Až na rozhodcu stihol v hádzanej vyskúšať takmer všetko, okrem toho aj kaskadérske kúsky vo filmoch

Ako ste sa dostali k hádzanej?
„Bolo to vďaka učiteľom telesnej výchovy. Na škole sme mali hádzanársky krúžok, vtedy sme hrávali ešte aj na tráve futbalového ihriska či škvare, ktorej stopy mám v kolene dodnes. Hrávali sme žiacke súťaže v rámci okresu. V roku 1964 som išiel študovať na SOU do Dubnice nad Váhom a tam som okúsil celoslovenskú dorasteneckú ligovú súťaž, ďalšie dva roky som hrával za mužov Dubnice. Následne ma prijali na FTVŠ TV na odbor špecializácia hádzaná. Nasledovalo pôsobenie v Lokomotíve Trnava, Slávii Prírodovedec Bratislava a Červenej hviezde Bratislava. Po vojenskej službe som 1. septembra 1976 nastúpil v rámci vtedajšej telovýchovy na pozíciu metodika hádzanej. Mal som na starosti školenia, semináre, aktívy, prednášal som na telovýchovnej škole a učil na FTVŠ. V rôznych funkciách - aj ako sekretár či generálny sekretár - som tam zotrval do roku 1995. Ako hrajúci tréner som pôsobil v Slávii Prírodovedec, v B-tíme a mládeži ČH, viedol som mužov Tatrana Stupava v I. československej lige a v družstve žien Interu Bratislava som robil asistenta Pavlovi Hummelovi. Bol som člen výkonného výboru Bratislavského zväzu hádzanej, od roku 2010 členom kontrolnej komisie SZH a od roku 2010 jej predsedom a potom som zastával funkciu kontrolóra SZH, čo platilo do konca mája tohto roka."

Počas toľkých rokov pôsobenia v hádzanej ste si vyskúšali rôznej funkcie. Ktorá vám bola najbližšia?
„Zrejme by som vypichol obdobie v úlohe metodika, čo bolo spojené s trénovaním, výchovou nových trénerov i publikačnou činnosťou. Z môjho pohľadu to bolo najzaujímavejšie obdobie."

Čo považujete za svoj najväčší prínos pre slovenskú hádzanú?
„Tak to ťažko povedať. Nemôžem tvrdiť, že som niekoho pritiahol k hádzanej, keďže najmladšia kategória, ktorú som viedol, bol mladší dorast. Spomeniem však, že som trénoval aj súčasného prezidenta SZH Jaroslava Holešu. Ako odpoveď na vašu otázku by som asi uviedol, že to bolo takpovediac zrejme z každého rožka troška."

Sledujete hádzanú aj v súčasnosti?
„Donedávna som pôsobil vo funkcii kontrolóra, takže som bol v dennodennom styku s hádzanárskym dianím. Naďalej však sledujem informácie v médiách a som v kontakte s ľuďmi z hádzanej. Dá sa povedať, že odkedy som prišiel do kontaktu s hádzanou, tak som stále pri nej a v podstate som nikdy neskončil."

Čo vám urobilo naposledy najväčšiu radosť?
„Potešilo ma, že naše reprezentantky sa prebojovali na majstrovstvá Európy. Mrzelo ma, že mužom sa to proti Poliakom nepodarilo a svetový šampionát bude bez nich."

Mali ste svoj obľúbený klub či hráča, ktorého hra vám imponovala?
„Keď som bol mladý, mal som jeden idol. Bol ním rumunský hráč svetovej úrovne Gheorghe Gruia. Skvelá spojka s úžasným výskokom. Hoci ja som bol krídlo, páčila sa mi jeho hra. Zo súčasnej generácie som rád sledoval Martina Straňovského, potom Olivera Rábeka a teraz Lukáša Urbana. Rád by som však spomenul aj celý rad špičkových brankárov. Dlhodobo sme mali výbornú brankársku základňu - Jano Packa, Jirko Shejbal, Marián Hirner či Rišo Štochl."

V roku 2017 vás uviedli do Siene slávy slovenskej hádzanej a teraz ste si prevzali Bronzový odznak SOŠV za dlhodobú prácu a prínos pre rozvoj olympijského a športového hnutia. Ako vnímate tieto ocenenia?
„Beriem ich ako zadosťučinenie a uznanie za takmer 50-ročnú prácu v hádzanej, hoci som nebol reprezentant a ani olympionik, ale to nemôže byť každý. Bol som však hráč, tréner, publikoval som, učil a pôsobil ako funkcionár. Keby som do toho započítal aj hráčsku mladosť, tak je moje prepojenie s hádzanou ešte dlhšie a hlbšie."

História je niečo, čo vypĺňa váš voľný čas?
„Áno, baví ma to a dosť sa jej venujem. Zaoberám sa históriou našej hádzanej. Nachádzam v nej veľa zaujímavých informácií, ale i nezrovnalostí, ktoré sa snažím uvádzať na správnu mieru. Okrem toho som sa začal venovať športovej streľbe a môžem povedať, že sa mi v nej celkom aj darí dosahovať úspechy."

Počas svojho života ste vraj boli aj kaskadér. Čo nám môžete k tomu prezradiť?
„Je to pravda, mám na konte približne poltucet filmov, spomeniem napríklad ´Deň, ktorý neumrie´, ´Pacho, hybský zbojník´ alebo historický seriál ´Vivat Beňovský!´ Zaujímavá príhoda sa viaže k tomu, ako som sa k tomu dostal. V roku 1971, keď som začal hrať za Lokomotívu Trnava, tak sa malo ísť na zájazd do Švajčiarska. Tréner Bohunický mi povedal, že ja nejdem. Vraj pôjdu starí a skúsení hráči, napokon zobrali aj hráčov z B-tímu. Ja som od zlosti hodil do stredu šatne veci a odišiel som. Spolužiaci sa venovali karate a cez ich trénera sme sa dostali k filmu, teda do skupiny kaskadérov. Zažili sme skoky, pády, bitky i výbuchy, keď sme alternovali za hercov. Dnes by som už také veci rozhodne nerobil. K mojim nevšedným skúsenostiam patrí aj to, že v roku 1975 som pracoval v Červenom Kláštore ako pltník na Dunajci."

Ako budete oslavovať vaše 75. narodeniny?
„Odkedy tragicky zahynula moja dcéra v Londýne v roku 2006, žiadne veľké oslavy nerobím a ani teraz neplánujem urobiť výnimku."

Autor: slovakhandball.sk
FOTO: SZH