Peter Hlavtúr - „Trúba“ na mašine

Dnes 44-ročnému bývalému výbornému hádzanárovi Petrovi Hlavtúrovi, 101-násobnému slovenskému reprezentantovi, účastníkovi európskeho šampionátu 2006, žiaden z kamarátov či niekdajších spoluhráčov nepovie inak ako „Trúba”.

„Cha, cha,” zasmial sa schuti po otázke, ako k tejto prezývke prišiel. „Keď som ako mladší dorastenec, keďže my v Stupave sme v tom čase starší nemali, začal zaň hrať v drese bratislavského ŠKP, šatňou či ihriskom už občas preletela aj nejaká tá pikantná nadávka. Ak niekto niečo pokazil, prípadne nepremenil šancu, bol ko..., veď to poznáte. Ja, slušne vychovaný chlapec, som sa zmohol akurát na výčitku - ty si ale trúba... A prischlo mi to.”

Peter Hlavtúr, ktorý odohral za ŠKP - po príchode zo Stupavy si v ňom odkrútil aj vojenčinu - necelých desať sezón, už takmer sedemnásť rokov žije vo Švajčiarsku.

BARAN MU ZMENIL ŽIVOT

V novembri 2003 sa to zomlelo zo dňa na deň. „Ozval sa mi Mišo Baran, že Bern, za ktorý v tom čase hrával s ďalším naším reprezentačným spoluhráčom Danom Valom, súrne potrebuje pivota, či neprídem. V júni onoho roku som ukončil štvorročné štúdium na Policajnej akadémii a tešil sa na prácu vyšetrovateľa, ale keďže som chcel ešte nejaký čas hrať, pritakal som.

ŠKP ma uvoľnil na hosťovanie do konca sezóny a ja som sa ocitol v poslednom tíme najvyššej švajčiarskej súťaže. Začalo sa nám ale dariť, získavali sme body a napokon sme ich mali toľko, že sme sa nielen zachránili, ale aj vyhli baráži. Spokojnosť bola veľká, Bern si na mňa uplatnil opciu a ja som s ním už ako jeho hráč podpísal dvojročnú zmluvu.”

Po jej uplynutí dostal zaujímavú ponuku z Amicitie Zürich, dres ktorej si v tom čase obliekali aj Radoslav Antl a Tomáš Straňovský. Mala síce v tom čase výborného nórskeho pivota Franka Lökeho, no keďže tomu obrana príliš nevoňala, tvrdý a nekompromisný Hlavtúr by sa jej zišiel.

„Funkcionári Bernu mi ponúkli zmluvu na ďalšie dva roky a začali ma citovo vydierať. Že za mňa zaplatili peniaze, že ma potrebujú, že mi už dali to či ono... No len čo som im ja, dobráčisko, podľahol a upísal sa im na ďalšie dve sezóny, začali vymýšľať.

Chceli, aby som popri hraní aj pracoval, čo by mi až tak neprekážalo, no chceli mi aj znížiť plat, čo sa mi, samozrejme, nepáčilo. Napokon som to tam vydržal, ale nerozišli sme sa v dobrom.”

LÁSKA Z FITNESCENTRA

Snažil sa mu pomôcť Daniel Valo, ktorý svojho manažéra Sašu Bratiča požiadal, aby Hlavtúrovi niečo našiel v Nemecku. Záujem dokonca prejavili aj dve bundesligové mužstvá, ale... „...vo Švajčiarsku som si medzičasom zvykol, urobil si tam dobré meno, nuž začínať po tridsiatke v Nemecku, takpovediac od piky, sa mi už nechcelo.”

Tobôž, keď s výbornou ponukou za ním prišiel Bazilej. „Mal štedrého mecenáša Ernsta Schneidera, zámožného osemdesiatnika, majiteľa firmy Davidoff, ktorá obchodovala najmä s cigarami, ale aj iným luxusným tovarom. Klub bol jeho ‚srdcovka’ - údajne ho zakladal ktorýsi z jeho predkov - nuž pred každou sezónou prišiel, poprial všetko najlepšie a položil na stôl pol milióna frankov.

Lenže v roku 2009 umrel a keďže ani jeden z manželov troch jeho dcér, ktorí prišli k bohatstvu ako slepé kurence k zrnu, nemal záujem finančne podporovať šport, išlo to s klubom dolu vodou.”

Dva roky vydržal dochádzať denne sto kilometrov z Bernu do Bazileja, no čoraz viac si uvedomoval, že je najvyšší čas myslieť na to, čo bude po kariére. Keďže ešte počas pôsobenia v Berne sa vo fitnescentre počas tréningov spoznal s Martinou Grossenovou, veľmi dobrou volejbalistkou - majsterkou krajiny v šestkovom i plážovom volejbale, s tímom Köniz Bern si dokonca zahrala v roku 2003 vo finále v tom čase druhej najvýznamnejšej európskej pohárovej súťaže finalistkou Top Teams Cupu 2003 - už vedel, že sa usadí vo Švajčiarsku.

Z ponúk, ktoré po konci v Bazileji dostal, si preto vybral tú z druholigového Lyssu, pätnásťtisícového mestečka, z ktorého to mal zo Zollikofenu, kde s rodinkou býva, na skok. Rok zaň hral, dva - už po vypadnutí do tretej najvyššej súťaže - bol hrajúci tréner mladučkého tímu a ďalšie tri už len kouč.

„Sľúbili mi školu, keďže z tých, ktoré som ukončil na Slovensku, mi uznali vo Švajčiarsku len maturitu a zaplatili potenciálnu analýzu, z ktorej som sa na základe rôznych testov dozvedel, na aké povolania mám najlepšie predpoklady. Potešilo ma, že v prvej päťke sa objavil aj policajný vyšetrovateľ, teda to, čo som vyštudoval na Slovensku a čomu som sa chcel po návrate domov venovať.

Z viacerých ďalších možností sa mi veľmi pozdávala aj práca záchranára, na tú by som však potreboval absolvovať štvorročnú školu spojenú s praxou, ktorú by som si musel sám vybaviť a to bol veľký problém.

Nuž som si vybral rušňovodiča a hoci som úspešne zvládol prijímačky i vstupné testy, z rodinných dôvodov som napokon do dvojročnej školy nenastúpil. Keď som si ale našiel inzerát regionálnej železničnej spoločnosti RBS, brali ma všetkými desiatimi. Absolvoval som šesťmesačný kurz a dnes jazdím v okolí Bernu na úzkokoľajovom takzvanom S-Bahne.”

OBAVA ZO SAMOVRAHOV

Sú dni, keď vstáva o pol štvrtej ráno, sú aj také, keď sa do postele dostane až pred druhou nadránom. Tri dni jazdí, ďalší má voľno, päť dní jazdí, dva oddychuje. Často sa stane, že v mesiaci má len jeden víkend voľný. Päť trás, najdlhšia je tá do Solothurnu, ktorú - idúc maximálne stovkou - prefrčí za štyridsať minút, neustále strieda.

„Hoci sú chvíle, keď toho mám plné zuby, nesťažujem si. Doma s dvoma dcérkami - Mia má sedem, Malou tri - je to občas blázinec, v tichu pohodlného rušňa zase vítaný psychický relax. Najhoršie na tejto práci je jej nepravidelnosť.

Trpí tým najmä rodina, avšak aj priateľstvá. Kamaráti mi zavolajú, aby som s nimi išiel v sobotu či nedeľu na pivo, no ja som v robote. Raz poviem, že nemôžem, druhý raz to isté, tretí raz opäť a viac sa mi už neozvú.”

Obáva sa, aby sa mu nestalo to, o čom už počul od kolegov. „Podľa štatistík druhým najčastejším spôsobom samovrážd vo Švajčiarsku, ročne ich je približne tisícsto, je - po zastrelení sa - skok pod idúci vlak. Keď tristo-štyristo metrov pred sebou zbadáte človeka na koľajniciach, nemáte žiadnu šancu zastaviť 140-tonový rozbehnutý kolos.

Pokyny sú jasné - plné brzdy, zavrieť oči, aby ste nič nevideli, zapchať uši, aby ste nič nepočuli, lebo praskanie kostí je údajne mrazivé, a v žiadnom prípade nevychádzať z vlaku a zisťovať, čo sa stalo. Privolaní policajti sa o všetko postarajú.”

VYPRCHANÁ RADOSŤ Z HÁDZANEJ

Pred dvoma rokmi ho bývalí spoluhráči z Bernu nahovorili, aby si s nimi išiel zahrať plážovú hádzanú. „Čert mi to bol dlžen, vykĺbil som si rameno a musel ísť na pohotovosť. Vtedy som si povedal, že stačilo,” vraví Peter Hlavtúr, ktorý si rád zahrá s priateľom bedminton či squash, občas sadne na bicykel, z času na čas zájde do posilňovne či zabehať si. Najmä vďaka upravenej strave schudol v priebehu troch mesiacov dvadsaťtri kíl, štíhly je ako vŕbový prút.

„Hádzaná bola môj život, celú kariéru som si užíval. Vďaka nej som pochodil kus sveta, spoznal skvelých ľudí, získal mnohých kamarátov, prežil sladké úspechy i trpké sklamania. Nikdy som netúžil byť v centre pozornosti, no vždy som sa snažil správať ako profesionál, robiť všetko to, aby som bol pre mužstvo prospešný.

Avšak postupne sa radosť z hádzanej zo mňa vytrácala, začal som ju vnímať už len ako prácu a pochopil som, že treba skončiť. Potreboval som nový impulz a na moje šťastie som ho v rodine i zamestnaní našiel.”

NAVŽDY SLOVÁK

V decembri bude mať štyridsaťpäť. „Mám šťastnú rodinu, dve zdravé deti, zaujímavé povolanie, vďaka ktorému zarobím toľko, že mám z čoho dobre žiť, nepretĺkam sa od výplaty k výplate. Navyše mi vyhovuje, akí Švajčiari sú. Každý sa stará len o seba, nikto nikomu nič nezávidí.”

Vždy, keď sa chystá na Slovensko, zvyčajne dva-trikrát do roka, povie manželke, že ide domov. „Zatvári sa síce čudne, ale ja to tak cítim. O návrate napriek tomu nepremýšľam, ťažko by sa mi po toľkých rokoch zvykalo. O mojich dievčatách ani nehovoriac, žena vie po slovensky pár slov, dcéry ani to nie. Keďže doma netrávim veľa času - najskôr pre hádzanú a teraz pre robotu - nenaučil som ich. No to nič nemení na tom, že Slovákom som bol, som ním aj dnes a zostanem ním navždy.”