Už v minulosti, keď ešte hádzaná ani zďaleka nebola taká rýchla ako dnes, mnoho trénerských legiend dupľovalo – dobrý brankár je polovica úspechu. Platí to stále, dnes dokonca s dovetkom, že už aj brankár pravidelne pracuje s vyššou pulzovou frekvenciou ako predtým a už nie je medzi ním a hráčom v poli taký veľký rozdiel. Práve väčšej stabilite vnútorného prostredia gólmana pri jeho športovom výkone sa pripisoval fakt, že medzi brankármi je spústa šikovných a úspešných trénerov. Zakiaľčo hráč po niekoľkých šprintoch hore – dolu za sebou ide často na kyslíkový dlh, brankár s nadhľadom analyzuje jeho chyby v kontexte chýb celého družstva, ktoré často musí zachraňovať on ako posledná inštancia. Jeho kognitívne schopnosti sú počas aj toho najťažšieho zápasu menej ohrozené nebezpečenstvom zníženia ich kvality v dôsledku metabolických disbalancií organizmu, stále viac zaťaženého kyselinou mliečnou, purínmi a inými škodlivými splodinami. Už počas aktívnej hráčskej činnosti sa mnohí brankári pohrávali s myšlienkou presadnúť si po skončení aktívnej činnosti na trénerskú lavičku a roky analýz rôznych situácií pri pohľade z brány ich pri začiatku trénerskej kariéry nezriedka zvýhodňovali pred kolegami z radov hráčov v poli. Toto je samozrejme len môj súkromný názor, ktorý si nedovolím nikomu vnucovať, lebo viem, že medzi trénermi často dochádza k priateľským škriepkam, ktorá hráčska funkcia má pre kariéru úspešného trénera najlepšie predpoklady. Faktom zostáva, že post brankára má svoje jedinečné špecifiká a ja patrím k tým trénerom, ktorí si od „špecialistov“ nechajú poradiť, z koho urobiť aktuálnu jednotku tímu. A ešte poznámka ku zvýšenej tepovej frekvencii – vyše štyridsaťročný Thierry Omeyer, francúzska brankárska legenda, povedal po zmene pravidiel, keď sa na hádzanárskej scéne objavila hra siedmich proti šiestim:“Je to určite veľká výzva, začať po štyridsiatke šprintovať s operovanými kolenami na lavičku a späť.“ Zmenami v pravidlách tiež nebol nadšený, pochopil však, že keď sa chce vo „veľkej“ hádzanej udržať, musí udržať krok s tendenciou doby. A teraz trochu z iného súdka...
Boh mi je svedkom, že Tea Paula mám veľmi rád a už roky mu fandím. Uznávam jeho brankárske kvality i trpezlivosť, s akou statočne robil dlhé roky „dvojku“ fenomenálnemu Richardovi Štochlovi, ktorý – bez preháňania – patril vo svojej najlepšej fazóne medzi absolútnu brankársku svetovú špičku. Hneď bez dlhého úvodu priamo „vystrelím“ – opustiť reprezentačný výber nebolo Teove šťastné rozhodnutie. Pokúsim sa stručne zdôvodniť tento môj názor. Dobrosrdečný a neprešpekuľovaný Teo vnímal dôsledky svojho osobného rozhodnutia čiste zo svojho osobného hľadiska. Roztrpčenosť z toho, že po Štochlovom odchode sa nestal automaticky „jednotkou“ a určité objektívne nedostatky v momentálnej kvalite komunikácie v súčasnej reprezentácii dali u neho priechod tzv. ceste „ľahšieho odporu.“ V prvom rade treba povedať, že aj po odchode Riša Štochla nie je brankársky džob v slovenskej reprezentácii problémom! Brankársky post bol tradične už v československých a neskôr i v slovenských reprezentačných výberoch takmer vždy skvele obsadený. Potvrdila to aj „karma“ Jóbových zvestí o Paulovom konci v reprezentácii s bombastickými novinovými titulkami typu „Pod Jensenom nikdy viac“ a podobne. Onou „karmou“ bol fenomenálny výkon famózneho Žernoviča, ktorý aspoň čiastočne paralyzoval masívne kritiky od permanentných odporcov súčasného vedenia zväzu a trénera Heineho Jensena. Ďalším argumentom je priateľská výčitka Teovi – pri všetkej úcte, Ty sa s Rišom nemôžeš porovnávať a pozíciu po ňom nemôžeš „zdediť,“ ale sa o ňu musíš pobiť so Žernovičom, Puterom, Shejbalom a možno s dvoma tromi ďalšími hladnými „vlčiakmi,“ ktorí si tiež robia nárok. Taká je pravda a naďalej platí aj to, čo som napísal, keď našich chlapcov viedol Maťo Lipták a mnohí mu vyčítali neúčasť Kopča, Puteru i ďalších borcov v reprezentácii – nominácia je svätým a výsostným právom zodpovedného trénera! Ak ho chcete po každej prehre pribíjať na kríž, rešpektujte toto jeho právo! Toto isté by som pokojne napísal, aj keby slovenskú reprezentáciu trénoval Muhammad Al Zahraj (čo napokon pri súčasnej spoločenskej situácii nemusí byť nič nemožné – ale to je už iná téma). Ďalším presvedčivým argumentom by mohla byť súdržnosť toho brankárskeho „minitímu“, tohto dôležitého tímu v tíme, ktorý má svoje zákonitosti a pravidlá. Platí, že vždy chytá len jeden a ten druhý (prípadne i tretí) je s ním, konzultuje a pri každej prestávke s ním rieši, čo je treba. V reprezentácii sú tí najlepší a sedieť na lavičke reprezentačného výberu určite nie je žiadna hanba! Výber gólmanov zohľadňuje nielen ich brankárske kvality, ale aj vzájomné vhodné dopĺňanie v mentálnych, povahových, charakterových a empatických kvalitách. Špecifické brankárske prednosti (chytanie vyložených šancí zblízka, bomby kanonierov zdiaľky, sedemmetrové hody, pozičné zvládnutie „oslaboviek“ či zachovanie chladnej hlavy pri tendenčnom rozhodovaní atď.), tých kritérií je veľké množstvo a záleží od realizačného tímu, aby zvolil v konkrétnej situácii to najvhodnejšie riešenie. Za výber trénera je zodpovedný zväz a ten má dôsledne sledovať svoju dlhodobú stratégiu. Tú Jensen ako športový riaditeľ zväzu so skupinou expertov priamo tvoril. Je jej podriadená celá štruktúra RCH, výberov mládeže a napokon aj dospelých reprezentácií ako finálneho realizátora novej koncepcie. To si vyžaduje trpezlivosť a čas. Môžeme mať výhrady, môžeme aj kritizovať, veď o tom je demokracia. Rešpektujme však demokraticky zvolené vedenie zväzu, oceňme historicky najlepšie podmienky pre prípravu štátnej reprezentácie po zmene spoločenských pomerov (dnes majú napríklad kadetky lepšie podmienky pre prípravu, ako mali ženy SR, keď som bol reprezentačným trénerom ja) a fandime slovenskej reprezentácii bez postranných úmyslov bez ohľadu na to, kto je momentálne trénerom. A k Teovi – žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Verím, že Teo sa medzi svojimi kamarátmi znovu objaví. Lebo na to má a lebo im chýba. A nielen ako brankár. Teo, pokojne sa vráť, nik Ti Tvoj chvíľkový skrat nebude pripomínať. Vedenie mužskej reprezentácie by ale tiež malo z tejto situácie vyvodiť isté konzekvencie voči sebe. Najmä pri oddychových časoch pri vypätých situáciách bolo vidno, že komunikácia, jemne povedané, trochu viazne, nie je jednoznačná a pregnantná.
Autor: Tomáš Kuťka, Foto: midilibre.fr
Autor je úspešný hádzanársky tréner a publicista
