoje pôsobenie v Nemecku. Počas viac ako šiestich rokov som viedol tri bundesligové družstvá a pri sledovaní stádovitej disciplíny nemeckého národa som v úžase pochopil, ako bolo možné, že v tridsiatych rokoch minulého storočia celé Nemecko sfanatizoval obyčajný maliar – natierač s nízkym IQ. Keď sme raz museli absolvovať večierok, ktorý poriadal náš sponzor,známy nemecký pivovar, bolo tam asi 1800 ľudí. Nechýbali ani také celebrity ako Beckenbauer alebo Becker a boli tam aj všetky ligové mužské aj ženské hádzanárske družstvá z celého Hessenska. Na tribúne sa striedali umelci, ktorých som predtým videl len v televízii. Po spevákovi Heinovi vystupoval akýsi komik, ktorý „dirigoval“ necelé dve tisícky hostí, aby na jeho pokyn mávali pravou, potom ľavou rukou, skákali na jednej nohe a podobne. My s mojím asistentom, ktorý bol vtedy zhodou okolností aj riaditeľom pobočky veľkej banky, sme pri barovom pulte popíjali whisky. Nikdy nezabudnem na nenávistné pohľady všetkých okolo, ktorí sa pohoršovali nad tým, že s nimi neskáčeme. „Kašli na nich“ – vraví mi môj kolega – „nebudeme predsa všetkým vysvetľovať, že ty máš opuchnutý členok a ja som si pri tenise natiahol stehenný sval.“ Odvtedy som ale lepšie chápal nemeckú mentalitu a vedel som, že keď je „lange Donnerstag“ všetci vo štvrtok nakupujú a že v stredu – presne podľa „hlášky“, ktorú poznáme aj u nás – sa musia zo spální šíriť brachiálne pazvuky.
Kretzschmarove vyjadrenia mali obrovskú odozvu. Väčšina športovcov mu dala za pravdu, niektorí ale veľmi opatrne, aby si to príliš nerozhádzali so svojimi zamestnávateľmi či sponzormi. Viceprezident nemeckého hádzanárskeho zväzu Bob Hanning rezolútne poprel, že by poprední hráči či hráčky mali vymedzené témy, o ktorých sa v médiách nesmú vyjadrovať. Kto má však vo svojej zmluve konkrétne klauzuly, týkajúce sa mediálnych vyjadrení, od toho sa prirodzene očakáva lojálnosť ku svojmu zamestnávateľovi, chovanie a vystupovanie podľa znenia zmluvy. Podpredseda najvyššieho nemeckého zákonodarného zboru Wolfgang Kubicki pokladá vyjadrenia Stefana Kretzschmara za absurdné. Spolu so zástupmi rôznych alibistov tvrdí, že známi športovci by si mali byť vedomí svojho veľkého vplyvu na mládež a podľa toho by mali kontrolovať všetky svoje vystúpenia na verejnosti. Čiže – jemne povedané – podporovať mainstream,aby sa vyhli zbytočným problémom a verejnému ostrakizovaniu. To ale potom málo poznajú rebela Kretzschmara!
Kontroverzný poľský maliar a sochár Zbigniew Libera tvrdí, že každá spoločnosť potrebuje niekoho, kto môže robiť veci obyčajnému človeku nedovolené. Na mysli má najmä umelcov či vedcov, ktorí môžu prekračovať hranice, skúšať, experimentovať. Existuje fenomén voľného elektrónu a umelec ho má, hoci mu ho nik nedal na žiadnom papieri. V tom zmysle môže umelec robiť veci, ktoré napríklad novinárovi nedovolí jeho vydavateľ. Novinár je oveľa viac ohraničený spoločenskými konvenciami, umelec môže tvoriť, ako sa mu páči. Novinár môže použiť jeho „výrazy“ až po rokoch, keď ich už spoločnosť akceptuje a osvojí si ich. Stefan Kretzschmar je v hádzanárskom svete skutočným umelcom. Každý jeho počin alebo výrok má tisícky nadšených nasledovníkov. Pre mnohých mladých je skutočným „guru“ a to sa zdá byť „etablišmentu“ nebezpečné. Lebo „Kretzsche“ má onen fenomén voľného elektrónu, nezáleží mu na tom, čo si kto o ňom myslí a nezáleží mu na tom, či ho niekto s jeho názormi zamestná. Verím ale, že šikovní marketingoví manažéri by ho vedeli tvorivo využiť v množstve moderných projektov, o ktorých sluhovia mainstreamu nemajú ani potuchy. Takýto nekonformný a originálny je syn môjho, žiaľ už nebohého priateľa Pita Kretzschmara, jedného z najlepších hádzanárskych trénerov, akých som v živote stretol. Fandím mu, aby ho novodobé konvencie nezmenili a aby zostal takým, akým je. A na záver citát z rešpektovaného svetového média The Economist: „Otvorená spoločnosť nemá budúcnosť, ak bude hovoriť len sama so sebou a odmietne debatovať s ľuďmi radikálne iných postojov!“
Post scriptum: Slovenskí papaláši sa vyhrážajú sprísnením tlačového zákona.Má sa obnoviť právo politikov na automatickú odpoveď v médiách. Aj v prípadoch, keď budú médiá prinášať pravdivé informácie, overené z viacerých zdrojov. Práve oni, ktorí odmietajú novinárom odpovedať na legitímne otázky, oni, ktorí z tlačoviek utekajú ako zlodeji. Keby to nebolo smutné, bolo by to do smiechu...
Autor je známy hádzanársky tréner a publicista
Autor: Tomáš Kuťka, Foto: imago/Jan Huebner
