Jeden z množstva nezabudnuteľných citátov Winstona Churchila znel:“Úspech pozostáva z cesty od nezdaru k nezdaru bez straty nadšenia.“ Človek sa plahočí a bojuje so zlými podmienkami, s nepochopením okolia, či s rôznymi polenami, ktoré mu často pod nohy hádžu tí, ktorým najviac dôveruje. Lebo večná pravda stále platí – dôstojný nepriateľ ťa posunie ďalej, než nehodný a falošný priateľ. Dávno som videl americký film „Pozri, kto to hovorí.“ Jeho dej nie je podstatný, ale z názvu sa dajú odvodiť isté konzekvencie. Napríklad aj o tom, že výrokový „výtlak“ je priamo úmerný hodnote autora výroku. Niektorým „bohorovným“ a rigoróznym kritikom chýba sebareflexia a nevyhnutná dávka istej pokory. Keď do stola udrie Maťo Lipták, alebo taký Paľo Jano a utrúsia čosi o zlej práci na zväze, človek znalý pomerov sa musí nad tým prinajmenšom zamyslieť. Keď ale na zväze nenechá nitku suchú človek, čo v hádzanej ešte nič nedokázal a keď mu zverili popredné družstvo zbieral len samé prehry, výpovedná hodnota jeho „hromženia“ sa blíži k nule. Každý by mal začať od seba a trpezlivo, kontinuálne zvyšovať vážnosť svojej kompetencie a úmerne tomu klásť oprávnené nároky na svoje okolie. Za bývalej éry, keď sme ešte boli mladí a plní testosterónového odhodlania, starší kolegovia nám dobromyseľne radili – chlapci, vyskakujte len do výšky svojho platu! Nechcem tu moralizovať, obzvlášť, keď tu podchvíľou zdôrazňujem, že moje glosy majú predovšetkým pobaviť, ale pamätám si aj chudobné časy, keď bola česť to najdôležitejšie, čo sme vlastnili. A neskôr, keď nám bolo umožnené siahnuť si aj do hádzanárskeho bohatstva, vážili sme si to a bolo to to pravé „užívanie“ si, ktoré sme si nepotrebovali umelo vyvolávať všelijakými naštylyzovanými „píár“ akciami. Lebo keď človek odvedie fortieľnu prácu, pohoda sa dostaví aj sama, bez umelých a neúprimných „šaškární.“ Príchodom demokracie sme zaznamenali aj košaté tliachanie novodobých vizionárov a „šamanov“, ktorí nás takmer presvedčili, že nič nedokážeme a nič nevieme. Aj táto doba sa pomaly chýli ku koncu, aj keď sme aj v hádzanej svedkami pozoruhodných paradoxov. Obrovským paradoxom napríklad je, že dnes štát dáva do hádzanej toľko prostriedkov, že povedzme také kadetky majú viac zrazov, ako mali za mojej trénerskej éry ženské reprezentantky. Tréner mužov môže pokojne pozvať na zraz aj vyše tridsať ľudí a kým voľakedy by všetci prišli a považovali by si to za česť, dnes sa viacerí ospravedlňujú a bez akýchkoľvek škrupulí oznámia, že majú iné životné priority. A tak najväčším paradoxom doby je fakt, že zakiaľčo hádzaná na reprezentačnej úrovni má stále lepšie podmienky, na klubovej úrovni je to katastrofa, ktorá má viacero príčin. Vajatali hory, porodili myš. Tak by sa dal označiť s veľkou pompou privítaný zákon o športe, ktorý vo svojej pôvodnej verzii bol obyčajným legislatívnym paškvilom a ešte ani dnes nemá vyhovujúce znenie. Kvôli tomu museli chtiac nechtiac kompetentní predĺžiť dobu „odvodových prázdnin“ o ďalšie tri roky a kolektívne športy tak prežívajú svoju trpkú genocídu. Pokiaľ sa ale nezlepší legislatíva, ktorá by napríklad umožnila potenciálnym sponzorom zaujímavé odpisy z daní, alebo veľkorysejší prístup ku klubovej ekonomike, budeme aj naďalej svedkami zániku alebo významovej nihilizácie klubov s veľkou tradíciou a dobrými výsledkami. Dominový efekt toho, čo sa stalo trebárs v Topoľčanoch, visí nad slovenskou hádzanou ako Damoklov meč. Nový projekt regionálnych hádzanárskych centier mládeže je skvelou myšlienkou, z ktorej – verím – budeme azda v budúcnosti profitovať. V praxi ale naráža na katastrofálnu infraštruktúru, ktorá je výslednicou bohapustého vyčíňania developerov, keď proces likvidácie športových objektov niekoľkonásobne prevýšil nepatrné „tempo“ budovania nových objektov (futbalové štadióny áno, ale športové haly len minimálne). Kluby živoria a ďalším paradoxom je nepochopiteľná kritika fanúšikov smerom k hráčkam, ktoré odchádzajú do zahraničia za lepším. To je prejav absolútneho nepochopenia. Naopak, oceňujem priaznivcov, ktorí aj v diskusiách otvorene týmto dievčatám fandia a prajú im úspech. Títo ľudia si vidia ďalej od nosa a veľmi dobre vedia, že čím viac hráčok budeme mať vonku v kvalitných kluboch, tým silnejšia bude slovenská reprezentácia a efekt z jej prípadných úspechov sa môže kladne prejaviť v náraste ďalších zaujímavých mladých adeptiek, ktoré sa zákonite budú chcieť identifikovať so svojimi novými vzormi. S mládežou dnes treba opatrne. Zvykli sme si na nábory miesto výberov, zvykli sme si na spústu iných záujmov i možností, ktoré dnes mládež na svoju sebarealizáciu má. Zvykáme si aj na to, že adeptov hádzanej je málo a nábory musia byť oveľa častejšie a menej náročnejšie. Aj napriek úžasnému prepadu v hodnotách pohybovej pripravenosti oproti minulosti sa aj dnes objavujú na ihriskách talenty. Človek musí neraz urobiť niekoľko krokov vzad, aby sa postupne pohol dopredu, pri príprave dnešnej mladej generácie. Isté však je, že neustálym porovnávaním a výčitkami sa ďalej nepohneme. Kto chce dnes úspešne trénovať mládež, tomu kompromisy nesmú byť cudzie, musí byť empatický a musí mať pochopenie pre niekedy nepochopiteľné anomálie dnešnej doby. Umenie je dosiahnuť pokrok v komfortnej zóne mladých – aby športový rast išiel ruka v ruke s pocitom pohody. Vľúdne slovo, presvedčivá motivácia a pestrosť zaujímavých tréningových podnetov je najlepšia cesta, na ktorej sa adolescent sám dobrovoľne rozhodne prekročiť hranicu medzi jeho osobnou komfortnou zónou a medzi tvrdou rehoľou. A práve medzi mladými, ktorí sa slobodne, z vlastnej vôle rozhodli podstúpiť tvrdú drinu a majú talent, treba hľadať budúcich reprezentantov. Nútiť niekoho bezduchým drilom – to dnes u mládeže jednoducho nefunguje. Mnohí, čo ma počas mojich mladých trénerských rokov poznali ako stelesneného diabla si teraz isto kladú otázku „nezbláznil sa ten starý Kuťka?“ Nech si myslí kto chce čo chce, úplne isté je jedno – so starými prístupmi dnes už žiaden tréner nemôže čakať efekt a kto tomu neverí, ten s dnešnými mladými nemôže byť úspešný, ani keby sa priam roztrhal. Aj tréner, ak sa chce dnes presadiť, tiež by mal prekročiť pomyselnú „zápecnícku“ hranicu medzi tvrdohlavým lipnutím na starých metódach a prístupoch na jednej strane a reflektovaním dnešných moderných trendov a spoločenských pomerov na strane druhej.K akceptácii symptómov dnešnej doby by sa u starého trénera malo pridružiť aj ono Churchilovské „bez straty nadšenia,“ inak by to mohol úplne zabaliť. Tréner musí – podobne ako lekár – citlivo držať ruku na pulze doby a stále zlepšovať a inovovať svoje prístupy. Ak to starý trénerský bard dokáže, potom má ešte stále čo povedať.
Autor je úspešný hádzanársky tréner a publicista
Autor: Tomáš Kuťka, Foto: SHUTTERSTOCK
