Pred vyše siedmimi rokmi síce zišiel z očí, avšak tým, ktorí ho poznajú, z mysle zísť nemôže. František Šulc starší, bývalý výborný hádzanár a neskôr úspešný tréner, slávi dnes 70. narodeniny.
Kedy naposledy ste boli na hádzanej?
„Ani si nepamätám. Žiaľ, na zápasy našej najvyššej súťaže sa nedá dívať. Samozrejme, že ma to neteší, veď som v nej takmer celý svoj život pôsobil, ale je to tak.“
Ale na dobrý zápas sa rád pozriete, nie?
„Určite. Vďaka televízii si ju môžem vychutnávať takmer každý deň. Liga majstrov, bundesliga, z času na čas nejaký ten šampionát, ale aj SEHA liga s prešovským Tatranom. Lahôdka za lahôdkou.“
Dokážu vám ešte zvýšiť tlak?
„Ale áno. Zdá sa mi, že čím som starší, tým som kritickejší. Rozladí ma, ak duel, na ktorý sa teším, ma úrovňou neuspokojí. Výhodou televízie je, že prepnete na iný kanál a pozeráte niečo iné. Bavia ma všetky športy, hoci hádzaná bola, je a bude pre mňa vždy číslo jeden.“
Ako žiak baníckeho učilišťa v Ostrave ste sa v jeden večer čírou náhodou ocitli v školskej telocvični, v ktorej trénovali hádzanári a keďže ich bolo málo, vyzvali vás, aby ste sa pridali. A už ste zostali. Oľutovali ste to niekedy?
„Nie. V sedemnástich som nemal žiadnu predstavu, akým smerom sa bude môj život uberať. Vedel som len to, že sa učím za baníka. Moje ambície, túžby i motivácia boli na bode nula. Vďaka hádzanej a môjmu prvému trénerovi Láďovi Čechovi môj život nadobudol zmysel.“
O rok si po vás prišli z Karvinej, po troch sezónach v doraste tamojšieho Baníka ste hrali za mužov a po ďalších dvoch ste sa už ako hráč bratislavskej Červene hviezdy stali majstrom Československa. Boli ste výnimočný talent?
„Na tom, čo som dostal od boha – bol som dobre stavaný, rýchly, mal som veľmi dobrú koordináciu pohybov a navyše som bol ľavák, ktorí vždy boli a aj budú vzácni – som ako veľký poctivec na sebe tvrdo pracoval. Všetko som sa snažil robiť na sto percent, často som trénoval individuálne. Nemyslím si, že som bol výnimočný talent, ale vďaka tvrdej robote som sa začal presadzovať.“
S hádzanou ste definitívne praštili v decembri 2012, keď ste uprostred sezóny skončili v Topoľčanoch. Aj ako tréner, aj ako športový riaditeľ. Prečo?
„Už keď som tri či štyri roky predtým odchádzal z Považskej Bystrice, bol som rozhodnutý, že skončím. Mal som tesne pred dôchodkom a hádzanej po tých rokoch už plné zuby. Vtedajší majiteľ topoľčianskeho klubu Alexander Mallo ma ale presvedčil, aby som mu pomohol ako športový riaditeľ a napokon som sa na pár týždňov dokonca vrátil na lavičku. Nemal som to robiť. Nebavilo ma pracovať s mužstvom, v ktorom boli piati študenti, piati chlapci, ktorí hrali popri zamestnaní, a piati zle platení profesionáli. Psychicky som to nezvládol, odišiel som zo dňa na deň.“
Oľutovali ste to?
„Rok-dva boli ťažké. Zo Šulca, ktorý bol dlho pán Niekto, sa z večera na ráno stal pán Nikto. Bolo to pre mňa hrozné zistenie, zožieralo ma to. Pýtal som sa sám seba, načo na tomto svete vôbec som a či ma ešte niekto potrebuje. Našťastie, po čase som sa s tým dokázal vyrovnať a stal sa zo mňa šťastný penzista. Prežívam, krásne obdobie, teším sa z každého nového dňa, užívam si celoročnú dovolenku. Mám svätý pokoj a žiadnu zodpovednosť.“
VŠETKO ZLÉ ODVIAL ČAS
Ktoré obdobie z vašej kariéry – či už hráčskej, alebo trénerskej - považujete za najkrajšie?
„Ťažká otázka, na ktorú nedokážem jednoznačne odpovedať. Keďže mám more času, neraz spomínam. Raz na to, raz na hento, raz na ono. A zisťujem, že každé obdobia – i tie menej úspešné - mali aj svetlé okamihy. Hoci pre všetkých som bol ťažký partner, lebo od každého som nestále čosi chcel a tlačil naňho, aby som to dosiahol, mám množstvo priateľov. Medzi bývalými spoluhráčmi, medzi kolegami-trémermi, funkcionármi i mojimi zverencami. A vďaka nim mi na hádzanú zostali len krásne spomienky. Všetko zlé odvial čas.“
Neľutujete, že ste sa pred vyše tridsiatimi rokmi dali na trénerstvo?
„V osemdesiatom piatom všetko zapadlo do seba ako puzzle. Ukončil som hráčsku kariéru i diaľkové štúdium trénerstva na bratislavskej Fakulte telesnej výchovy a športu a vzápätí prišla lákavá ponuka z Topoľčian, ktoré v tom čase hrali federálnu ligu. Prijal som ju a nikdy som si to nevyčítal.“
Zohral pri vašom rozhodovaní dôležitú úlohu aj niektorý z trénerov, ktorí vás počas hráčskej kariéry viedol?
„Áno. Ernest Gubrický, s ktorým som mal krásny vzťah, považoval som ho za svojho druhého otca. On vo mne prebudil záujem o trénovanie. Bol to vynikajúci človek, veľký odborník a poctivý tréner. Vždy som si ho veľmi vážil.“
Po tom, čo ste sa sa v tridsiatich piatich stali trénerom Topoľčian, ste sa 25 rokov túlali svetom. Často ste sa sám seba pýtali, čo je to za život?
„Ten trénerský je už taký. Ako hlava rodiny som ju musel finančne zabezpečiť, nuž som šiel tam, kde bol o moju prácu záujem. Pochodil som takmer celé Slovensko od Bratislavy po Košice, pár rokov som trénoval aj v zahraničí. Bolo mi síce smutno za najbližšími, no na moje šťastie som sa dokázal so samotou vyrovnať. Ani s najbližšími sa nemusím často stretať, stačí, ak mi občas zatelefonujú a povedia, že sú zdraví a že všetko je v poriadku. A som spokojný.“
NAJVÄČŠÍ OMYL? ŠKP...
Ktorý z vašich trénerských angažmánov považujete sa najväčší omyl?
„Ten v bratislavskom ŠKP, ktorý mal pred dvadsiatimi rokmi na slovenské pomery veľmi silné mužstvo. Žiaľ, funkcionári mi ho rozpredali pred očami. Bola to katastrofa, ktoré ublížila nielen bratislavskej, ale aj slovenskej hádzanej. Klub sa z nej doteraz nespamätal, preto je tam, kde je.“
Ako by vychádzal tréner Šulc s hráčom Šulcom?
„Som presvedčený, že dobre. Trénoval som rád, vždy naplno, bol som nositeľ kvality tréningového procesu. V kronike, ktorú mám vďaka manželke, som si nedávno prečítal starý rozhovor s už nehohým Ivanom Hargašom, ktorý nás viedol v Trnave. Okrem iného v ňom povedal, že vďaka Šulcovi sa nikdy nemusel starať o prístup hráčov k príprave a o ich nasadenie.“
Dopustili ste za tie roky chyby, ktorú dodnes ľutujete?
„Ojój, a nie jednej. Urobil som ich toľko, že by sa o nich dala napísať kniha. Preto nemá význam spomenúť len tú alebo onú a ani ich ľutovať. Všetko bolo tak, ako malo byť, skončilo sa to, bodka.“
Ako hráč ste žili v dobe, v ktorej vynikajúci socialistickí športovci len výnimočne dostali povolenie hrať v kapitalistickom zahraničí. Štvalo vás to?
„Na jar osemdesiateho piateho roku ma oslovil Bedřich König, známy a úspešný tréner, ktorý v tom čase pôsobil v Nemecku, a ponúkol mi angažmán v druholigovom Landshute. Žiaľ, hoci som vtedy mal už tridsaťštyri, komunisti ma nikam nepustili, a tak som o šesť mesiacov neskôr ukončil v Trnave kariéru a odišiel trénovať do Topoľčian. Ale ak mám byť úprimný, ani som to veľmi neľutoval. Ak som už spomenul, v tom čase som končil vysokú školu, dopisoval diplomovú prácu, učil sa na štátnice. Najmä psychicky som bol veľmi unavený.“
Mali ste povesť tvrdého, nekompromisného a autoritatívneho trénera. Ak by ste začínali dnes, zmenili by ste niečo na sebe?
„Nie, nezmenil. Nesúhlasím totiž s takým hodnotením. Hráčom sa sa snažil vtĺcť do hlavy jediné – rob všetko pre to, aby si bol zajtra lepší ako si dnes. Potrpel som si na disciplínu a poriadok, ale to neznamená, že som bol na nich ras. Hádzanú som vždy robil naplno. Ak som sa stretol s kolektívom, ktorému chýbal duch, odhodlanie a v ktorom to škrípalo, musel som sa s tým popasovať. A občas sa stalo, že kosa padla na kameň. Ak by som bol väčší diplomat, ak by som vedel v istých situáciách ustúpiť, možno by nedošlo ku konfliktným situáciám. Ale ja už som raz taký. Keď som pred rokmi stretol môjho bývalého zverenca z Trnavy Petra Dávida, ktorý je už roky tréner a viedol nielen bundesligový Grosswallstadt, ale aj slovenskú reprezentáciu, začal sa mi ospravedlňovať. Časom totiž pochopil, že som im v roku 1993, keď si šatňa ešte pred začiatkom sezóny vyžiadala môj odchod, nechcel zle. Bolo to prvý raz, čo ma odniekadiaľ vyhodili, avšak dodnes som presvedčený o svojej pravde.“
SKLAMANIE Z OLYMPIÁD
Ste jediný z hádzanárov bývalého Československa, ktorý sa zúčastnil na olympijských hrách ako hráč i ako tréner. Čo to pre vás znamená?
„Pri spomienkach na ne mi jedno oko plače a druhé sa smeje. Je cťou zúčastniť sa na olympiáde čo len raz, nieto dvakrát, veľmi si vážim, že som mal tú možnosť. Žiaľ, z oboch som sa domov vracal veľmi sklamaný. Spomínam si, akú eufóriu sme prežívali, keď sme v kvalifikácii o postup do Montrealu zdolali v Trnave silných Švédov. Mali sme výborné mužstvo, veľké ambície a obrovské odhodlanie, no naši súperi sa na turnaj pripravili lepšie, v rozhodujúcich momentoch nás prevýšili. To isté možno povedať aj o Barcelone. Ak by dnes naši hádzanári skončili na olympiáde siedmi či deviati, nosili by sme ich na rukách. Nám sa málilo.“
Na čo ste najviac pyšný?
„Na dve naše deti, z ktorých vyrástli slušní a úspešní ľudia majúci dnes už vlastné rodiny. Dali nám vnúčence a tie sú pre nás tým najkrajším, najmilším a najdrahším, čo máme. Keď vidím, koľko času im denne rodičia venujú a koľko lásky im dávajú, mám veľké výčitky svedomia. Túlajúc sa s hádzanou celý život svetom som mojim deťom nedal ani desatinu toho, čo oni dávajú svojim. O to väčšia vďaka patrí mojej manželke Daniele. Za to, že to so mnou toľké roky vydržala, a najmä za to, ako skvele naše deti vychovala.“
Ak by to bolo možné, čo by ste v tento deň sám sebe darovali?
„Nič hmotné nepotrebujem, som spokojný s tým, čo mám, v živote som dosiahol všetko, po čom som túžil. Ale jedno želanie predsa len mám, azda nebudem príliš patetický. V živote som neklamal, nepodvádzal, nekradol, preto mám dnes dobrý spánok. Kiežby to o sebe mohli povedať všetci tí, ktorí sú zodpovední za budúcnosť tejto krásnej krajiny a skvelých ľudí, čo v nej žijú. Ak by sa mi to splnilo, bol by som najspokojnejší človek na svete.“
Fotka z hráčskej kariéry. Zľava František Šulc, tréner Ivan Hargaš, Marián Hirner a Milan Brestovanský. Foto: archív Jaroslava Lieskovského
ZDENO SIMONIDES, Denník Šport
Foto: Michal Hlavatovič
KTO JE FRANTIŠEK ŠULC
H NARODENÝ: 8. júna 1950 v Choteboři (ČR).
H HRÁČSKA KARIÉRA: Baník Karviná (1968 - 71), ČH Bratislava (1971 - 77), Lokomotíva Trnava (1977 - 85).
H NAJVÄČŠIE ÚSPECHY: S ČH Bratislava majster Československa 1973, 1975 i 1976 a víťaz Čs. pohára a Slovenského pohára 1973, trojnásobný víťaz ankety o najlepšieho hádzanára Slovenska (1974, 1979, 1981), člen Klubu ligových kanonierov (1574 gólov).
n REPREZENTÁCIA: 144 zápasov/439 gólov, účastník OH 1976 (7. miesto) a MS 1982 (10. miesto).
H TRÉNERSKÁ KARIÉRA: Poľnohospodár Topoľčany (1985 - 88), VSŽ Košice (1988 - 90), Poľnohospodár Topoľčany (1990/91), Lokomotíva Trnava (1991 - 93), SC Šarjah (1996/97), Salmija Kuvajt (1997/98), ŠKP Bratislava (1998 - 2000), Topvar Topoľčany (2000/01), HK '47 Trnava (2002/03), MŠK Považská Bystrica (2004/05), Tatran Prešov (2005/06), MŠK Považská Bystrica (2006/07), Štart Nové Zámky (2007/08), MŠK Považská Bystrica (2008/09), HK Agro Topoľčany (2012).
n REPREZENTÁCIE: Muži ČSFR (1991 – 92), muži SAE (1994 - 96), muži Slovenska (1998 - 99).
H NAJVÄČŠIE ÚSPECHY: 9. miesto na OH 1992, majster Československa 1989 s Košicami, postup do štvrťfinále PVP 2006 s Prešovom, vicemajster Kuvajtu 1998 so Salmiyou, vicemajster Slovenska 1999 s ŠKP a 2005 i 2007 s Považskou Bystricou, víťaz Slovenského pohára 1993 s Trnavou.
