ĎAKUJEME IGOR!

Hoci sme u brankárov zvyknutí, že sú aktívni do vyššieho veku a výnimkou dnes nie sú tí na prahu štyridsiatky – prípad Igora Chuprynu to žiaľ nebude. Skončil skôr, než si želal. Dôvodom sú dlhodobé zdravotné problémy. Vo štvrtok 26. júna 2025 oznámil koniec kariéry. „Lúčiť sa s kariérou, ktorú som žil celé roky, nie je jednoduché. Je to zmes rôznych pocitov –  vďačnosti, smútku, ale aj hrdosti. Hádzaná mi dala nesmierne veľa –  priateľstvá, zážitky, cestovanie, víťazstvá aj pády, ktoré ma formovali nielen ako športovca, ale tiež ako človeka... Ale odchádzam aj s pokojom. Viem, že som na ihrisku nechal všetko,“ začal emotívne hodnotenie kariéry pre SZH Igor Chupryna. 

„Problémy s kolenom začali ešte na začiatku októbra minulého roka... Vydržal som v bráne do decembra a následne som mal operačný zákrok... Všetko vyzeralo dobre, no v marci som začal cítiť bolesť. Po konzultácii s lekármi  sme už vedeli, že to nebude ľahké... vtedy prišla prvýkrát myšlienka, že to vyzerá na koniec mojej športovej kariéry...“

„Reprezentovať Slovensko bolo pre mňa vždy obrovskou cťou a zároveň zodpovednosťou. Každý zápas v národnom drese bol výnimočný – od prvého štartu až po posledný. Spomienky na reprezentáciu si budem niesť so sebou celý život. Boli tam ťažké zápasy aj krásne víťazstvá, úspechy aj sklamania, ale vždy sme bojovali ako jeden tím. Som hrdý, že som mohol byť súčasťou reprezentácie,“ hovorí Igor Chupryna. V reprezentácii tvoril roky skvelú dvojičku najčastejšie s Mariánom Žernovičom. A práve Igor bol členom tímu, ktorý sa staral aj o dobrú náladu. „Každý zraz reprezentácie bol plný vtipov a dobrej atmosféry. Vždy tam panovala skvelá nálada – vedeli sme sa navzájom podporiť, ale aj si zo seba urobiť srandu.“

„Som hrdý, že som mohol reprezentovať Slovensko! A napokon som hrdý aj na to, že som nikdy nezabudol, odkiaľ som prišiel a na všetkých ľudí, ktorí mi pomohli na tej ceste, lebo bez nich by to nešlo. Som veľmi rád, že nás život priviedol do krásneho Prešova, kde sa naša rodina cíti komfortne a spokojne. Toto mesto sa stalo naším domovom,“ priznáva 35-ročný dnes už bývalý brankár Tatrana Prešov a slovenskej reprezentácie. Skromný človek, ktorý môže byť vzorom pre mladších hráčov, od hádzanej neodchádza úplne. „Chcem sa venovať našim žiackym tímom a pomáhať ako tréner brankárov. Uvidíme, ako to pôjde.“

Autor: slovakhandball
Foto: SZH