Nový zväzový projekt s mladými rozhodcami naráža už od začiatku na bariéru, ktorá nemá súvis s hromadným odporom, ani s protestami jednotlivých tímov, ani s výčitkami k tendenčnému výberu alebo nebodaj k protekčnému vyberaniu budúcich špičkových arbitrov. Ide o brachiálne konštatovanie, že kde nič nie je, ani čert neberie. Nikdy v histórii slovenskej hádzanej nemali mladí adepti také obrovské šance v relatívne krátkej dobe sa stať skoro špičkovými prvoligovými rozhodcami, ako je tomu práve dnes. Bol som veľmi zlomyseľný, keď som sa jedného z delegátov, Laca Podluckého, s lascívnym podtónom v afekte spýtal, na základe čoho boli mladí, často ešte tínedžeri, vybraní pre rozhodovanie prvej dorasteneckej ligy na Slovensku. Laco ma, len vďaka nášmu dlhoročnému kamarátstvu, neposlal pri svojej odpovedi hneď do „teplých krajín.“ Pripomenulo mi to môj dávny zážitok, keď som ešte, ako tréner junioriek Československa na MS 1987 v Dánsku, napadol môjho dobrého kamaráta vo funkcii šéfa rozhodcov Janisa Grinbergasa s agresívnou otázkou, prečo majú zápas mojich zverenkýň z ČSFR s favorizovaným Nórskom pískať arbitri z Bahrajnu. „Tomaše“ – tak ma Janis volal – „môžu títo rozhodcovia pískať MS mužov alebo žien? "No to určite nie, odpovedal som." "Sú to medzinárodní rozhodcovia. Myslíš, že môžu rozhodovať na MS juniorov?" Keď som odpovedal že nie, logicky mi z toho vyplynulo, že asi musia začať na MS junioriek a ja som sa musel s tým zmieriť a pripraviť na to aj svoje mladučké hráčky. Družstvo Nórska bolo v dejisku MS už dva týždne pred ich začiatkom, malo so sebou dokonca aj svojho vlastného kuchára. V zostave junioriek bolo päť hráčok žien, ktoré rok predtým „vyprášili“ naše vicemajsterky sveta z ČSFR žien o dvanásť gólov (!), vrátane najlepšej strelkyne MS 1986 Ingrid Steenovej. Podľa papierových predpokladov sme zápas s Nórkami mali jasne prehrať. Bol som mentálne pripravený na najhoršie, ale hráčky som prirodzene pripravoval na víťazstvo. Zápas sme napokon vyhrali 17:14 aj vďaka tomu, že každý telesný kontakt úzkostliví rozhodcovia z Bahrajnu pískali ako deviatku a keďže nenechávali výhody, hráčky ako spomínaná Steenová nemohli poľahky (často s dvomi mojimi hráčkami na chrbte) preniknúť na bránkovisko a dávať góly). Na MS sme napokon uhrali výborné šieste miesto, ale vtedy sme to, ako nabudení na najvyššie méty, brali ako neúspech.
Aj keď si s najväčšou dávkou fantázie chcem spomenúť na najslabších arbitrov spomínaného šampionátu, nedarí sa mi to. Ale aj keby som si na nich spomenul asi by neboli slabší, ako tí, čo mi minule „zapískali“ na východe našej vlasti. Tragické pre nich dozaista môže byť, že dostali „od pľúc“ vynadané nielen odo mňa, ale aj od trénera domácich. Delegátom stretnutia bol kedysi vynikajúci rozhodca, ale aj delegát, ktorý sa v oboch funkciách prezentoval aj na európskej scéne. Pýtam sa ho, „Ty tu len ako bezvýznamný štatista pokojne sedíš a nič neurobíš? Veď to si pokojne mohol zostať doma.“ Odpovedal mi, že „prešľapy“ rozhodcov veľmi dobre vidí, ale má za to, že keď chlapcom už vyčistili žalúdky obaja tréneri, on už nemusí, „veď by sa mi potom mohli zložiť úplne“. Tento argument som zobral, ale neodpustil som si poznámku: “Keď učia doktora rezať, dajú mu na to šancu pri nejakej mŕtvole. Keď inštruktor v autoškole mieni zobrať frekventanta do dopravnej špičky, azda ho predtým musí naučiť aspoň technické základy, musí vedieť ako zaradiť jednotku, či dvojku...“
Jeden tréner z východu mi minule povedal, že po predošlom zápase sa mu delegát prišiel osobne ospravedlniť za výkon týchto mladých „vybraných“ rozhodcov. Chápem ho, ale to nie je cesta k skvalitneniu našej hádzanej. Tu musia bodovať trochu iné kvality, vychádzajúce z tradícií. Naši rozhodcovia ešte nikdy v živote nemali toľko šancí, v relatívne krátkej dobe sa prepracovať na samotný vrchol. Aby sa niekto po odpískaní zopár zápasov v krajskej súťaži bez problémov „ocitol“ v prvej dorasteneckej lige, to kedysi nebolo vôbec možné. Na zamyslenie je aj fakt, že zakiaľčo hráčky nemôžu počas víkendu odohrať viac ako dva a zápasy, rozhodcovia pokojne odpískajú aj štyri a na ich výkone je to sakramentsky poznať. Vieme, že máme problémy nielen „zohnať“ kvalitných hráčov a hráčky, ale jednoduché to nie je ani vo výchove mladých, kvalitných rozhodcov. Vy chlapci, ktorí ste sa ocitli v tomto, možno vôbec nie protekčnom, výbere, uvedomte si, že Vaši predchodcovia museli absolvovať oveľa viacej všakovakých „sitiek“ a museli o svojich kvalitách presvedčiť oveľa viac ľudí vo viacerých zápasoch na viacerých úrovniach rôznych súťaží. A vy, ktorí týchto arbitrov na zvládnutie ťažkých zápasov vo vyšších kategóriách pripravujete, si uvedomte, že každá „blahosklonnosť“ a nedôslednosť sa celej našej hádzanej kruto vypomstí. Chlapci, nič proti vám, ale nech vás nepomýli lesk červeného koberca, ktorý vám zväz bez vašej výnimočnej zásluhy rozprestiera k nohám, uvedomte si, čoho ste súčasťou a ukážte trochu pokory a rešpektu. V záujme svojom, ale najmä v záujme našej slovenskej hádzanej. Ak to dokážete, ja, ako starý emeritný tréner slovenskej hádzanej, budem prvý, ktorý vám k úspechom úprimne zablahoželá.
Autor: Tomáš Kuťka, Foto: eurohandball.com
Autor je úspešný hádzanársky tréner a publicista
