Ako je už niekoľko dní známe, po krátkej chorobe nás opustil jeden z prvých členov Siene slávy slovenskej hádzanej, úspešný tréner, pedagóg a presvedčivý mentor Lacko Šesták. Predebatovali sme spolu hodiny a mohli sme začať na úplne iné a spoločensky oveľa aktuálnejšie a možno aj dôležitejšie témy, vždy sme skončili pri hádzanej. O tom, kto Laco bol a čo v hádzanej dokázal, písali fundované, smutné nekrológy. Vyžarovala z neho dôstojnosť a rešpekt. Jeho prípadní oponenti museli rátať nielen so súperom, ktorý je teoreticky aj prakticky veľmi dobre podkutý, ale aj s mentálne silnou osobnosťou, čo dokáže každé psychické vypätie zakryť úsmevom pokrového hráča. Argumentoval silou neodškriepiteľných faktov a váhu argumentov zvyšoval presvedčivosťou a logickou stavbou svojej argumentácie. Nikdy som ho nepočul niekomu skočiť do reči, čo sa určite o mne, Ferovi Bakovi, Ferovi Šulcovi, Lacovi Grossovi, Mirovi Jursíkovi, Bubovi Ambrušovi, Ferovi Kuštorovi, Cyrilovi Cichému, „Cigym“ Oroszovi, či ďalších zápalistých hádzanárskych diskutéroch nedá povedať. Nezvyšoval hlas a melodická kadencia jeho rozprávania poslucháčov upokojovala a presviedčala. Pamätám sa, ako sa raz jeden manželský pár dôchodcov tak započúval do našej debaty v električke, že prepásli svoju zastávku, na ktorej chceli vystupovať. My sme sa v električke stretávali veľmi často. Ja som išiel z Dúbravky, Laco nastupoval pri Brestovke a neomylne zamieril hneď ku mne. Často sa stávalo, že v Karlovej Vsi, na Segnerovej, pristúpil k nám Ivan Hrdlička a k slovu sa tak dostali aj futbalové témy. Párkrát sme po dohode mali spoločnú cestu na kávu do filmového klubu, kde sme sa stretávali aj s ďalšími futbalovými internacionálmi Tonkom Urbanom, Jankom Medviďom, či s „Paličkom“ Molnárom.
Pamätám sa, že keď bol Laco šéftrénerom v Červenej hviezde, neobsedel na tribúne na jednom mieste. Podľa vývoja skóre ho to zakaždým ťahalo bližšie alebo ďalej od lavičky a len ťažko v sebe dusil strategické rady pre aktuálneho trénera, ktorý práve dirigoval mužstvo z lavičky. Raz hrala „Červenka“ proti Kopřivnici. Trénerom bol Zolo Végh, ktorý mal predtým skúsenosti len s dorastencami. Vedenie sa ale nebálo zveriť mu „áčko“, kde hralo mnoho jeho odchovancov. Laco najprv sedel vysoko na tribúne, potom asi o štyri rady v hale na Pasienkoch nižšie. Postupne sa „prebojoval“ až do prvého radu a nešetril pokynmi čo má Zolo robiť. Keď domáci postupne znovu mali zápas pod kontrolou, Laco sedel asi v piatom rade. Vynervovaný Zolo po zápase vonku dávil, ale s odstupom času Lacovu pomoc toleroval a uznal, že starší a oveľa skúsenejší kolega to z tribúny môže často vidieť plastickejšie. Aj keď v zápale boja to nie každý tréner znesie a dokáže to v správnom kontexte v koučingu implantovať…
Bratislava a Prešov, to boli pre rodeného Michalovčana dve naše mestá, kde sa realizoval a kde získal majstrovské tituly. V Bratislave študoval a hrával za Sláviu, pod vedením profesora Rovného. Po sedemnástich rokoch v Prešove, kde ako prvý slovenský tréner získal po piatich druhých a troch tretích miestach československý majstrovský titul, sa do Bratislavy vrátil. A to vo veľkom štýle. Hneď po svojom príchode získal v sezóne 1972/73 postupne Slovenský pohár, v dramatickom finále v Martine po predĺžení s pražskou Duklou aj Československý pohár a napokon i prvý majstrovský titul pre Červenú hviezdu. Mal na čo spomínať, nielen v električke.
Česť tvojej pamiatke, Lacko!
Autor: Tomáš Kuťka, Foto: olympic.sk (Ladislav Šesták v tíme olympijských strieborných medailistov z Mníchova 1972)
