Staré príslovie hovorí: „šampióni končia, keď sú na vrchole“. Preto sa legendárny brankár Arpad Sterbik rozhodol rozlúčiť s hádzanou po vlastnom.
Jeho zbohom zosobnilo všetko, čo robil počas svojich hracích dní – ticho, odhodlanie, čestnosť a nefalšovanosť.
Ak by sme si však mohli vybrať pieseň, ktorá by odzrkadlila dráhu jeho slávnej kariéry, určite by to bola „My Way“ od Franka Sinatru. Vynikajúci brankár miloval robiť všetko po svojom, už od skromných začiatkov v malom meste Ada.
Jeho cesta ho doviedla k tomu, aby sa stal jedným z najlepších. Zoznam úspechov, medzi ktoré patria EHF EURO 2018, majstrovstvá sveta 2013, Liga majstrov VELUX EHF 2006, 2008, 2009 a 2017, EHF Challenge Cup 2001, IHF Svetový hráč roku 2005, ako aj nespočetné množstvo domácich titulov získaných v Maďarsku, Španielsku a Severnom Macedónsku, hovorí iba o jednej časti jeho príbehu.
Potvrdili ste svoje rozhodnutie skončiť s hádzanou, napriek tomu, že sa sezóna odložila. Čo podnietilo vaše rozhodnutie?
Bol som rozhodnutý ešte pred vypuknutím pandémie. Koronavírus veci iba urýchlil. Najhoršia na tom bola neistota. Nemôžeme si byť istí, kedy toto skončí. Je druhá časť sezóny, naša práca by práve teraz mala byť najvážnejšia, ale všetko, čo sme doteraz počas celej sezóny robili, je zrazu pozastavené.
Návrat k tréningom si vyžaduje veľa úsilia, najmä v mojom veku. Potrebujem aspoň mesiac alebo dva intenzívnej práce, aby som vôbec pomýšľal na hranie na požadovanej úrovni. Som trochu ako dieselový motor, potrebujem čas, aby som vstal a opäť behal.
Mali ste nejaké pochybnosti pokiaľ išlo o rozhodnutie skončiť s hádzanou?
Uvažoval som, že chvíľu ešte ostanem, aby som pomohol Cuparovi a Corralesovi pre prípad, že by sme mali iba dvoch brankárov. Takto by som mohol znížiť svoje pracovné zaťaženie a im pomôcť zostať svieži na kľúčové zápasy. Keďže však máme troch kvalitných brankárov, pomôžem im v prípade potreby pri tréningu.
Moja žena mi nedávno povedala: „Ale stále môžeš hrať.“ Odpovedal som: „Samozrejme, že môžem, ale nechcem.“ Všetci moji rovesníci sú teraz trénermi alebo funkcionármi klubu. Len veľmi málo nás ešte hrá. Cítil som, že nadišiel čas skončiť.
Nejaké plány na „dôchodok“?
Žiadne okamžité plány. Dúfam však, že teraz budem mať viac času na iné veci. Aj bez hádzanej v mojom živote mám čo robiť. Deň je príliš krátky.
Mám rád víno a mám malý vinohrad pri Balatone. Môj otec vyrába víno, ja som mal trochu pôdy, tak som sa rozhodol to vyskúšať. Je to veľa práce, ale ešte len začínam. Dúfam, že v budúcnosti dokážem vyrobiť nejaké kvalitné víno.
Hovoril som aj s Davidom Davisom, že by som prípadne pomohol s brankármi vo Veszpréme.
Vyskúšate trénovanie?
To v žiadnom prípade. Trénovanie je najťažšie. Neustály stres, sťahovanie, cestovanie. To nie je pre mňa. Vyskúšam si trénovanie brankárov, ale nevidím sa ako profesionálny tréner. Je dobré zostať v kontakte, ale mal som dosť hádzanej. Už ma nebaví ustavičné cestovanie a sťahovanie.
Veľa bývalých hráčov povedalo po odchode to isté, len aby nakoniec skončili ako tréneri. V mojom prípade o tom však veľmi pochybujem.
Môžete priniesť niečo nové do trénovania brankárov?
Každý brankár je výnimočný svojím spôsobom. Existuje mnoho vynikajúcich škôl a metód – škandinávske, španielske, balkánske. Môžete sa naučiť techniku a rozvíjať svoj štýl, ale sú veci, ktoré vás môžu naučiť iba skúsenosti. Môžem pomôcť pokiaľ ide o mentálny koučing. Ak je tam talent a vôľa, s ktorou sa dá pracovať, som vždy pripravený pomôcť.
Stále si pamätáme vaše hrdinstvo na EHF EURO 2018. To bolo poriadne zbohom.
Chcel som tam byť a pomôcť, ak to bude potrebné. Mali sme niekoľko plánov, pretože som nebol plne pripravený a mali sme už dvoch vynikajúcich brankárov.
Stihol som to na semifinále včas, aby som pomohol pri penaltách. To, čo sme dokázali na tomto turnaji a aj moja úloha, nie je niečo, na čo sa môžete spoľahnúť alebo čo si môžete naplánovať. Stáva sa to iba raz za čas. Som rád, že všetko vyšlo tak ako vyšlo a že som toho mohol byť súčasťou.
Ten španielsky tím (víťazi EHF EURO 2018) bol skutočne výnimočný.
Viete, že ten španielsky tím je veľmi jedinečná skupina ľudí. Iná filozofia. Prevláda kolektívna sila. Neviem ako je to v iných národných tímoch, ale my máme tak silnú súdržnosť, rešpekt a porozumenie. Veríme v seba samých a uchovávame si túto atmosféru bez ohľadu na to, či vyhráme alebo prehráme.
VELUX EHF FINAL4 2019 prináša spomienky. Cítite ľútosť, keďže ste boli tak blízko?
Rok 2019 bol ženatý s nešťastím. Tréner Davis spravil od svojho príchodu do Veszprému skvelé veci. Do našej hry priniesol konzistentnosť a prinútil nás nájsť dobrú formu a náš plný potenciál. Všetkým sme ukázali, čo dokážeme. Zranenia nám však zabránili prísť až do cieľa. Keby sme boli kompletní, cítim, že by sme mohli vyhrať.
Užívame si našu hádzanú s trénerom Davisom. Cítim, že raz to ako tím dotiahnu ďaleko, ale všetci musíme nasledovať našu vlastnú cestu.
Každý FINAL4 je príbeh sám o sebe. Je to samostatný mini-turnaj a veľmi sa líši od zvyšku sezóny. Ten, kto je najviac motivovaný alebo sa cíti najlepšie v danom okamihu, ho môže aj vyhrať. Môžete mať perfektnú sezónu, len aby ste sa jedného dňa prebudili na zlej strane postele a všetko to bolo zrazu zbytočné. Preto je FINAL4 také jedinečné.
Neexistuje žiadny magický vzorec na víťazstvo. Ale čo podľa vás robí víťazný tím?
Sebadôvera a spolupatričnosť. Keď sa obzriem za svojím titulom s Vardarom z roku 2017, pamätám si, že sme mali veľa sebavedomia. Všetci sme v to verili. Nebol okamih, kedy by si niekto z nás myslel, že to nevyhráme. Bola to neskutočná skúsenosť a skvelý pocit byť súčasťou toho tímu. Všetci sme boli ako jedno, ako by sme boli všetci na rovnakej vlnovej dĺžke.
Aký bol najlepší okamih vašej kariéry?
Je ťažké si vybrať len jeden najlepší moment.
Keď sme prvýkrát vyhrali Ligu majstrov s Ciudad Real (2006), to bol určite jedinečný pocit. Nikdy som sa tak necítil. Zažiť niečo, o čom ste len snívali, je nezabudnuteľné.
Ďalší takýto nezabudnuteľný moment boli majstrovstvá sveta 1999 s Juhosláviou. Bol som 19-ročný nováčik, keď mi dal šancu tréner Zivkovic vo štvrťfinále proti Nemecku pred 25 000 ľuďmi. Na túto bronzovú medailu som hrdý z mnohých dôvodov.
Keď sa obzriem späť, mal som v živote toľko šťastia. Vďaka hádzanej som stretol toľko dobrých ľudí a hral s tými najlepšími hráčmi. Môžem len povedať: „Ďakujem, hádzaná.“
Viac ako 30 trofejí, sedem klubov, štyri tituly Ligy majstrov EHF, štyri krajiny, dva národné tímy a jedna láska – hádzaná. Ďakujeme, Arpad.
