Jej meno sa spája predovšetkým so štartom fantastického obdobia hádzanárskej Šale zo začiatku 90-tych rokov. S Duslom získala historické prvé dva majstrovské tituly, oba ešte v československej ligovej ére. Zuzana Prekopová patrila niekoľko rokov medzi najlepšie spojky v krajine, v rokoch 1990 a 1993 sa stala aj Hádzanárkou roka na Slovensku (v prvom prípade aj v celej ČSFR).
“Išla som sem na dva roky, a takto to dopadlo,” smeje sa dnes 57-ročná Z. Prekopová na fakte, že napriek mnohým hádzanárskym pôsobiskám zostala napokon natrvalo žiť práve v Šali. “Odchod sme stále posúvali a keď sme sa konečne rozhodli, dcéra už mala 16 rokov. Len nám zahlásila: Tak si choďte, ja nikam nejdem. Nuž sme zostali, Šaľa sa nám stala domovom.”
K Váhu prestupovala z TJ Jednota Trenčín, kde prešla od útleho detstva všetkými kategóriami. “Na základnej škole si ma vybral pán Smolík, ktorý mal na starosti mládež, neskôr ma viedla aj Eva Singhoferová. Veľa ma naučili, dostala som dobrý základ.” Zuzana vynikala aj medzi mladými a to si v klube prirodzene všimli. Šanca na štart medzi ženami prišla nečakane. "Zo seniorského tímu vypadla hráčka pre tehotenstvo a tak som už v 17 rokoch dostala príležitosť hrať prvú ligu. Iste, bola som veľmi šťastná, ale v tých dobách sme si ako mladé hráčky vytrpeli svoje. Keď sme s rovesníčkou Ľubicou Sokolíkovou začínali medzi ženami, plakávali sme na sústredeniach... Keď sa staršej hráčke odkotúľala lopta, už aj ma hnala: Poďme mladá, prines ju. Ešte aj ofinu som si musela vypnúť poriadne hore, ani môj účes mi len tak neprešiel. Podľa mňa si to dnes mnohé mladé dievčatá nevedia ani predstaviť, to by radšej hneď vešali kopačky na klinec,” spomína šalianska legenda na tvrdé začiatky. Jedným dychom však dodala, že aj to bola skvelá príprava pre športovú budúcnosť.
Ťažké rozhodovanie medzi Šaľou a Partizánskym
Hádzanársky rozlet na chvíľu pribrzdilo narodenie dcérky Ľubice, ale už po niekoľkých mesiacoch bola Z. Prekopová späť na palubovke. Jej výkony naďalej rástli a neunikli ani najlepším klubom. Prišli prvé ponuky a v roku 1985 na Zuzanu čakalo ťažké rozhodnutie: Partizánske alebo Šaľa. “V Trenčíne ma vtedy viedol František Bako, poprosila som ho o radu. Povedal: Keď chceš sedieť na lavičke, choď do Partizánskeho, keď si chceš dobre zahrať, choď do Šale. Dala som naňho. Inak, Trenčín by ma zrejme ani nepustil, ale vtedy existovalo pravidlo, že vynikajúci jednotlivec môže do určitého veku odísť aj bez súhlasu klubu. Tak som odišla.”
Duslo viedli tréneri Dušan Daniš a Tibor Rehák. “Pamätám si na prvý tréning: Daniš nás vyhnal hneď na úvod behať azda 7 kilometrov po hrádzi, išla som pľúca vypľuť. A keď sme sa mu niekedy na niečo sťažovali, napríklad na bolesti, vždy len flegmaticky utrúsil: To rastiete. Vždy ma tým pobavil a to slovné spojenie používam dodnes, keď niekto fňuká pri fyzickej námahe.” V Šali vtedy robili prestavbu tímu, pričom vedenie a tréneri si ju veľmi dobre strategicky naplánovali: V tej sezóne sa totiž z najvyššej súťaže nevydávalo, keďže po nej prišlo k rozširovaniu počtu účastníkov. Ukázalo sa, že to bol dobrý ťah. Zmeny v kádri totiž priniesli svoju daň, družstvo sa zohrávalo a v lige skončilo posledné. Práve tam sa však položil základ pre budúci skvelý tím, ktorý mal vysoké ambície a postupne ich aj úspešne napĺňal.
Mimochodom – práve v roku 1986 sa hádzaná v Šali presťahovala zo stredoškolskej telocvične do novej športovej haly a aj podľa Z. Prekopovej to bola v meste veľká sláva.
V nasledujúcej sezóne už Duslo začalo miešať karty aj medzi favorizovanými celkami a len tesne mu unikol postup medzi najlepších štyroch. V sezóne 1987/88 mala Šaľa za sebou ešte lepšiu sezónu, no v závere ju opäť zastavilo Partizánske, napokon majster ligy. O rok sa už Prekopová stala najlepšou strelkyňou, tím viedol F. Bako. Práve jeho zásahy do kádra sa ukázali ako kľúčové, po nich sa zablýskalo na skvelé časy.
Mama sa modlila ruženec. Zimomriavky aj po rokoch, na prvý titul sa nezabúda
Prvé vyvrcholenie niekoľkoročného šalianskeho snaženia prišlo v sezóne 1989/90. V prvej polovici ešte predvádzal tím výkony ako na hojdačke, potom prišla Nežná revolúcia. No v druhej časti ročníka prišlo čosi, s čím rátal málokto - tím sa dostal na čelo tabuľky a už pred seba nikoho nepustil. V play-off potom prišlo víťazstvo 3:0 v sérii s Topoľníkmi, a bolo jasné, že Šala bez medaily neskončí. Napokon vybojovala tú najcennejšiu - majster (už premenovanej) ČSFR.
“Až sa mi robia zimomriavky, keď o tom takto hovoríme,” priznala Prekopová. “Samozrejme, celá sezóna bola plná napätia a nervov. Ale napokon sme sa dočkali, je to niečo nezabudnuteľné. Získať titul, obzvlášť prvý, to bola paráda.” V spomienkach zostala plná hala nadšených fanúšikov, ohlušujúce povzbudzovanie, dlhé oslavy, množstvo gratulácií zo všetkých strán. Spomedzi silných zážitkov tých dní však Zuzana vytiahla aj jeden netradičný so svojou mamou. “V Šali sme bývali kúsok od haly a mama tam pred rozhodujúcim zápasom strážila deti z našej rodiny. Pred zápasom mi popriala šťastie, čo nikdy predtým neurobila - ona na hádzanú nechodila, nejavila príliš záujem. Ale potom mi moja malá dcéra zradila, že babka stála celý zápas pri okne, pozerala smerom k hale a modlila sa ruženec. A keď odtiaľ videla odchádzať prvých fanúšikov, chytro poslala deti pred dom, aby zistili výsledok!” smeje sa Z. Prekopová aj po rokoch. Napokon mamu dostala do haly hneď na nasledujúci zápas. A po stretnutí si vypočula svoje... “Vravela: Dievča moje, ja som ti to nikdy nezakazovala, ale čo ten tvoj muž môže z teba mať? Veď chodíš taká ubolená, zničená. Veď ťa tam bijú hlava-nehlava!”
Zuzana po úspešnej sezóne získala honor najlepšej hráčky Slovenska i federálnej republiky. “Iste, lichotilo mi to. Ale uvedomovala som si, že kvôli tomu nesmiem podľahnúť nejakému uspokojeniu, čo sa športovcom po úspechu občas stáva. Nezaspala som na vavrínoch, takže ten tlak som zvládla, čo bolo dôležité aj pre ďalšie športové roky.” Priznáva, že k úspechom jej pomohla aj nacvičená špecialita. Keď išla do streľby, vzala so sebou “pod pazuchu” aj brániacu hráčku a stiahla ju na seba. “Bola som tým povestná. Buď bol z toho gól, alebo sedmička, prípadne aj dve trestné minúty pre súperku. A tie sa vždy rozčuľovali: Veď to ona ma faulovala!”
Zlomená noha, zlá predtucha trénera a dlhá cesta domov po druhom titule
Po zisku titulu Zuzanú Prekopovú zaregistrovala aj hádzanárska Európa. Prišla dokonca aj zaujímavá ponuka z Dánska, odísť mohla i s rodinou, Šaľa však údajne pýtala na vtedajšie pomery príliš veľa peňazí a tak z prestupu zišlo. Do Dusla sa vrátil kouč Daniš a základnou ambíciou bola pochopiteľne obhajoba titulu. Po jesennej časti sezóny bolo Duslo v tabuľke tesne prvé. “Lenže potom prišiel prípravný turnaj v Dánsku a ja som si tam zlomila nohu. Presne si pamätám, čo mi na to povedal tréner Daniš, keď som mu to z nemocnice telefonicky zvestovala: Čo sa týka titulu, môžeme sa vopchať do r..., a spievať si pri tom Plují lodi do Trijany,” trefne použil kouč názov smutnej piesne, ktorú naspievala i Marta Kubišová. Pre Prekopovú tak bola fuč aj nádej zahrať si na majstrovstvách sveta C-kategórie, odkiaľ sa Slovensko po rozdelení republiky muselo prehrýzať späť medzi najlepších (rovnako ako napríklad aj hokejová reprezentácia).
Zlá predtucha trénera Daniša sa napokon naplnila. Vo finále Duslo opäť narazilo na Slaviu, prvé dva zápasy v Prahe prehralo, doma dokázalo vyrovnať, no rozhodujúca piata bitka už patrila českému tímu. “Titul je ľahké získať, ale ťažké ho obhájiť, to sa do bodky potvrdilo aj v našom prípade,” podotkla Prekopová. Tá sa počas play-off síce vrátila do zostavy, no po dlhom liečení zlomeniny nedokázala tímu dostatočne pomôcť pri snahe o obhajobu.
Sezóna 1991/92 však mala opäť zlatý lesk. Šaľu posilnila už vtedy legendárna Mária Ďurišinová i ďalšia reprezentantka Zuzana Pospíšilová, ambície teda museli byť logicky najvyššie. Tím ich potvrdzoval. Vyhral Slovenský aj Československý pohár, s náskokom aj základnú časť ligy a vo finále sa opäť stretol so Slaviou. Doma vyhralo Duslo oba duely, v Prahe síce prehralo tretí zápas, ale po štvrtom už vypukli majstrovské oslavy. “Na zápas a oslavu po ňom si spomínam len hmlisto. Ale pamätám si cestu domov, bola strašne dlhá...” smeje sa aj po rokoch bývalá skvelá spojka. ”Stáli sme doslova pri každej vŕbe, oslavovanie nemalo konca. Je zvláštne, ako človek po úspechu zabudne na všetko zlé - na zranenia, na nedorozumenia, na ťažké tréningy. Každá bolesť pominie, keď sa vyhrá.”
Po sezóne jej v Šali končila zmluva a rokovania o novej sa neustále posúvali. "Nestihli sa so mnou dohodnúť v čase, keď mi ešte platila zmluva, tak boli nastavené pravidlá. Tak som urobila po svojom a rozhodla som sa prestúpiť. Odišla som do Topoľníkov, kde sa napokon presunul aj tréner Daniš.” V živote skvelej strelkyne nasledovali pestré hádzanárske roky. Po jednej sezóne v Topoľníkoch prijali aj s trénerom ponuku z chorvátskej Puli. Po roku sa Prekopová presunula na jednu sezónu do Záhrebu a odtiaľ do slovinského Mariboru. "Tam som pôsobila aj s kamarátkou Renátou Tarhaiovou. Vydržali sme rok, ale v závere sme už toho mali plné zuby, najmä nekonečného cestovania. Nasledovali dve sezóny v bratislavskej MDŽ-tke, v roku 1998 som odišla do Veselí nad Moravou a tam som sa naháňala ešte ďalšie štyri roky. Už som s tým chcela seknúť, ale Tarhaiová ma ešte prehovorila na pôsobenie v rakúskom Korneuburgu neďaleko Viedne, kde som aj ukončila kariéru.”
Hádzaná si ju našla aj na športovom dôchodku, na trénovanie by nemala nervy
Hádzanárske tenisky Zuzany Prekopovej viseli na klinci už niekoľko rokov, štyridsiatka bola dávno preč, keď sa jej obľúbený šport opäť pripomenul. A veľmi nečakane. V rámci letnej prípravy zavítal na turnaj do Šale aj jej bývalý klub z Moravy. “Chcela som pozdraviť a povzbudiť bývalé spoluhráčky, zašli sme teda s dcérou do haly. Náhoda chcela, že sa Veselí zranilo viacero hráčok naraz, nuž som si zažartovala, že si s nimi zahrám, že kopačky aj dres nájdem. Súhlasili... Na druhý deň som sa teda zjavila v hale aj s výstrojom. Šokovaný šaliansky manažér Laco Kovács sa ma pýta: Prepána, ty čo tu robíš? Nuž mu hovorím: Vo Veselí hľadajú mladé talenty!" vyťahuje Prekopová ďalšiu z úsmevných historiek. “Už pri rozcvičke so staršími hráčkami nám tréner Lojzo Berec vravel, že máme dokopy 150 rokov... Zvládla som prvý polčas. Z hľadiska ma otravovali a dobre sa na mne zabávali moja dcéra aj Renáta Tarhaiová. Hrozné niečo, keď na vás vlastné decko kričí: Makaj poriadne, neflákaj to, čo to tam predvádzaš? A doma som zas kričala ja, ale od bolesti. Volala som na dcéru, nech ma príde otočiť na gauči, ani to som kvôli strašnej svalovici nezvládla. Vtedy som sa zapovedala, že nikdy viac, že už tieto smiešne pohyby nebudem nikdy v živote robiť ani len v zápase s kamarátkami."
Je veľká škoda, že obrovské skúsenosti Prekopová neodovzdávala ďalej. “Hovorí mi to každý, ale mne trénerstvo nechýbalo. A úprimne: Ani by som na to nemala nervy. Vo Veselí som občas zaskakovala pri tréningoch detí a to ma celkom odradilo. Veď tie decká sa každú chvíľu strkali, štuchali, bili. Je to veľká zodpovednosť, neustále som mala pocit, že sa niečo stane a hneď ste v kriminále...”
Športovcom sa často stáva, že po skončení kariéry majú problém zaradiť sa do bežného života. Zmizne pravidelná denná náplň, tréningy, cestovanie. Čo priniesli nasledujúce roky po kariére Zuzane Prekopovej? “Hádzaná mi veľa dala, ale aj vzala, keďže dlhé roky všetko v živote, vrátane rodiny, vlastne podriaďujete a prispôsobujete športu. Je to daň za vrcholový šport. Po kariére som si nemohla len tak vyložiť nohy, hádzaná samozrejme nie je taká výnosná ako hokej či futbal, a už vôbec nie v 90-tych rokoch. Ale keďže som taký neposedný typ človeka, vždy som mala nejakú prácu. Predávala som v elektre, bavilo ma to aj v záhradkárskej firme a dnes predávam látky v obchode s metrovým textilom. Som vyučená krajčírka pánskej konfekcie, takže sa v tom vyznám. Dokonca som opäť rozbehla aj šijací stroj, momentálne šijem gate synovcovi a celkovo mám toho toľko, že nestíham.”
Novú lásku našla v záhrade, namiesto druhého dieťaťa jej manžel kúpil psa...
Zuzana si našla aj ďalšiu lásku, hoci pred rokmi by sa takej veci iba smiala. “Ešte počas kariéry mi raz volal manžel, že kúpil záhradu. Vravím mu: Načo nám to bude, veď ja nerozoznám mrkvu od petržlenu. Ale postupne sme ju začali zveľaďovať a dnes musím povedať, že by som bez tej záhrady zomrela... Neskutočne si tam psychicky odpočiniem, je to úžasný pokoj. S rastúcim vekom už ubudlo zeleniny a pribudlo kvetov, ale trávim tam v podstate každú voľnú chvíľu. Sme skvelá partia so šiestimi susedmi, spravili sme spoločný plot a užívame si tam celú sezónu."
Aj dcéra Ľubica privoňala k hádzanej, v maminých stopách však napokon nekráčala. “V detstve hovorila všetkým známym, že ona hádzanú hrať nebude, lebo mama má z toho boľavé kolená. Napokon predsa len hrávala a vydržalo jej to po dorast. Potom ju pribrzdili zdravotné problémy, no a keď sa následne zamilovala, bolo po hádzanej... Stala sa z nej svetobežníčka, dnes žije v Nemecku, bude mať 38 rokov a nedávno mi vravela, že tam chce opäť začať hrávať takú “záhumienkovú” súťaž. Keď som na začiatku kariéry odchádzala z Trenčína, moja mama to znášala veľmi ťažko. Musela som jej každý druhý deň telefonovať, volala som to ohlasovacia povinnosť, občas to bolo aj otravné. A vidíte, dnes žiadam aj ja to isté od mojej dcéry, je to asi dedičné. Inak, pôvodne som plánovala aj druhé dieťa, ale manžel mi namiesto toho kúpil psa...”
Prekopová dodnes udržiava kontakty s viacerými bývalými spoluhráčkami. “S Marcelou Fečovou sme v kontakte v podstate denne, máme vedľa seba aj záhrady. Volávam si aj s Tarhaiovou, Sabadošovou, Kováčovou či s babami z Partizánskeho. A nesmiem zabudnúť na Irenu Horváthovú, je to naša kmotra,” vypočítava. Tu a tam si s bývalými kolegyňami zájdu aj na nejaký zápas. "Veru sme si občas aj hovorili, že ak by sme sa hneď prezliekli do dresov, tak tie dnešné dievčatá ubeháme...” dodala odľahčene. Počas kariéry si robila aj kroniku, občas do nej nazrie i dnes. “A už mi aj pomohla pri spore. Raz ma o čomsi presviedčali bývalé spoluhráčky, tuším aký tréner nás kedysi viedol. Kronika dala zapravdu mne, vyhrala som basu šampanského.”
A čo by Zuzana Prekopová zaželala hádzanárskej rodine v novom roku? “Možno vás prekvapím, ale ani zdravie, ani šťastie. Aj na Titanicu boli všetci zdraví a bolo im to prd platné... Všetkým teda úprimne želám, aby bol pre nich rok 2021 jednoducho lepší než ten predošlý. A ešte akési vnútorné šťastie a spokojnosť - keď to máte, nechýba vám naozaj nič.”
