Generálny partner SZH a titulárny partner ligy a reprezentácie
Made by Eliterro - v1.14.2
Hádzaná je mladým športom a rovnako mladú má aj históriu. Preto znalosť histórie pomôže nájsť cestu pre jej ďalší rozvoj, pomôže vyvarovať sa chýb a naopak uchovať to dobré, cenné pre pokračovanie diela, ktoré nám generácie pred nami zanechali. Nájsť cestu nie je ľahké a práve história ukáže akú cestu sme si našli a či to bola cesta správna.
Koniec 19. a začiatok 20. storočia v Európe je charakteristický v oblasti športu lavínovitým rozširovaním futbalu a hádzaná mala byť jeho protiváhou, o čom svedčia prvé pravidlá ktoré boli obdobné ako vo futbale z tej doby.
Nesporným faktom je, že najskôr hádzanú začali hrať v Dánsku. Tam v roku 1898 učiteľ Holger Nielsen v škole so svojimi žiakmi začal hrať novú hru, ktorú nazval Haandbold. Táto hra bola veľmi podobná dnešnej hádzanej. Ihrisko malo rozmery 30 x 50 m, bránkovisko malo tvar obdĺžnika o rozmeroch 5 x 7 m a rozmery bránok boli 3 x 2 m. Hru hralo 7 hráčov a do bránkoviska mohol chodiť iba brankár. Tiež pravidlá o hraní s loptou boli veľmi podobné ako v dnešnej hádzanej. Hra sa v Dánsku rýchlo rozšírila a už v roku 1904 založili Dáni Haandboldový zväz, ktorý združoval kluby pestujúce túto hru a ktorý je najstarším na svete. Hádzanú hrávali len v halách a neskôr sa však stala iba doplnkovou hrou handballu s 11 hráčmi, ktorá sa hrávala na futbalových ihriskách.
Čechy sú v poradí druhým miestom, kde vznikla hádzaná. Bolo to v roku 1905 v Prahe a česká hádzaná sa podstatne líšila od hádzanej Dánskej.
V Čechách pri zrode hádzanej stáli traja učitelia telocviku. Prvým ktorý v júni 1905 vo vtedajšom brnenskom odbornom časopise Výchova telesná popísal hru z ktorej potom vychádzali ďalší dvaja jeho nasledovníci bol Václav Karas, profesor na reálke v Prahe na Smíchove. Hru nazval vrhaná s prenášaním. Ihrisko bolo rozdelené na 4 štvrtiny. Hráči ktorých bolo na každej strane 9, nesmeli zo svojej štvrtiny vychádzať aby sa zamedzilo vytváraniu zhlukov. Vedľa 6 útočníkov, ktorí boli rozdelení do dvoch trojíc mala každá strana brankára a dvoch obrancov. Aby sa hráči navzájom odlíšili, odporúčalo sa im aby si jedni odložili klobúky, kabáty alebo si na ľavé rameno uviazali vreckovku. Bránky boli ako vo futbale len boli patrične zmenšené. Profesor Karas pravidlá upravil podľa futbalu, zaháňanej a basketbalu.
Druhý kto zasiahol do vývoja českej hádzanej bol Jozef Klenka, neúnavný propagátor hier mládeže, náčelník Českej obce sokolskej a neskôr inšpektor gymnastiky na stredných školách. Odklonil sa od bránok a namiesto nich zaviedol terče. Boli to kruhy o priemere 1 m upevnené na tyči 1,5 m od zeme. Tieto kruhy boli polepené papierom, ktorý bol pomaľovaný štvorcami ako šachovnica. Po každom góle funkcionári kruh znovu polepili papierom. Neskôr aby sa hra nezdržovala mali pripravené viacej kruhov, ktoré sa po pretrhnutí gólom vymieňali. Ihrisko malo rozmery 25-30m šírku a dĺžku 50m. Družstvá boli šesťčlenné a lopta sa mohla driblovať. Klenka hral túto hru aj pred obecenstvom na 5. všesokolskom zlete v Prahe v roku 1907, kde s ňou vystúpil „Krúžok pánov a slečien“.
Konečnú úpravu pravidiel českej hádzanej vykonal tretí učiteľ telocviku Antonín Krištof. Bol rodákom z Domažlíc a prvým organizátorom telocviku na Českej vysokej škole technickej v Prahe. Novú hru ktorú upravil podľa vzoru hry Karasovej a Klenkovej nazýval najskôr ako Klenka „ Cieľová“ , ale vrátil sa späť k bránkam miesto terčov a hru nazval „Hádzaná“.
Ihrisko malo obdĺžnikový tvar o rozmeroch 45 x 25 m a bolo po šírke rozdelené dvomi čiarami na tretiny. Toto obmedzenie malo zabrániť prílišnému behaniu hráčov a udržať hru v kľudnejšom tempe. Bránky boli 2 m široké a 2,5m vysoké. Bránkovisko bolo obdĺžnikové a malo rozmery 4 x 6m, a cudzí hráč nemohol doňho vstúpiť. Družstvá v súťažnej hre boli sedemčlenné inak sa počet mohol meniť podľa veľkosti ihriska. Útočníci boli traja a mohli sa pohybovať iba v pásme strednom a útočnom, takzvaní náhradníci boli dvaja a pohybovali sa v pásme strednom a obrannom a jeden záložník a jeden brankár, ktorí sa pohybovali iba v pásme obrannom a mohli hrať aj v bránkovisku. S loptou sa nesmelo urobiť viac ako tri kroky, bola zakázaná hra päsťou a pod. Uvedený obmedzený pohyb hráčov bol originalitou vo všetkých vtedajších svetových hrách. V prvých rokoch toto umožňovalo trénerom, že sa im netvorili zhluky pred bránkoviskom, neskôr sa však toto opatrenie ukázalo záporom českej hádzanej. Krištof bol nie len tvorcom pravidiel, ktoré umožňovali súťaženie ale aj trénerom a propagátorom. Začali sa zakladať krúžky hádanej a v roku 1909 vzniklo ústredie hádzanej, ktoré sa volalo „Svazová komise kroužku házené v Praze. Prvý zápas podľa týchto pravidiel sa hral 28.3.1908 SK Házená Praha A : B s výsledkom 5:4.
Česká hádzaná po 1. svetovej vojne zaznamenáva v Čechách veľký rozmach. Začali sa hrať súťaže a boli vyhlásení majstri ČSR. V roku 1920 bolo v Prahe vytvorené ústredie hádzanej, ktoré nazvali „ Československý svaz házené a ženských sportu“. Česká hádzaná sa začala šíriť i medzinárodne a v roku 1930 sa v Prahe pri III. ženských svetových hrách uskutočnili i prvé majstrovstvá sveta v českej hádzanej za účasti troch družstiev a titul získalo družstvo ČSR, pred Juhosláviou a Poľskom. Druhé majstrovstvá sveta boli pri IV. Ženských svetových hrách v Londýne a tieto boli aj posledné. Zúčastnili sa iba dve družstvá. Po tomto období česká hádzaná vo svete postupne zaniká
Tretou krajinou, kde vzniká hádzaná je Švédsko. Švédi vytvorili hru zo 7. hráčmi, ktorá bola veľmi podobná dánskej hádzanej. Túto hru nazvali Handboll a zo začiatku sa hrávala iba na školách. Prvé stretnutie sa hralo v Karlskrone v roku 1907 medzi námornými školami. Hrávali ju v halách a veľmi sa rozšírila.
Štvrtou krajinou kde vznikla hádzaná bolo Nemecko. Tu v roku 1915 učiteľ Max Heiser vytvoril z hier Raffball( zaháňaná) a Korball ( vtedajší basketbal) hru, ktorú hrávali výlučne iba ženy (pravdepodobne poznali českú hádzanú). Hralo sa na ihrisku 20 x 40m, bránky mali rozmer 2m na šírku a výšku 2,5m a obdĺžnikové bránkovisko 4m. V tom istom roku Heiser a Konig z uvedených hier a futbalu vytvorili hru, ktorú nazvali Handball. Konečnú úpravu nemeckého handballu však na príkaz generálneho sekretára nemeckého ríšskeho zväzu pre telesnú výchovu Carla Diema vykonal učiteľ Karl Schelenz v roku 1920, ktorý hádzanú preniesol na futbalové ihrisko. Túto hádzanú nazývali tiež aj Felfhandball. Ihrisko malo rozmery 80 x 40m, bránky 2,5 x 5m a bránkovisko 8m, počet hráčov zvýšili na 11 a tak vznikla hádzaná s 11 hráčmi a začali ju hrávať aj muži. Táto hádzaná sa rýchlo rozšírila aj mimo územia Nemecka a v roku 1930 v Prahe sa hrali neoficiálne majstrovstvá sveta, ktoré však neboli IHF ani vtedajšou IAHF uznané. Prvé majstrovstvá sveta mužov sa uskutočnili v roku 1936 v Nemecku. V roku 1966 v Rakúsku sa konali siedme a posledné majstrovstvá sveta. Prvé majstrovstvá sveta žien boli v roku 1949 v Maďarsku a v roku 1960 v Holandsku tretia a posledné majstrovstvá sveta v hádzanej s 11 hráčmi. Po tomto období sa jedenástky z medzinárodného poľa vytrácajú.
V auguste 1926 na 8. kongrese IAAF (Internationale Amateur Athletik Federation) v holandskom Den Haagu bola vytvorená komisia ktorá sa mala starať o loptové hry. Medzi nimi bola aj česká hádzaná a handball s 11 hráčmi.
V priebehu konania letných olympijských hier v Amsterdame dňa 4.8.1928 bola založená samostatná federácia hádzanej IAHF ( Internationale Amateur Handball Federation) za účasti 11 národných zväzov, medzi ktorými bolo aj Československo.
V roku 1934 Dáni spoločne so Švédmi dosiahli, že hádzaná zo 7 hráčmi bola presadená ako medzinárodná hra s rovnakými právami ako mal handball s 11 hráčmi. Táto hádzaná bola vtedy nazývaná aj Hallenhandbal a v severských krajinách získala veľkú obľubu.
V dňoch 10. až 12. júla 1946 sa za účasti 8. národných zväzov sa v Kodani zišiel kongres ktorý rozhodol o zrušení IAHF a založení IHF (Internationale Handball Federation).Zakladajúcimi členmi boli Dánsko, Holandsko, Švédsko, Fínsko, Nórsko, Švajčiarsko, Francúzsko a Polsko. Československo vstúpilo do IHF na kongrese v Paríži v roku 1948.
Dňa 17.11.1991 v Berlíne bola založená EHF (European Handball Federation).
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa začína rozvíjať telesná výchova a šport i na Slovensku a to hlavne prostredníctvom českých učiteľov, úradníkov a vojakov, ktorí na Slovensku pôsobili.
Po roku 1919 začína na Slovensko prenikať česká hádzaná, ktorej oddiely vznikajú pri futbalových kluboch. Hádzaná sa rozširovala veľmi pomaly, pretože jednotlivé kluby mali obavy z finančnej nerentabilnosti, náboženské predsudky a pod. Českej hádzanej na Slovensku sa zo začiatku venovali hlavne ženy. V roku 1919 sú prvé stopy v Zlatých Moravciach prostredníctvom českých profesorov na strednej škole Bennek, Fr. Hradil, K. Janíček . V roku 1920 nájdeme prvé stopy českej hádzanej na Podkarpatskej Rusi najmä v Užhorode a Mukačeve, kde pôsobili český profesori. Ďalšie ženské kluby vznikali v Košiciach ( ČSŠK Košice, Hakoach Košice a KAC Košice). Týmto sa stali Košice významným miestom ženskej hádzanej na Slovensku. Potom hádzaná preniká na celé územie Slovenska a to hlavne zásluhou Moravských klubov, ktoré chodili na Slovensko hrávať exhibičné zápasy. Okrem oddielov v Košiciach, na východnom Slovensku vznikajú oddiely hádzanej v Prešove ( PTVE Prešov a Makkabi Prešov) a Slávia Sabinov. V tomto období sa stretnutia hrávali sporadicky. Aby sa dosiahla organizovanosť vzniká 11.5.1924 Slovenská a Podkarpatská župa zväzu hádzanej.
Zásluhu na rozvoji mužskej hádzanej majú hlavne vojenské posádky na Slovensku, v ktorých bolo veľa aktívnych hráčov z Čiech a Moravy. V tomto období začali hrať hádzanú v ČSŠK Košice, ŠK Slávia, Skauti, Študentská VII., ČH Vrútky, YMCA Banská Bystrica a prirodzene všetky vojenské posádky.
Majstrovská súťaž sa však začala na Slovensku až v roku 1934. V období politických nezhôd česká hádzaná na Slovensku postupne upadá a v roku 1938 je už riadne organizovaný iba 1 klub.
Po druhej svetovej vojne začína opäť prevládať česká hádzaná. Po roku 1945 bol registrovaný jediný klub a to Slovan Bratislava. Postupne vznikali ďalšie – VŠ Bratislava, TKNB Bratislava, kde vyrástli ďalší obetaví pracovníci ako Farkaš, Gros, Juhás, Ronč a iní. Koncom roku 1946 bolo v Slovenskom zväze hádzanej registrovaných 256 hráčov a hráčok v 27 družstvách (v niektorých jednotách boli aj dve družstvá): ŠK Slovan Bratislava, Sokol Nové Mesto n/V, ŠK Malacky, ŠK Jednota Košice, ŠK Dinburg (Suchohrad), ŠK Žilina, VŠ Bratislava, ŠK Teta Bratislava, ŠK Hochštetno (Vysoká pri Morave), ŠK Holiči Bratislava, ZAC NV Bratislava, ŠK Petržalka, TKNB Bratislava, ŽTK Trnava, SŠK Šaľa, FC Uhorská Ves (Záhorská Ves), Sokol Banská Bystrica. Samozrejme existovali aj kluby, družstvá, ktoré ešte neboli organizované a hádzanú hrali príležitostne.
Významnou akciou z hľadiska ďalšieho rozšírenia hádzanej na Slovensku sa stali stredoškolské „ Hajdócyho hry“ v Trnave organizované v roku 1946 profesormi štátneho gymnázia F. Gažom a Hajnassym. Už prvého ročníka sa zúčastnilo 12 družstiev z celého Slovenska.
Rok 1947 je rokom, kedy sa družstvá preorientovávajú z českej hádzanej na medzinárodnú hádzanú s 11 hráčmi, aj keď sa 13.4.1947 rozbehla ešte slovenská ligová súťaž mužov a žien v českej hádzanej, väčšina týchto hráčov boli hráči českej národnosti
Začiatky medzinárodnej hádzanej s jedenástimi hráčmi spadajú do obdobia tzv. Slovenského štátu. Na Slovensko sa dostáva z Nemecka a Maďarska. Rozširuje sa medzi obyvateľmi nemeckej a maďarskej národnosti v Bratislave. V roku 1940 už existovali dva nemecké kluby v Bratislave. Boli to DKS Bratislava a FS Bratislava. V roku 1941 sa začínajú vytvárať prvé slovenské družstvá ako ŠK Slovan Bratislava. Bol to robotnícko – študentský klub, ktorého predsedom bol Emil Otřísal starší.
Na ustanovujúcom zhromaždení pri Slovenskej ústrednej športovej rade (SÚŠR) bol v Bratislave 6.2.1942 založený Slovenský handballový zväz zo sídlom v Bratislave. Zakladatelia zväzu, učiteľ Sergovič, Emil Otřísal, Dr. Tibor Mayer, Imrich Izakovič a ďalší, boli mimoriadne aktívni. V tomto roku vznikajú: ŠK Bratislava, DTV Bratislava, ŠK Vas a PTE Bratislava.
V nasledujúcom roku sa hádzaná začala rozširovať aj do okolia Bratislavy.
V utorok 16. februára 1943 sa v Bratislave v reštaurácii Smíchovský dvor konalo valné zhromaždenie Slovenského handballového zväzu, kde sa odhlasovalo premenovanie handballového zväzu na „Slovenský zväz hádzanej“(SZH). Na zhromaždení na ktorom sa zúčastnil veľký počet zástupcov klubov a najmä však záujemcov, bol jednohlasne zvolený za náčelníka známy športový pracovník Emil Otřísal. Za revízorov účtov boli zvolení riaditeľ Azór a desiatnik Valenta. Novozvolený náčelník E. Otřísal hneď na druhý deň vymenoval náčelnícku radu SZH. Za podnáčelníka bol vymenovaný Jozef Matrac – Jedlovský, ktorý je aj medzinárodným tajomníkom. Za tajomníka E. Peukera, za pokladníka Ľ. Zeman, za zapisovateľa P. Frúhwald, za hracieho a trestného referenta P. Švantner. Ako ďalších členov náčelníckej rady vymenoval náčelník Ing Ungera, Sergoviča, Kučaru a ako zástupcu Armádnych pretekárov stot. Planovského. Zástupcom HVHG bol Štefan Maar.
Zväz v tomto roku zorganizoval dlhodobú súťaž, v ktorej hrali už menované družstvá, a víťazom ktorej sa stal DSK Bratislava.
Následkom frontových udalostí nastáva ochabnutie športového života na Slovensku vôbec. Slovenské národné povstanie a posledné obdobie II. Svetovej vojny spôsobilo v hádzanej prestávku.
Po II. Svetovej vojne v roku 1946 uskutočnil na počesť Janka Beláka, ktorý zahynul v SNP memoriál, ktorý bol zároveň aj prvým ročníkom turnaja SNP. V roku 1947 sa na Slovensku obnovuje súťaž mužov aj žien.
V Čechách sa začína hrať hádzaná s 11 hráčmi až v roku 1948, preto až v roku 1950 sa už hrajú majstrovstvá ČSR. Prvý ročník hrali výbery krajov, klubová súťaž začína až od roku 1951.
Prehnaný individualizmus, sólové úniky, nedostatok súhry, ale najmä obranné poňatie hry. Desať obrancov pred bránkoviskom znemožnilo každé rozohratie pred bránou a sólové driblingy ho nedovolili ani v poli. Ostalo len hádzanie voľných hodov pred bránou a pokus o prestrelenie postavenej obrany. Nepomohla ani úprava pravidiel, ktoré rozdeľovali hraciu plochu na tretiny a obmedzovali počet útočníkov v obrannej tretine súpera, čo spôsobilo zánik hádzanej s jedenástimi hráčmi. Posledný ročník majstrovstiev ČSR sa hral v roku 1956 a jeho výťazom bol Kovo Trnava.
Medzinárodná hádzaná zo 7 hráčmi sa do bývalého Československa dostala prostredníctvom poslucháčov telesnej výchovy z Prahy, ktorí sa v roku 1947 zúčastnili na Akademických hrách vo Francúzsku, kde túto hádzanú skúsili hrať. Po návrate domov bol jej najväčším propagátorom J. Radotinský, ktorý priniesol prvé pravidlá a zorganizoval predvedenie tejto hry v Prahe za pomoci niekoľkých hráčov českej hádzanej zo Sparty a poslucháčov telesnej výchovy. A tak sa 30.11.1947 uskutočnilo prvé stretnutie medzi družstvami ZJŠ Sparta Bratství a Sokol Úvaly s výsledkom 11:9.
Na Slovensku sa už v roku 1948 uskutočnil prvý turnaj v hádzanej žien so 7 hráčmi. Bol to turnaj o pohár plk. Hájka v Bratislave. Turnaja sa zúčastnilo 6 družstiev. Finálový zápas Kovo Petržalka – Uherské Hradište sa skončil výsledkom 0:3 (0:0). Oporou družstva hostí bola známa Dana Zátopková. V rámci osláv dňa československej armády v Petržalke sa uskutočnil aj prvý turnaj VOSR v dňoch 7, až 8. 10. 1950 ktorého sa zúčastnilo 15 družstiev žien.
Táto nová hra mala od začiatku svojich zástancov, ale i protivníkov. I naďalej zostáva iba pri ukážkových zápasoch. Na Slovensku sa v tomto období hrávala iba hádzaná s 11 hráčmi a v Čechách aj česká hádzaná, ktorej funkcionári sa bránili nástupu medzinárodnej hádzanej so 7 hráčmi. Na stranu handballu sa prikláňal iba Štátny výbor pre telesnú výchovu a šport a armáda. Nesúlad medzi dvoma tábormi pokračoval aj v zjednotenej telovýchove. Aby ho odstránili, boli v novembri 1948 vytvorené dve samostatné ústredia. Ústredie pre českú hádzanú a Ústredie pre medzinárodnú hádzanú so 7 a 11 hráčmi. Od tohto obdobia sa začína hádzaná so 7 hráčmi rýchlo rozširovať a v roku 1950 sa začala hrať celoštátna dlhodobá súťaž za účasti 12 družstiev mužov a 7 družstiev žien. Prvý majstrovský titul získalo družstvo mužov ATK Praha a u žien Bratství Sparta Praha. V tomto období sa teda v Československu hrali 3 druhy hádzanej (na Slovensku iba sedmičky a jedenástky), čím v riadení súťaží, evidencii hráčov a klubov vznikal chaos. V januári 1951 ČOS vytvorila jednotné ústredie hádzanej, ktoré vydalo nariadenie, že sedmičky sa môžu hrať iba v halách, (tá bola iba jedna v Prahe vo vinohradskej sokolovni), čo v praxi znamenalo zákaz hádzanej so 7 hráčmi. Toto nariadenie ešte viac prehĺbilo rozpory medzi zástancami českej hádzanej a medzinárodnej hádzanej. A tak koncom roka 1952 boli utvorené opäť dve ústredné sekcie, a v roku 1953 sa opäť začala hrať dlhodobá súťaž mužov, ktorá mala dve skupiny. V skupine A bolo 10 českých družstiev a v skupine B 10 slovenských družstiev ktoré skončili v tomto poradí: Spartak Trnava Kovo, Slávia Bratislava VŠ, Sp. Bratislava Kovo, Sp. Bratislava Meopta, PDA Banská Bystrica, Tatran Prešov, Dynamo Nové Zámky, Spartak Považská Bystrica, Lokomotíva Košice a Lokomotíva Palárikovo. Finále skupín ÚDA Praha – Spartak Trnava Kovo s výsledkom 19:6 a 17:7. V kategórii žien bolo 10 družstiev, z toho zo Slovenska iba dve, ktoré sa umiestnili : Slovan Bratislava SVTVŠ na 6. mieste a Dynamo Nové Zámky na 7. mieste.
Prvé majstrovstvá sveta mužov v hádzanej so 7 hráčmi sa uskutočnili už v roku 1938 v Nemecku a žien až v roku 1957 v Juhoslávii kde zvíťazilo družstvo Československa. Zostava víťazného družstva: Janečková, Ríšová –Čápová (SR), Bartáková, Kučerová, Dvořáková, Kotlínová, Maléřová, Kosprdová, Kammermayerová, Čiháková, Schmidtová – Ilavská (SR), Hodesová, Kvasničková, tréneri Hošťálek a Ladislav Gross (SR).
Na MS mužov1967 vo Švédsku skončilo družstvo Československa na 1. mieste v zostave: Arnošt, Škarvan, Beneš, Duda, Havlík, Mareš, Rážek, Bruna, Cíner, Klimčík, Heřman, Konečný, z ČR a zo SR Horváth, Frolo, M. Gregor, Seruga. Tréner Bedřich Konig.
Do programu olympijských hier bola hádzaná mužov zaradená v roku 1972 v Mníchove, kde sa Československo umiestnilo na 2. mieste a hádzaná žien v roku 1976 v Montreali. Zostava strieborných medailistov z OH 1972: Škarvan, Králik, Pospíšil (SR), Satrapa, Jarý, Kavan, Krepindl, Beneš, Lafko (SR), Bruna, Konečný, Mikeš, A. Lukošík (SR), Škára, Habr, a tréneri Vícha a Šesták (SR).
Použitá literatúra:
Spracoval PaedDr. Miroslav Jursík
