Bez dlhého úvodu a bez obvyklého „rýpnutia“ si do politikov prejdem rovno k veci. Musím úprimne korigovať niektoré fakty z doteraz uverejnených glos, aby realita bola bližšie k pravde. Nie kvôli politickej, ale len tej obyčajnej, ľudskej korektnosti.
Mali by sme častejšie písať o úspešných ženách. V minulej glose som uvádzal ... „keď sa rozohrá dynamická Szarková...“ atď. Iná hráčka na mieste skvelej strelkyne by to ponechala bez povšimnutia, veď to mohlo pôsobiť ako vysvetlenie, prečo dala Španielkam „len“ jeden či dva góly. Ale Simona sa mi ozvala: „Po zranení už dávno trénujem, hrám a strieľam góly. Zápasy proti Španielkam mi prosto len nevyšli.“
Čo z tohoto vyplýva? Nielen to, že autor mal byť lepšie informovaný, ale aj to, že Simona Szarková je hráčka so sebareflexiou, ktorá sa na svoj výkon vie pozrieť aj kriticky a nemieni sa na nič vyhovárať. Aktuálne je vo svojom terajšom maďarskom pôsobisku najlepšou strelkyňou! Vychádza mi z toho jediné – my všetci, čo píšeme o hádzanej by sme mali viac písať aj o ženských reprezentantkách, nielen o úspešných mužoch. Mnohé hráčky sa totiž neraz môžu cítiť trochu ukrivdené, že im neprávom venujeme menej pozornosti. Neviem čo s tým urobia moji kolegovia či kolegyne, ale ja si z toho pre seba určite vyvodím dôsledky, aj bez Istanbulského dohovoru.
Návrat ku stredným spojkám. V glose „Včielka Jana“, ktorú som venoval Janke Stašovej som narýchlo vymenoval takmer všetky šikovné stredné spojky, ktoré som mal česť trénovať. Aj keď som vyslovil prianie, aby mi odpustili tie, na ktoré som si v rýchlosti nespomenul, musím aj v tomto prípade urobiť korektúru. Dodatočne som si vybavil päť výborných hráčok, ktoré v menoslove chýbali. Keď som premýšľal prečo, vyšlo mi, že asi preto, lebo som ich trénoval len krátko. Marcela Fečová mala iba 17 rokov, keď nastúpila v ženskej reprezentácii ČSSR na turnaji v Chebe, kam som ju donominoval, keď sa naraz zranili dve rozohrávačky. Ukázala svoj talent i to, že je bojovníčka. Priebojnou hráčkou bola aj Zuzka Hrabovská. Mala obrovskú smolu, že bola často chorá i zranená. Bola by to určite dotiahla ďalej. Vynahradila si to neskôr ako veľmi úspešná trénerka mládeže v Nemecku. Skvele si na poste „špílmacherky“ počínali aj Annamária Kovácsová, Libuša Hanesová a Jana Fischerová, s ktorej mamou hrávala moja žena v reprezentácii. Až teraz je výpočet úplný. Odľahlo mi…
Máme štyri konsolidované celky! Znovu sa vrátim ku glose z minulého týždňa. Na konci som s uspokojením konštatoval, že okrem legionárok môže tréner Pavol Streicher načrieť aj do troch konsolidovaných slovenských klubov. Neskôr sme to s kolegami opravili na štyri. Každý vie, ktoré to sú, aj to, že keby ten štvrtý nedotoval len jeden človek a mal by také možnosti ako zostávajúce tri kluby, najlepšie hráčky by nešli za lepšími podmienkami inam. Klub, ktorý nemenujem ale do najlepšieho kvarteta patrí zaslúžene, nielen pre svoje tradície, ale najmä pre vynikajúcu prácu s mládežou a dlhoročnú kontinuálnu výchovu kvalitných hráčok. Aj reprezentantiek!
Na konci deja kultového filmu „Hriešny tanec“ podišiel Dr. Hausmann k tanečníkovi Johnymu s tým, že vie že to nebol Johny, kto priviedol Penny do problémov. Keď mu Johny odvrkol, že čo má byť, dôstojne prehlásil: „Keď sa mýlim, tak to priznám!“
Chyby a omyly sa dejú každý boží deň. Treba si ich však uvedomiť a najmä – treba ich naprávať! (Takže či chcem alebo nechcem, vlastne sa mi znovu podarilo rypnúť si – nepriamo - aj do politikov. Škoda len, že oni o svojich omyloch nepremýšľajú)!
