Vyšlo v októbrovom čísle mesačníka Playball.
Novembrové číslo s príbehom bývalého hráča ŠKP Miroslava Volenticsa už v predaji.
Nájdete v ňom aj avízo na blížiace sa MS žien v Japonsku
a cestu Silvie Kochanovej (Farkašovej) z hádzanárskej palubovky na hokejbalové ihriská.
Vo februári oslávila len 26. narodeniny, no hádzanárska kariéra brankárky Lucie Gubikovej sa napriek tomu definitívne skončila. Nielen tá reprezentačná, ale aj klubová. Médiá to pripisovali zdravotným problémom a bývalá opora Michaloviec, ktorá naposledy chytala za maďarského prvoligového nováčika z Mosonmagyaróváru, sa nestíhala čudovať.
Nie je pravdou, že ste sa pre koniec kariéry rozhodli pre pretrvávajúce zdravotné problémy?
„Netuším, odkiaľ sa táto informácia vzala, ale odo mňa nebola. Určite by som netvrdila, že hlavným dôvodom boli zdravotné problémy. Samozrejme, s nejakými zdravotnými ťažkosťami som – asi ako každý iný športovec – bojovala. Ani sezónu v Maďarsku som pre zranenie nedohrala, musela som sa podrobiť artroskopii, ale nebolo to také vážne, žiadne trvalé následky. Preto som z palubovky neodišla.“
Prečo teda?
„Už dlhšie som o tom rozmýšľala a mala na to viac dôvodov. Nešlo o unáhlené rozhodnutie zo dňa na deň, postupne a pomaličky to vo mne dozrievalo. Začala som mať pri hádzanej iné pocity ako doteraz. Predtým som bola tomuto športu schopná obetovať čokoľvek. Zdravie, školu, voľný čas, spánok, učila som sa po nociach a vôbec mi to neprekážalo. No toto všetko sa nejakým spôsobom zmenilo, začala som hádzanú vnímať inak. Zrazu som nebola ochotná toľko obetovať, ukrátiť sa o toľko vecí, a to by voči hádzanej nebolo fér. Nerada robím čokoľvek na pol plynu, tomu, na čom mi záleží a čomu sa venujem, prikladám veľkú dôležitosť. Ak do niečoho nejdem na sto percent, stráca to pre mňa význam.“
Inými slovami, potrebujete konkrétny cieľ.
„Správne. Nedokážem robiť veci len tak, to je pre mňa stratený čas. Do takejto roviny som sa nechcela dostať, prišiel čas povedať si, čo vlastne chcem, a utriediť si priority, ktoré sa u mňa zmenili.“
Vraj ste sa začali učiť organizovať si čas, pretože predtým vám ho organizovali druhí. Čo to znamená?
„V lete som prázdninovala, ale od septembra som nastúpila do práce. Bolo toho dosť, sťahovali sme sa, môj život sa zmenil a mám za sebou pomerne hektické obdobie. Nakoľko priateľ pracoval v Bratislave už dlhšie, zostali sme zatiaľ tu. Do ukončenia štúdia mi chýbajú dva roky, mám zatiaľ bakalára, takže uvidím, aký pracovný úväzok nakoniec dostanem. Budem učiť angličtinu, tomu som sa vždy chcela venovať.“
Nový reprezentačný tréner Pavol Streicher označil koniec vašej kariéry za jednu z najväčších strát nielen pre našu reprezentáciu, ale aj pre slovenskú hádzanú vôbec. Ako prijal fakt, že s vami viac nemôže počítať?
„Keď mi prišla pozvánka na reprezentačný zraz, kontaktovala som ho a ospravedlnila sa. Detailnejšie sme to nerozoberali, len som mu oznámila, že ďalšiu sezónu už nezačnem a s hádzanou končím. Bolo to čerstvé a veľmi osobné, nebolo pre mňa ľahké to vysvetľovať, a navyše by to na situácii nič nezmenilo.“
Nesnažil sa vás presvedčiť?
„To nie, a ani by to nebolo na mieste. Mal dosť práce so zostavovaním družstva, realizačného tímu, musel sa adaptovať na veľa zmien. No hlavne, pozná ma už roky z mládežníckych výberov. Vedel, že ak som sa rozhodla, ťažko na tom niečo zmení. Ak niekoho poznáte ako seriózneho človeka, viete, že by takéto niečo nevypustil do sveta, ak nie je na sto percent presvedčený. Nie sme malé deti.“
Ako sa vám chytalo v Mosonmagyaróvári?
„V čase, keď sa objavila ponuka z Maďarska, som už bola v štádiu, keď som čoraz častejšie premýšľala, aký by bol môj život bez hádzanej. Ale rozhodla som sa, že keď som už tomuto športu toľko obetovala, tak to skúsim. Z čistej zvedavosti. Aké to je hrať v inej krajine, s iným jazykom, prostredím, mentalitou. V Mosonmagyaróvári som sa nemala na čo sťažovať, ak nepočítam nešťastné zranenie kolena. Ťahalo sa tri mesiace, a hoci nebolo vážne, stále mi bránilo zapojiť sa do procesu. Aj som sa pohrávala s myšlienkou, že ešte dohrám sezónu, ale nechcela som riskovať zdravie a strach, že by mi zranenie neskôr mohlo zasahovať aj do súkromia, ma presvedčil, aby som to nesilila. Dochytať sezónu na tabletkách, v neustálom strachu a bolesti nedávalo zmysel. Poznám veľa hráčok, ktoré ešte stále ťahajú, vo vysokom veku (v hádzanárskom ponímaní) už nemôžu to a nemôžu tamto. Napriek tomu hrajú, držia sa hádzanej zubami-nechtami, aj keď to už nie je ono. Ani zďaleka už nemôžu robiť veci naplno, lebo ich to a tamto bolí, a toto si ja neviem predstaviť. Buď niečo robím naplno, alebo to nerobím vôbec, v tomto som nekompromisná.“
Zdá sa, že nie ste prípad, ktorý by vydržal v bránke do štyridsiatky. Je to tak?
„To určite nie som. Neviem si predstaviť, že by som mala v tridsaťpäťke zoperované obe kolená, chodila by som pred tréningom do haly o pol hodiny skôr, aby som sa stihla ponaťahovať, a potom odtrpela tréning. Chápem, že to ľudia robia preto, že majú hádzanú radi a nevedia bez nej byť, ale bolo by to obmedzujúce. Mňa bavilo, že môžem na sebe pracovať, stále niečo zlepšovať, ale keď som sa ocitla v štádiu, že som polovicu tréningu nevedela odbehať a prekrivkala som ho, uvedomila som si, že takto to nechcem.“
Zavážil pri rozhodovaní aj fakt, že máte priateľa a chcete sa sústrediť na osobný život?
„Určite áno, sme spolu už nejaký ten rok. Pritom ma do ničoho nenútil, neobmedzoval. Ak by som mu povedala, že chcem ešte hrať a odsťahovať sa na opačný koniec sveta, určite by sme to vyriešili. V tom problém nebol. Ten nastal, keď som si pomyslela, že pôjdem hrať, a odrazu som sa na to netešila.“
Končíte v mladom veku, no máte za sebou bohatú kariéru. Majstrovské tituly v Iuvente Michalovce, európsky šampionát, rok v zahraničí. Čo ste si užívali najviac?
„V Michalovciach som začínala v ženskom tíme ako mladé dievča, mala som len 16 rokov. V tom čase tam chytala ako jednotka o 20 rokov staršia Ingrid Kudročová, ktorá si ma vzala pod ochranné krídla. Dievčatá si často uťahovali, že by mi mohla byť mamou, ale na tie začiatky spomínam veľmi rada. Na kočky ako Maruška Hricíková, sestry Dittelové, na všetkých trénerov, pre mňa to bol nový svet. Veľa som sa naučila. Vhupla som do veľkej hádzanej veľmi mladá, možno aj preto sa zdá, že som staršia než v skutočnosti.“
Dokážete zhodnotiť svoju kariéru?
„Prešlo to nejako veľmi rýchlo, no možno sa mi to len teraz zlieva dokopy. Veľmi rada však na to spomínam. To, čo nebolo ideálne, myseľ vytesní, pamäť človeka je, našťastie, zhovievavá. No práve chvíle, ktoré neboli ľahké, ma najviac naučili, pochopila som zmysel kréda Všetko zlé je na niečo dobré. Našťastie, pozitívne spomienky vysoko prevýšili zopár negatívnych. Najviac mi utkvel v pamäti európsky šampionát v Chorvátsku. Vážim si každý jeden majstrovský titul, ale toto bolo top. Pamätám si, ako Katka Dubajová plakala. Musela čakať na postup na vrcholné podujatie 20 rokov a nám sa to podarilo na prvýkrát. Bola to veľká vec a som šťastná, že som mohla byť jej súčasťou.“
Čo pre vás znamenala hádzaná?
„Veľa. Od deviatich rokov sa okolo nej točil celý môj život. Človek vstúpi do určitej komunity, nájde si tam priateľov a nie je vôbec jednoduché odtiaľ vystúpiť. Niektoré priateľstvá sa neskončia nikdy, na to sú príliš pevné, vyvinú sa z nich väzby na celý život. Možno preto nemám pocit, že niečo opúšťam, pretože prostredníctvom blízkych ľudí pri hádzanej zostanem navždy. Nechcela som sa dostať do fázy, že sa mi hádzaná zhnusí, že už ju nebudem chcieť ani cítiť. Myslím, že som vystihla ten správny moment.“
Petra Ázacis
Foto: Toxpro / Martin Jurči
Lucia Gubiková
Narodená: 11. februára 1993 v Michalovciach
Výška: 179 cm
Post: brankárka
Kluby: Iuventa Michalovce (2009 – 2016), ŠŠK Prešov (2016 – 2018), Mosonmagyaróvári KC SE (2018 – 2019)
Úspechy: majsterka Slovenska s Michalovcami, účastníčka ME v Chorvátsku a v Maďarsku 2014
