Michal Kopčo je jedným zo slovenských hádzanárov pôsobiacich v kvalitnej francúzskej Lidl Starligue. Tridsaťdvaročný skúsený pivot má za sebou prvú sezónu pôsobenia v klube Tremblay-en-France Handball, s ktorým bojoval o udržanie sa medzi elitou. Napokon jeho tím zachránilo rozšírenie súťaže. Viac o uplynulom ročníku a svojich plánoch do budúcnosti prezradil košický rodák v rozhovore pre slovakhandball.sk.
Ako hodnotíte sezónu, v ktorej vaše družstvo skončilo v lige na predposlednej 13. priečke (bilancia 4 - 1 - 13) a vo Francúzskom pohári stroskotalo v osemfinále na tíme Chartres?
Bola to nezvyčajná sezóna so zvláštnymi výsledkami. Napríklad aj Chambéry, ktoré hrávalo o popredné priečky, sa pohybovalo až okolo 10. miesta. Francúzska liga je vyrovnaná. My sme hrali doma vyrovnaný zápas s vysoko favorizovaným Montpellierom, ale napokon sme o gól prehrali. Ja som sa v priebehu sezóny zranil a pauzoval som takmer dva mesiace. Po tomto výpadku som sa vrátil do hry, ešte sme mali pred sebou zápasy so súpermi ako Ivry, Créteil, Chartres či Aix, s ktorými sme mohli zabodovať a dostať sa zo zóny zostupu.
Cieľ ste mali skončiť do 8. miesta. Predčasné ukončenie sezóny ste z pohľadu rozšírenia súťaže vnímali ako pozitívnu správu pre váš klub, keďže budete môcť hrať medzi elitou aj v nasledujúcom ročníku?
Je to pozitívna správa, lebo sme nechceli vypadnúť. Stalo sa, čo sa stalo, ale napokon zostávame v Lidl Starligue. So 16 účastníkmi bude súťaž dlhšia, už pomaly to bude ako v bundeslige. Naše umiestnenie bolo však sklamaním, očakávalo sa od nášho tímu viac. Mali sme však 4 - 5 zranení, boli tam aj nezrovnalosti na úrovni tréner - klub, stále sa niečo riešilo.
Pri našom rozhovore na jeseň ste si pochvaľovali priestor a vyťaženosť na palubovke. Platilo to aj vo zvyšnej časti sezóny?
Áno. Dá sa povedať, že možno toho bolo až príliš veľa. Každú stredu som odohral prakticky 60 minút, chodil som do obrany i útoku. Oddýchol som si len vtedy, keď som dostal dvojminútový trest. V zápase na pôde Dunkerque, kde sme sa chceli vrátiť takpovediac do hry, som si natrhol lýtkový sval. Duel som dohral a pred ďalším mi tréner povedal, že ma potrebujú, aby som nastúpil. Tak som si to tejpoval a hrával, pričom štvrtok a piatok po zápase som vždy oddychoval. Takto to išlo mesiac, ale už sa to nedalo vydržať, preto som podstúpil menší chirurgický zákrok, ktorý trval len približne 10 minút.
Vlani ste sa Tremblay upísali na jeden rok s opciou. Prišlo k jej uplatneniu?
Po troch mesiacoch prišiel za mnou prezident klubu, že nechce, aby som išiel inde, lebo som platný hráč pre družstvo, ide mi to v obrane i v útoku. Opcia tak padla a predĺžil som zmluvu za iných podmienok. Som rád, že tu ostávam. Vedenie chcelo, aby som sa upísal na 4 roky, ale kontrakt je na dva roky a je tam aj možnosť jej pokračovania o ďalšie dva roky. V Tremblay som spokojný, to isté platí o manželke i deťoch. Nevraciame sa na Slovensko, my plánujeme zostať žiť vo Francúzsku, preto sme necestovali späť domov ani teraz počas koronavírusovej krízy.
Ako ste prežívali udalosti v súvislosti s koronavírusom?
Myslím si, že to zvládame v pohode. Deti sú doma, škola nefunguje, učíme sa s nimi od 8.30 do 12.00 h, potom majú voľno. Chodíme so psíkmi na prechádzky, skáču na trampolíne, hráme bedminton a hokej na ulici, na čo ľudia pozerajú, že čo sa to tam odohráva. V obchode si robíme z času na čas veľké nákupy, aby sme čo najmenej chodili medzi ľudí. Deti nechávame radšej doma. Nosíme rúška i rukavice.
Mali ste niekoho v okolí, napríklad v klube, kto sa nakazil týmto vírusom?
Našťastie nie. Pýtal som sa aj rôznych kamarátov, napríklad v Nemecku, ale tiež nikto z nich nepozná niekoho nakazeného. Bezprostredne som teda neprišiel do kontaktu s niekým, kto by mal problémy. Podľa mňa to nie je situácia až taká hrozná, ako sa to často prezentuje v médiách.
Ako ste sa udržiavali v kondícii?
Mám svojho kondičného trénera, s ktorým pokračujem v príprave. Každý deň cvičím podľa jeho pokynov prostredníctvom videohovoru 1,5 až 2 hodiny, počas ktorých spálim 600 až 800 kalórií. O stravu sa mi stará manželka, ktorá je výborná kuchárka. Počas víkendu zvykneme variť typické slovenské jedlá - napríklad prívarky od babičky.
Aké sú vaše ďalšie plány? Stále máte chuť pokračovať až do štyridsiatky?
Mali sme 12. mája začať prípravu prostredníctvom tréningov v skupinách zložených so 4 - 5 hráčov, ale už sa situácia zmenila a odložilo sa to. Myslím si, že sa s tým v máji ani nezačne. Skôr predpokladám, že dostaneme nejaký individuálny plán prípravy na leto. Určite moje slová platia. Cítim sa fit, som bez vážnych zranení. Tie problémy s lýtkovým svalom, ktoré som mal aj na predchádzajúcom pôsobisku v Ivry podľa mňa vyplynuli z preťaženosti. Zatiaľ som nastavený tak, že chcem pokračovať. Baví ma to. Keby nie, tak sa ani teraz nepohnem, netrénujem a priberám. Navyše, podporuje ma aj rodina na čele s manželkou, s ktorou tu máme do budúcnosti aj mimohádzanárske plány.
Čo vy a reprezentácia? Aký je váš súčasný postoj k tejto téme?
Je to na trénerovi. Domáce ME 2022 sú lákadlom, predsa len budeme hrať v mojich rodných Košiciach. Mám len starých rodičov, ktorí budú mať vtedy 80 rokov a želal by som si, aby mohli prísť do Steel Arény a zažili takéto zápasy. Snažím sa odvádzať čo najlepšie výkony. Problém je s mojou účasťou na zrazoch aj vzhľadom na vyťaženosť a rodinu. Určite by som však rád prišiel pomôcť, keby ma zavolali. V tomto smere sa mi črtajú tiež iné možnosti. Mohol by som reprezentovať aj iné krajiny, napríklad Saudskú Arábiu či Kuvajt, odkiaľ som mal ponuky, ale ešte si musím počkať, keďže neuplynul potrebný čas od môjho posledného vystúpenia za Slovensko. Uvidíme, čo bude. Zatiaľ platí, nikdy nehovor nikdy.
