Je november a my si so štipkou jesennej depresie zalistujeme v starých vysokoškolských skriptách.
„Zaostávanie budovania najmä telocviční a hál bolo hrozivé, veď v majetku ČSZTV bolo v roku 1968 v českých krajoch 1 700 telocviční a hál, kým na Slovensku len 70, čo je 3,95 percenta! Pri stúpaní nárokov v jednotlivých športoch na kryté priestory to v ďalšej etape muselo ovplyvniť veľký pokles členskej základne. Na III. zjazde boli prijaté Hlavné smery ďalšieho vývoja telesnej výchovy,” píše sa v skriptách FTVŠ UK Dejiny Telesnej kultúry na Slovensku z roku 1995.
K téme ľudských zdrojov sa dočítame: „V tomto období vzrástol počet trénerov a cvičiteľov (v roku 1970 bolo 8 701 a v roku 1987 40 498), čo znížilo zaťaženosť trénerov a cvičiteľov z 27,9 na 7,7 športovcov. Pozornosť sa venovala útvarom športovo talentovanej mládeže v športových triedach, školským športovým strediskám, tréningovým strediskám mládeže, strediskám vrcholového športu mládeže a najmä športovým školám internátneho typu.”
K počtu vybudovaných hál a športovísk nájdeme veľký nepomer medzi dvoma republikami: „V Správe o činnosti ČSTV od V. - VI. zjazdu ČSTV Praha 18. až 20. novembra sa na strane 129 uvádzajú zo Slovenska všetky zariadenia (teda aj v majetku rezortov), ale z územia Českej republiky len zariadenia v majetku ČSZTV. Podľa tejto správy to tak nekričí, veď telocviční a hál v ČR bolo v majetku ČSZTV 2 658 a v SR všetkých 1284.
Rozdiel je však v skutočnosti drastický, lebo v majetku ČSZTV bolo v roku 1980 v ČR 2 658 telocviční a hál, kým v SR len 139. Čo je len 5,2 percenta, teda len o 1 percento viac ako v roku 1937. Podobná situácia bola aj v umelých ľadových plochách (otvorených) v majetku ČSZTV. V roku 1980 ich bolo v ČR 172 a v SR len 11 a napríklad v rokoch 1968 až 1980 sa ich postavilo v SR len 6, kým v ČR 162! V týchto rokoch sa v ČR postavilo 93 krytých bazénov, kým v SR len 7.”
A my sme si mysleli, že za bývalého režimu sa aj na Slovensku stavalo... Ak by sme urobili toto porovnanie teraz, aké hrôzostrašné percento by to oproti našim susedom bolo?
Keďže uvedený zdroj je ešte z roku 1995, nájdeme v ňom aj: „Dôležitým opatrením v oblasti telesnej kultúry bolo prijatie zákona SNR o telesnej kultúre č.198/1990 dňa 18. mája 1990, ktorý zrušil už krajne nevyhovujúci zákon č. 68 Zb. o organizácii telesnej výchovy z roku 1956! Zákon všeobecne, široko a otvorene rieši otázky poslania telesnej kultúry, úlohy orgánov a organizácií (rezortných – štátnych i záujmových – dobrovoľných), financovanie telesnej kultúry, hlavne zo SAZKY a Športky, lotérií, podnikateľskej a hospodárskej činnosti a pod. Je potrebné, aby sa postavenie TK zakotvilo aj v novej ústave ČSFR a SR a vytvoril štátny republikový orgán, ako to telovýchovné hnutie oprávnene požaduje.”
Po 30 tich rokoch od Nežnej revolúcie vyvstáva otázka, či sa niečo zmenilo. Postavili sme nové športoviská? Zvýšili sme celkový počet detí a mládeže, ktoré sa venujú výkonnostnému a rekreačnému športu? Zvýšili sme počet kvalifikovaných trénerov, ktorí sú za svoju prácu aj ohodnotení?
Zlepšili sme materiálno-technické a finančné zabezpečenie jednotlivých športov? Zvýšila sa členská základňa jednotlivých zväzov? Dosahujeme úspechy na medzinárodnom poli v kolektívnych športoch? S poľutovaním musíme konštatovať, že ani zákon z roku 1990 a ani zákon z roku 2016, nepriniesol zásadnú zmenu v uvedených otázkach.
Už len s nostalgiou môžem čítať: „Hádzaná patrí k športom, ktoré svoj vrchol v organizovanosti z roku 1965 (26 034 členov) neobnovili a v roku 1987 mali v 263 oddieloch 17 365 členov. Hádzaná patrí v tomto období k najúspešnejším slovenským športom a tituly majstrov zväčša, najmä u žien i v dorasteneckých kategóriách, patrili slovenským družstvám. Medzinárodne sa presadili najmä ženy, keď na ME získali v roku 1986 strieborné medaily.”
V agentúrnej správe z roku 1998 som sa dočítala, že v hádzanej bolo niečo vyše 8500 registrovaných hráčov. V roku 2017 to bolo už len 4268 registrovaných hráčov do 23 rokov, pričom hádzaná ja na 6. mieste v rebríčku všetkých športov na Slovensku.
Otázka, na ktorú si doteraz od nežnej revolúcie nezodpovedala naša spoločnosť je: Prečo vlastne výkonnostný šport potrebujeme? A následne: Aké podmienky vytvoríme pre jeho správne fungovanie? Čo konkrétne urobíme krok za krokom v krátkodobom, ale i dlhodobom pláne? Koncepcia financovania športu, vytvorená spoločnosťou KPMG a zverejnená na stránke olympic.sk, poskytuje skutočne zaujímavé čítanie, no nedáva návod na zásadnú zmenu.
Zdroje financovania športu zo štátneho rozpočtu sú predovšetkým prostriedky štátneho rozpočtu Ministerstva školstva na šport a z prevádzkovania lotérií. Výška odvodu sa postupne zvyšovala, pričom v roku 2019 to už má byť 100 percent odvodu z prevádzkovania lotériových hier. Pravidlá pre použitie zdrojov financovania športu: (okrem príspevkov na národné športové projekty) sú taktiež presne stanovené. Na uznané športy putuje 50 percent prostriedkov, na hokej 13 percent a na futbal 17 percent.
Celkovo verejný sektor prispel v roku 2017 celkovou čiastkou 215 mil. eur, pričom Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR 107,1 mil. eur, ďalšie vládne inštitúcie 5,6 mil. eur, miestne orgány 102,3 mil. eur. Verejné výdavky na šport voči DPH predstavujú 0,2 percenta, čo nás dostáva na 11. miesto medzi krajinami EÚ.
Avšak zdanlivo vyšší objem dotácií z ministerstva školstva je spôsobený navýšením o 50 mil. eur do Národného futbalového štadiónu v Bratislave... V dlhodobom porovnaní najviac finančných prostriedkov na šport prúdi z rozpočtov obcí. Hlavne obce a vo významne menšej miere VÚC poskytujú na šport až 62 percent celkového objemu financií z verejných zdrojov. Najviac poskytli Bratislava, Bardejov, Nitra, Trenčín.
Prideľovanie financií jednotlivým športovým zväzom je na základe tohto, na pohľad krkolomného vzorca: P = (A x ÚDx KVV+ A x ÚMx KVV) x (B x ZD+ C x ZZ) + (1 –2 x A) x M23
Výška finančného príspevku závisí na dosiahnutých športových úspechoch ako v kategórii dospelých, tak v kategórii mládeže, na domácom a zahraničnom záujme o príslušný šport a na počte aktívnych športovcov vo veku do 23 rokov.
PREČO TEDA?
S mnohými športovcami, rodičmi a funkcionármi z klubov sme diskutovali na túto otázku. Akú pridanú hodnotu prináša výkonnostný šport spoločnosti? Vo vyššie spomínanej koncepcii sú pomenované najmä ekonomické a marketingové prínosy športu. Zmieňuje sa tu však aj prínos pre zdravie a sociálne prínosy.
Šport umožňuje celkový rozvoj osobnosti dieťaťa. Okrem zlepšenia pohybovej zdatnosti detí, a teda zdravotného hľadiska, je tu mnoho iných dôvodov. My sme našli sme aspoň 7 dôvodov prečo napríklad práve hádzaná:
1. Režim dňa – dieťa si zvykne organizovať svoj čas; dodržiavať presné príchody, i keď sa musí niekedy premáhať
2. Vytváranie sociálnych väzieb v kolektíve, kde sa musí snažiť presadiť sa v hre a komunikovať
3. Sebazaprenie v tréningu; tréning je náročný, kontaktný, zameraný na obratnosť a rozvoj sily a rýchlosti; dieťa sa musí preklopiť cez „mne sa nechce”, a to je významný vklad do života
4. Dieťa sa naučí vytrvalosti a odolnosti voči prekážkam; nevzdá sa tak ľahko, nebude utekať pred problémami; buduje sa psychická odolnosť
5. Tímová spolupráca. Dieťa sa naučí spolupracovať v tíme, ktorý má spoločný cieľ. Je potrebné podriadiť sa taktike a dodržiavať pravidlá hry.
6. Pocíti radosť z výhier, ale aj sklamanie z prehier, a presne taký je aj život.
7. Vybudovanie tzv. svalovej pamäti – alebo aj čo sa za mladi naučíš, v starobe akoby si našiel... Omnoho ľahšie sa počas celého života vie dostať do formy, keďže svaly si pamätajú, že trénovali. Ide o životný štýl.
Rodičia, vy máte veľký vplyv na vytváranie návykov vášho dieťaťa od najmenšieho veku.Nenechávajte vaše deti sedieť doma a nič nerobiť. Raz vám to môžu vytknúť, keď budú mať zdravotné či psychické problémy.
Iba niektorí športovci napokon dosiahnu na úplný vrchol. Ale to je úplne prirodzené. Je tu mnoho faktorov: zdravotné hľadisko, talent, rodinné zázemie, kvalita tréningovej činnosti, správna komunikácia so športovcami, ich vlastná motivácia a zmysel ich života, psychická odolnosť, finančné zabezpečenie, hodnotová orientácia...
Aj keď sa to nepodarí, pravidelne športujúce dieťa má lepšie základy pre zvládanie stresu a životných prekážok. Ak chceme zvýšiť celkový podiel obyvateľstva, ktorý pravidelne športuje (dnes je to len 28 percent) aspoň 1 až 4-krát týždenne, tak musíme zásadne zmeniť školský šport. Do športu na školách investovalo Ministerstvo školstva len 1,7 mil eur. Na školách nie je dostatočný počet kvalifikovaných učiteľov TV a na hodinách TV je na jedného učiteľa viac ako 20 žiakov, čo nie je absolútne zvládnuteľné.
Počet hodín TV by mal byť minimálne 2 až 3 hodiny do týždňa, so zameraním na všeobecnú pohybovú prípravu. Nie je mysliteľné, aby sa rozdávali deťom mnohokrát ničím nepodložené a alibistické potvrdenia o zákaze TV zo strany lekárov. Potom sa na konferenciách rieši obezita a ortopedické ťažkosti detí, ktoré nemajú správne zaťaženú opornú sústavu.
Čiže nehovoríme len o financiách, ale o významnom zlepšení kvality práce s deťmi a o významnom investovaní do infraštruktúry športovísk. Vzdelávacie poukazy, ktoré znamenajú dotáciu 32 eur na školský rok na dieťa (...!!!) sa predsa nedajú použiť efektívne na podporu športu na školách.
Ďalšou veľkou dierou je finančná podpora športových klubov. Aj náš klub pocítil naplno túto dieru. Športové poukazy, ktoré bude možné použiť od 1. januára 2020, majú niekoľko obmedzení. Poskytuje ich dobrovoľne zamestnávateľ, ide maximálne o 500 eur ročne, pričom z toho 55 percent poskytne zamestnávateľ, dieťa musí minimálne polroka vykonávať činnosť ako registrovaný športovec a zamestnanec musí byť minimálne 2 roky zamestnaný v danej firme. Opäť sa tým nerieši systémová podpora klubovej činnosti.
Okrem iného sme (Slovan Malá Fatra HK Žilina) narazili na neochotu mesta a VÚC podporiť začínajúci klub v uznanom športe. Je potrebné zaplatiť tréningovú plochu – za ktorú platíme v podstate cez školy mestu a VÚC. Je potrebné zaplatiť autobusy na zápasy, rozhodcov na domácich turnajoch, dresy, trenky, lopty, bránky, rozlišovačky, tréningové pomôcky, občerstvenie na turnaje pre deti a realizačné tímy...
Museli sme založiť účet, ktorý je určený na príjem verejných prostriedkov a prvé mesiace nám banka tak akurát účtuje poplatky za jeho vedenie... Sme povinní zabezpečiť zdravotný dozor na zápasy a zabezpečiť telovýchovnú prehliadku pre deti (ktorú hradia rodičia, pričom poisťovňa hradí minimálnu čiastku). Tréneri sú dobrovoľníci a trávia s deťmi zhruba 6 hodín týždenne na tréningoch a k tomu ďalších 6 hodín na turnaji cez víkend... Funkcionári sú dobrovoľníci...
V zime je v halách zima, a preto chceme zakúpiť jednotné teplákové súpravy pre deti, no pre zhruba 60 detí, to je vcelku nákladná položka. Nechceme zvyšovať príspevky, keďže z princípu nechceme zaťažovať stále rozpočet rodičov.
Najmä preto, že ak chceme vyberať talenty, tak v športe nemá miesto ekonomická selekcia. Keď vycestujeme na zápasy do iných miest, situácia je identická. Kluby vyslovene živoria.
Šport mládeže na Slovensku dnes existuje len vďaka množstvu dobrovoľníkov, ktorí to neustále robia zo zanietenia.
Keď som žiadala o finančnú podporu jedného nemenovaného majiteľa relatívne veľkej spoločnosti s obratom cca. 25 mil. eur ročne o malú podporu pre nás, tak mi povedal, že citujem: „Zásadne nesuplujem štát!”
A takých je množstvo. Veľké firmy nepodporujú malé resp. mládežnícke kluby. Nemajú z toho žiadnu pridanú hodnotu. Jedná sa v skutku len o charitu, ak to urobia. Reklamných partnerov dokážu kluby získať, ale až v kategórii seniorov. Našťastie veríme v absolútne dobro. A preto sa nám darí všetko prekonávať a vždy sa napokon stretneme s niekým, kto nám podá pomocnú ruku.
Dobrí ľudia a dobré firmy so spoločenskou zodpovednosťou ešte nevymreli!
Ďakujeme vám!
Autorkou je bývalá hádzanárka a v súčasnoti predsedkyňa klubu Slovan Malá Fatra HK Žilina Renáta Bartková
Zdroj: https://sport.aktuality.sk/c/423583/hadzana-komentar-mladeznicky-sport-na-kolenach/
Foto: hadzanazilina.sk
