Medzi sedmičkami - Na veľkosti nezáleží

Po septembrovej premiére v rubrike Medzi sedmičkami som sa tento mesiac rozhodol pre trochu odlišnú tému a zo zásuvky som vytiahol, zrecykloval a upravil článok z obdobia, keď som sa počas vysokej školy uchádzal o prácu a skúšal to aj u športových portálov.

Island ma ako krajina začal fascinovať v roku 2007, kedy som sa s výberom Bratislavského kraja zúčastnil na International Children´s Games v Reykjavíku. Sympatickí ľudia so zdravým životným štýlom, čisté ulice, polnočné slnko a nádherná príroda, ktorú sme vtedy ako 15-roční hádzanári moc neriešili a namiesto relaxu a obdivovania krásnej Modrej lagúny sme skôr obdivovali krásne nórske hádzanárky. Staré dobré časy. Na medzinárodné mládežnícke hry mi ostali len tie najlepšie spomienky, napriek tomu že výsledkovo sme veľkú dieru do sveta neurobili. Prvé tri zápasy sme prehrali proti nórskemu Bergenu, slovinskému Celje a Bahrajnu, turnaj sme však zakončili víťazne pekným výsledkom proti domácemu Reykjavíku. V roku 2007 ešte na Island nelietali nízkonákladovky a tak išlo o trochu väčšiu európsku exotiku ako je tomu dnes. Náš trip tak mal celkom veľký ohlas aj doma v klube a po návrate som mal v Modranských zvestiach uverejnený rozhovor na celú stranu, kde som opisoval pocity z otváracieho ceremoniálu alebo aj to, ako som prvýkrát ochutnal sushi, ktoré mi vtedy ešte nechutilo. Vtipná bola taktiež príhoda ako som nevedel nájsť moje obľúbené zápasové ponožky HCB Karviná, ktoré si vtedy na letnom turnaji kupovala väčšina mojej hádzanárskej generácie. Potom ako som sa pýtal všetkých spoluhráčov, či ich náhodou omylom nezbalili po tréningu do tašky sa ponožky prebojovali až do finále turnaja, kde ich na sebe mala spojka z Bahrajnu.

Island 2007: S mikrofónom na hlave a najznámejším islandským gejzírom za chrbtom

Island, ktorý má približne 335 000 obyvateľov získal presne rok po našom dobrodružstve strieborné medaily v hádzanej na Olympijských hrách v Pekingu. Finále sledovalo v televízií 85% národa a po návrate vítalo strieborných medailistov v Reykjavíku cez 40 000 fanúšikov. Až vtedy som si to dal prvýkrát do súvislosti s tým, že je takmer neuveriteľné, aby tak malá krajina získala tak veľký športový úspech v kolektívnom športe. To, že nešlo o náhodu dokázali islandskí hádzanári od OH ešte niekoľkokrát ako napríklad bronzom na ME v roku 2010. Veľké úspechy zaznamenali v posledných rokoch aj futbalisti, keď na ME 2016 vo Francúzsku vyradili v osemfinále Anglicko, aby sa o rok neskôr kvalifikovali na MS 2018 v Rusku a stali sa tak počtom obyvateľov najmenšou krajinou, aká kedy štartovala na futbalových majstrovstvách sveta. Možno ešte lepším hádzanárskym príkladom, ktorý potvrdzuje, že na veľkosti nezáleží (ak hovoríme o športe) sú Faerské Ostrovy, ktoré majú okolo 50 000 obyvateľov a ich juniori sa v roku 2017 kvalifikovali na MS do 21 rokov v Alžírsku, kde obsadili 16. miesto spomedzi 24 tímov. Slovinsko s 2 miliónmi obyvateľov sa stalo v roku 2017 majstrom Európy v basketbale, hádzanári získali bronz na MS vo Francúzsku, volejbalisti obsadili na ME 8. miesto a slovinskí hádzanári do 20 rokov toto leto vyhrali Majstrovstvá Európy na domácej pôde. Jednoducho by sme už mali prestať s výhovorkou, že sme malá krajina a kvôli tomu nemôžeme nikdy dosiahnuť úspech v kolektívnom športe.

V posledných rokoch som sa teda vždy snažil nevynechať športové články a reportáže o Islande, aby som zistil, kde spočíva tajomstvo úspechov hádzanej a futbalu v krajine gejzírov, ktorá ma menej obyvateľov ako naše hlavné mesto a hustotu zaľudnenia troch obyvateľov na kilometer štvorcový.

Futbal

Jeden z receptov na úspech futbalu na Islande je sedem obrovských futbalových hál s umelým high-tech trávnikom, ktoré sú veľké ako hangáre pre lietadlá. Sedem sa môže zdať trocha málo, no pre Island je to základný kameň jeho senzačného futbalového úspechu. Hrať futbal na Islande bolo pred postavením týchto hál komplikovanou záležitosťou. Vonku sa mohlo hrať len od apríla do septembra, inak vedelo byť počasie veľmi nepríjemné. Svoje by vám o tom vedeli rozprávať hráči zápasu medzi Thor Akureyri a KR Reykjavik, o ktorom koluje jedna úsmevná legenda. Strela z penalty ide vysoko nad bránu a búrka odveje loptu až niekam k fjordu. Loptu nájde hráč Thoru o pár dní neskôr na rybačke pri ostrove Hrisey, ktorý je vzdialený 25 kilometrov.

A tak hráči od októbra trénovali v malých halách s palubovkou, na ktorej sa viac venovali hádzanej, vďaka čomu sa niektorí definitívne rozhodli ostať len pri tomto športe. Jedným z nich bol aj terajší tréner japonskej hádzanárskej mužskej reprezentácie, Dagur Sigurdsson, ktorý v roku 2016 získal s Nemeckom titul Majstrov Európy. Svoju krajinu reprezentoval v mládežníckom výbere do 17 rokov ešte ako futbalista, neskôr sa z neho stal seniorský reprezentant v hádzanej. Ako neskôr Sigurdsson uviedol, práve toto praktizovanie viacerých športov do vyššieho veku môže byť jedným z dôvodov úspechu islandskej hádzanej. O tom však až v druhej časti článku.

https://www.youtube.com/watch?v=fdS6lVtzZdw

Asi pred 10 rokmi si na Islande povedali, že to takto ďalej nejde. Tréning v snehu po kolená bol dobrý akurát nato, aby Islanďania stíhali kondične. Technicky však za súpermi ďaleko zaostávali. A tak vláda uvoľnila peniaze a s pomocou FIFA a súkromných investorov ako je Eidur Gudjohnsen, bývalý hráč Chelsea a Barcelony, sa začali sa budovať gigantické indoorové haly. Ako napríklad hala Korinn blízko Reykjaviku, ktorá má kapacitu 2000 miest a kde sa môžu hrávať aj medzinárodné zápasy. K úspechu projektu nových hál pomohla aj koncepčná práca s mládežou a fakt, že 90 percent islandských detí pravidelne športuje. Deti do 10 rokov nemusia za využívanie haly platiť, následne sa platí malý poplatok za prácu trénerov. Ďalším dôvodom úspechu je iniciatíva Islandského futbalového zväzu tiež spred 10 rokov, keď každému trénerovi sprístupnili trénerské semináre UEFA za veľmi prijateľnú cenu. Dnes má 70 percent islandských trénerov B licenciu a 30 percent A licenciu UEFA – žiadna krajina v Európe nemá vyššie čísla. Napriek tomu, že výstavba hál je veľmi mladý projekt, keďže prvá z nich bola dokončená iba v roku 2002, prvé úspechy sa vďaka výbornej práci s mládežou dostavili už v roku 2011, kedy sa islandská reprezentácia do 21 rokov prvýkrát kvalifikovala na Majstrovstvá Európy. Väčšina z týchto hráčov teraz tvorí základ úspešného seniorského národného tímu. V priebehu šiestich rokov sa islandský výber vyšvihol zo 112. miesta na 21. pozíciu vo svetovom rebríčku FIFA.

Indoorová hala Korinn, Foto: betstudy.com

Hádzaná

Tradícia a mentalita sú dva hlavné dôvody, ktorými si Islanďania vysvetľujú popularitu a úspechy tohto športu v ich krajine. Pre mladých Islanďanov znamená šport šancu ako preraziť aj za hranicami a spraviť veľkú kariéru. Veľmi veľa islandských hráčov pôsobí v najlepšej hádzanárskej lige sveta, nemeckej bundeslige, čo pred pár rokmi nemecký denník Tagesspiegel vtipne nazval ako „Islandizácia bundesligy“. V bundeslige sa veľmi cenia najmä povahové vlastnosti islandských hráčov, ktoré boli typické aj pre ich vikingských predkov: tímový duch, bojovnosť, pokora, ochota tvrdo na sebe pracovať a schopnosť za žiadnych okolností sa nevzdávať. O kvalite nielen islandských hráčov, ale aj trénerov svedčí fakt, že trénerom nemeckého národného tímu bol už spomínaný Dagur Sigurdsson. Najznámejší nemecký tím THW Kiel už od roku 2008 trénuje Alfred Gislason. Za ten čas stihol s Kielom sedemkrát vyhrať nemecký titul a dvakrát Ligu Majstrov. Islandského trénera dostane po tejto sezóne aj ďalšie špičkové nemecké družstvo Rhein Neckar Löwen – Dána Nikolaja Jacobsena nahradí pri kormidle levov z Mannheimu Kristján Andrésson, ktorého sme mohli vidieť v roku 2016 v Steel Aréne ako trénera švédskej mužskej reprezentácie.

Hádzaná sa na ostrove etablovala ako národný šport asi pred 30-40 rokmi. Na zápasy tu chodí v priemere asi 500 až 1000 divákov. Na tak malú krajinu, je tu až neuveriteľných 40 klubov, najvyššia liga je však iba poloprofesionálna, čo na druhej strane dáva šancu mladým talentom. Jedným z nich bol aj Aron Palmarsson, ktorého nemecký Kiel kúpil už ako 19-ročného a ktorý po pôsobení v tíme maďarského šampióna MKB Vezsprém prestúpil k ďalšiemu hádzanárskemu gigantovi FC Barcelona. Palmarsson prezradil, že so športom začal už ako šesťročný, trénoval tri až päťkrát za týždeň, okrem hádzanej aj futbal a basketbal. Až v 16 rokoch sa definitívne rozhodol pre hádzanú. Aby ste mali predstavu o tom ako malý je Island, hádajte kto je strýkom Arona Palmarssona? Nikto iný, ako najväčšia legenda islandského futbalu Eidur Gudjohnsen.

Je diskutabilné rozoberať, či je na Islande národným športom číslo jedna hádzaná alebo futbal. Futbal má každopádne s 30 000 členmi oveľa väčšiu základňu ako hádzaná s približne 10 000 členmi. Toto leto sa islandská hádzanárska reprezentácia do 18 rokov dostala až do finále majstrovstiev Európy v Chorvátsku, kde ich cestu za zlatom zastavili Švédi. Za najužitočnejšieho hráča turnaja bol vyhlásený Islanďan Haukur Thrastarson, do All-Star tímu sa dostalo aj ľavé krídlo Dagur Gautason. Zdá sa, že po generácií hráčov ako Olafur Stefannson, Robert Gunnarsson alebo Gudjon Valur Sigurdsson sa máme v budúcnosti v podaní vikingov opäť na čo tešiť.

Haukur Þrastarson (Foto: visir.is)

Pri čítaní tohto článku vám možno napadlo, prečo nerobíme niečo podobné u nás na Slovensku? Prečo nenecháme naše deti hrať takisto viac rôznych športov do vyššieho veku súčasne? Veď v podstate to je tak logické a nemusíte byť expertom aby ste videli, že dieťa ktoré vo voľnom čase praktizuje viac rôznych športov má oveľa lepšiu koordináciu. Kedysi toto všetko fungovalo svojou úplne prirodzenou cestou a deti hrali na ulici futbal alebo hokejbal aj bez toho, aby sa mohli cez messenger alebo whatsapp dohodnúť kde a kedy sa stretnú. Koľko detí dnes zazvoní u kamaráta neohlásene, aby sa opýtalo, či môže ísť hrať Tomáš basketbal? Som veľmi rád za to, že tieto časy ma ešte tesne lízli. Narodil by som sa o 5 rokov neskôr a moje detstvo by už pravdepodobne bolo technológiami poznačené oveľa viac. O tomto fenoméne sa už veľa popísalo a veľa sa ešte popíše. Doba sa však definitívne zmenila, pribudlo viac technológií a iných možností trávenia voľného času a preto sa treba adaptovať a nie neustále oplakávať pouličné časy (ako som to občas v článku spravil). Tieto časy sú už zdá sa nenávratne preč - ak jedného dňa nedostaneme chuť odhodiť nové technológie do koša a vrátiť sa do sveta offline. Podľa prognóz futuristov to ale bude skôr naopak a technológie s nami splynú ešte viac, keď si budeme do tela napríklad dávať implementovať čipy. Dnešné deti napriek všetkému športujú, väčšinou to však už je organizovane v kluboch alebo krúžkoch a nie na ulici.

[caption id="attachment_2495" align="alignnone" width="465"]

Foto: straitstimes.com[/caption]

Odpovedí, prečo u nás nerobia deti viac športov súčasne môže byť viac. Rodičia mysliaci si, že skorá špecializácia je pre deti dobrá. Zaneprázdnenosť detí, ktoré sú radi, že popri škole stíhajú aspoň ten jeden šport a majú čas aj na kamarátov. Podľa môjho názoru je jedným z problémov kvantita - o 90 percentách pravidelne športujúcich detí ako na Islande žiaľ môžeme len snívať a znižovaním hodín telesnej výchovy sa k podobnej méte ani len nepriblížime. Aj preto trénerovi na Islande pravdepodobne moc neprekáža, ak má v tíme 16 hráčov a jeden alebo dvaja sa definitívne rozhodnú pre iný šport. Od trénera na Slovensku, ktorý má v kádri 7 a pol hráča však môžeme len ťažko očakávať, že bude podporovať svojho zverenca v tom, aby chodil na tréningy iného športu do iného klubu a riskoval tak, že príde aj o to málo, čo má k dispozícií. Tak to vidím ja, ak máte iný názor, veľmi rád si na facebooku pod článkom prečítam konštruktívnu diskusiu :)

Autor: Martin Kosák

Zdroje: welt.de, tagesspiegel.de

Foto k článku: the18.com